Človeku nikdy nie je jedno, či partner komunikuje s ním postojačky alebo poležiačky, či sedí alebo dokonca kľačí. Takisto mu nie je ľahostajné, či sa partner pri rozhovore otáča svojím telom k nemu, alebo či odvrátené telo hovorí: ,,Nudím sa, nemám záujem.“ Sú to mimoverbálne znaky, ktoré vždy treba započítať do rozhovoru. Ak všetci komunikujúci zaujímajú rovnakú polohu, neovplyvňuje to rozhovor natoľko, ako keď majú rozdielne polohy tela.
Prenášaním informácií vyjadrených polohou a držaním tela, ako aj konfiguráciou jeho častí, sa zaoberá posturika, resp. posturológia. Poloha tela, ktorú človek v akejkoľvek chvíli zaujme, prezrádza veľa o ňom samom. Celé naše telo vysiela k iným signály, ktoré, ak sú ľudia dostatočne vnímaví a citliví v ich dešifrovaní, im prezradia, čo si človek myslí, či naozaj pevne verí v to, čo hovorí.
Telo vysiela informácie typu: poď bližšie, nechoď sem, chcem odísť, chcem pristúpiť bližšie, som unavený, znechutený. Ženy a muži často vysielajú k opačnému pohlaviu správy o svojej príťažlivosti/nepríťažlivosti, atraktívnosti/neatraktívnosti. Z postoja a držania tela sa dá vyčítať aj stupeň sebavedomia, pocity menejcennosti, hnev, nervozita, radosť, šťastie.
Človek svojou polohou tela, alebo len jeho niektorej časti, často mimovoľne, ale výrečne dáva najavo svoj momentálny psychický alebo fyzický stav a súčasne vzťah k adresátovi, k predmetu rozhovoru, vyjadruje dokonca aj to, či niekto ďalší je v rozhovore žiaduci alebo nie. A. E. Schelfen hovorí, že na vyjadrenie momentálneho stavu a vzťahu človeka sa v komunikácii vyskytuje dvadsať základných polôh tela. My však rozoznávame iba tri, resp. štyri základné polohy tela: sedenie, státie, ležanie, kľačanie. Už použitie jednej z týchto štyroch základných polôh umožňuje vyčítať počas rozhovoru obavu, napätie, radosť, očakávanie, hnev, smútok, nepokoj, atď. Každá situácia poskytuje množstvo konfigurácií, ktorými sa prezrádza momentálna nálada, temperament atď. Z polohy tela hovoriaceho i počúvajúceho možno vcelku vyčítať všetko – či je čerstvý alebo unavený, či hovorí s nadriadeným alebo s dôverným priateľom, či je to rozhovor uvoľnený alebo neosobný, či partneri navzájom spolu súhlasia alebo či bude ešte nejaký čas pokračovať. Takisto môžeme vyčítať aj snahu o priblíženie sa alebo o vzdialenie sa.
Celkový postoj tela, držanie tela, konfigurácia jeho častí prezrádza o človeku viac ako slová – a často bez jeho súhlasu. Telo a jeho držaním človek neskrývane hovorí, ako sa momentálne cíti.
Človek najčastejšie zaujíma nejakú polohu tela vzhľadom na prostredie, v ktorom sa nachádza, vzhľadom na partnera/partnerov komunikácie a na svoj psychosomatický stav. Ak u niekoho miestnosť, partner či iné okolnosti vyvolajú obavy, nepokoj, nervozitu, ba i stiesnenosť, tieto negatívne pocity sú dobre čitateľné zo spôsobu státia, sedenia či ležania. Jednotlivé časti nášho tela (ruky, nohy, trup, hlava) vytvárajú spolu charakteristický súbor a navzájom sa ovplyvňujú. Nemožno teda čítať napríklad polohu rúk oddelene – bez polohy nôh, hlavy a celého trupu.
V literatúre sa často interpretujú ruky prekrížené na hrudi ako neverbálny signál na vyjadrenie významu: ,,Nechoď sem.“ alebo ,,Nedotýkaj sa ma.“ Pritom takéto postúry je vždy potrebné čítať aj so zreteľom na ostatné časti tela (obr. 15, 16, 17, 18, 19). Ak si predstavíme osobu, ktorá má na hrudi prekrížené ruky, prázdny výraz tváre, nohy vedľa seba, ale pritom celé telo signalizuje nevšímavosť, nemožno takúto reč tela interpretovať ináč než nemú výzvu o ,,pomoc“, ako znak bezmocnosti a bezútešnosti.
O tom, že nie každá pozícia tela má presný a dopredu definovaný význam, svedčí aj naše nasledujúcu pozorovanie. Každý človek si prekríži prsty na rukách i nohy tak, ako je mu to pohodlnejšie. Všetci, ktorých sme experimentálne vyzvali, aby si prekrížili prsty na rukách, urobili tak bezmyšlienkovite. Keď sme požiadali tých, ktorí mali na vrchu palce pravej ruky, aby ich vymenili za palce ľavej ruky, charakterizovali túto polohu ako neprirodzenú, po dlhšej chvíli uvádzali napätie a bolesť v rukách. Taký istý výsledok pokusu bol s ľuďmi, ktorí si automaticky prekrížili prsty tak, že hore mali palec ľavej ruky. Ani oni po zmene prekríženia nespomínali najpríjemnejšie pocity.
Podobne je to aj s prekrížením nôh v kolenách. Človek zvyčajne prehne jednu nohu cez druhú tak, ako je to preňho obvyklé, a opačnú polohu nôh považuje za menej pohodlnú. Asi 90 percent ľudí na našu žiadosť si prekrížilo prsty a nohy tak, že horná noha bola v skríženom smere s horným prstom. Ak mali navrchu prst pravej ruky, horná prekrížená noha bola ľavá – a naopak. Je to pravdepodobne preto, aby sa vyrovnalo telo pri uvoľnenom sedení, aby človek nemal zaťaženú tú stranu tela, ktorá je dole. Každý si prekríži nohy a prsty tak, ako je mu to pohodlnejšie. Ak chceme na základe prekríženia vyčítať niečo o človeku, nesmieme to interpretovať izolovanie, ale len so zreteľom na ostatné časti tela, na polohu tela partnera a na širší kontext.
Ak sedia vedľa seba dvaja ľudia a prekrížia si nohy tak, že ich majú oproti sebe, vytvoria si vlastne uzavretý priestor. Takýto spôsob prekríženia sa interpretuje väčšinou ako snaha o vylúčenie akéhokoľvek zásahu do ich konverzácie, a teda aj ako mimovoľný signál pre ostatných aby ich nerušili. Môže ísť pritom len o ľudí, pre ktorých sú takéto spôsoby prekríženia nôh pohodlnejšie. Vtedy treba sledovať horné polovice ich tiel. Ak aj ony tvoria uzavretý priestor, je jasné, že títo dvaja ľudia chcú z ich konverzácie vylúčiť akúkoľvek tretiu osobu. Ak však horné polovice tiel naznačujú otvorený priestor, dvojica rada priberie do dialógu aj niekoho tretieho (obr. 20).
Človek zaujíma inú polohu vtedy, keď je sám, než keď je s iným, či keď vie alebo očakáva, že ho niekto pozoruje. V samote má človek telo uvoľnené a často zaujíma také polohy, ktoré nie sú bežné na verejnosti. Takisto ak komunikuje s dôverným priateľom alebo veľmi blízkym človekom, poloha jeho tela je uvoľnená, celé telo vyjadruje prijatie partnera. Ak vstúpi do takejto dyády neznámy človek alebo dokonca nepriateľ, prejaví sa to zákonite na reči tela, ktoré akoby stuhlo na viacerých jeho častiach môžeme vyčítať odmietanie, obranu teritória, nestotožňovanie sa s príchodiacim. Zmenu postúry vyvolá tak príchod nového člena dialógu, ako aj iná atmosféra.
Pre komunikáciu má význam stupeň harmónie postúr partnerov. Postúry aj konfigurácie ľudí sú súčasťou i zložkou rozhovoru rovnako ako jazykové či ostatné mimojazykové prostriedky. Partneri sa nemusia navzájom dotýkať, nemusíme vidieť ich mimiku, počuť verbálnu reč, a napriek tomu vieme len podľa ich pózy povedať, aký je medzi nimi vzťah, či sa zhodujú svojimi postojmi a názormi alebo nie.
Ak medzi partnermi prevláda zhoda, porozumenie, ak sú si blízki, zaujímajú zhodné polohy tela. O zhodnej čiže kongruentnej polohe hovoríme vtedy, ak sú roviny ramien rovnobežné a tváre komunikujúcich sú takisto oproti sebe. Chodidlá sú otočené smerom k partnerovi. Kongruentnú polohu možno pozorovať aj na rovnakej konfigurácii ostatných častí tela. Situácia však často neumožní, aby partneri stáli či sedeli rovnobežne oproti sebe, napríklad barový pult, chôdza po chodníku, sedenie v autobuse. Vtedy sú rovnobežné ich chodidlá a aj ich telá sú pootočené k sebe. Takéto obracanie sa k sebe najčastejšie vídať u chodcov, ktorí síce idú vedľa seba, ale aj polohou tela chcú vyjadriť, že jeden s druhým súhlasí. Pritom platí, že hovoriaci vždy svojou postúrou ovplyvňuje počúvajúceho. Počúvajúci, ktorý má na vec rovnaký názor ako partner, kopíruje polohu jeho tela. Kongruencia postúr však potenciálne netrvá počas celej komunikácie. Vyskytuje sa iba na komunikačne exponovaných miestach, najmä na začiatku konverzácie a vtedy, keď partner hovorí plynule, keď v jeho reči nie sú váhavé pauzy. Nevyskytuje sa pri výmene rolí medzi hovoriacim a počúvajúcim, kde sa prejavuje len synchronizácia pohybov.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie