Kongruenciu možno pozorovať nielen medzi dvoma komunikantmi v dyadickom dialógu, ale aj medzi skupinou ľudí. Tu ak jeden zmení pózu, ďalší urobia tiež. V skupinovom dialógu však nie je možné vyjadriť zhodu v názoroch so všetkými účastníkmi konverzácie iba rovinou ramien. Preto sa obyčajne jeden z partnerov prispôsobí hornou časťou tela jednému a dolnou časťou tela inému partnerovi, čím sa vytvorí akýsi medzičlánok vyjadrujúci zhodu celej skupiny.
Ľudia najčastejšie kopírujú polohu tela dominantného človeka. Ktorý sa sám považuje za atraktívneho, snaží sa o to, aby sa ostatní prispôsobili jeho postúre. Atraktívny a dominantný partner má donucovací efekt na polohy tiel všetkých partnerov rozhovoru.

Každá rodina má vlastný systém postúr jej členov. Spravidla si to však neuvedomujú. Z kopírovania postúr možno vyčítať, kto má na koho najväčší vplyv. Normálna situácia je vtedy, ak syn kopíruje polohu tela svojho otca a dcéra zasa svojej matky. Ak dieťa nekopíruje postoje a držanie tela žiadneho z členov rodiny, je to znak jeho exkluzívnosti voči rodinnému kruhu. Analogicky možno čítať a interpretovať aj vzťahy v rôznych záujmových a profesijných skupinách.
Ak sa starí priatelia hádajú, môžu aj napriek ostrejšej výmene názorov zaujímať kongruentnú polohu, čím naznačujú, že sú priateľmi. Keď sa niekto z našich známych alebo blízkych priateľov trochu hlasnejšie s niekým rozpráva, alebo ho ktosi kritizuje, zaujmeme rovnakú polohu tela, akú zaujíma náš priateľ. Aj takto mu dávame najavo, že sme na jeho strane a podporujeme ho.

Nesúhlas s názormi hovoriaceho možno skôr než slovami dať jasne najavo polohou tela: ramená posunúť z rovnobežnej polohy tak, že zvierajú s ramenami partnera určitý uhol. To isté platí aj o chodidlách. Jednoducho možno povedať, že partneri medzi ktorými nie je názorová zhoda, ktorí navzájom nesúhlasia s postojmi toho druhého, nemajú roviny tiel rovnobežné. Možno to pozorovať aj v skupine ľudí, v ktorej sú na vec dva protichodné názory. Podporovatelia jednotlivých názorov zaujmú zhodné polohy tiel, takže vzniknú podskupiny. Každá podskupina bude mať kongruentné polohy tiel, ale podskupiny budú navzájom nekongruentné. Takto sa dá na rôznych stretnutiach a zasadnutiach už z postúr ľudí vyčítať, kto koho podporuje, kto na koho strane stojí. Teda možno aj určiť, kto s nami vnútorne nesúhlasí, hoci verbálne dáva najavo súhlas. Telo hovorí niečo iné ako slová: tu treba veriť reči tela, ,,slová“ klamú.

Kto chce ukázať iným svoju dôležitosť, vysoké postavenie, nadradenosť, zaujíma v rozhovore nekongruentnú polohu. Takto sa často postaví či posadí učiteľ k žiakovi, lekár k pacientovi, šéf k podriadenému, rodič k dieťaťu, podnikateľ ku klientovi.
Ľudia polohou tela naznačujú nielen zhodu/nezhodu s partnerom, ale aj vylúčenie či prijatie ďalšieho člena do konverzácie. Ak na gauči sedia traja ľudia a krajní dvaja otočia svoje telá k sebe, prekrížia ruky a nohy tak, že takmer zakryjú prostredného, znamená to, že spoločnosť týchto troch ľudí je uzavretá. Takto chránia svoju skupinku proti ,,narušiteľovi“. Súčasne to však môže znamenať, že chránia prostredného člena pred prílišnou pozornosťou niekoho mimo skupiny.

Prekrížené ruky a nohy sú tou skrytou silou, ktorá chráni dvojice a skupiny komunikujúcich proti zásahom zvonka. Túto ochranu ,,územia“ vidno na rôznych spoločenských podujatiach, pracovných stretnutiach, rodinných slávnostiach, kde možno pozorovať rozličné kombinácie bariér tvorených z rúk, nôh a tiel. Aj v tomto prípade treba zdôrazniť, že jeden znak (napríklad prekrížené nohy) ešte nemusí znamenať vylúčenie narušiteľa. Vždy treba brať do úvahy vzájomnú konfiguráciu jednotlivých častí tela.
Ak sa dostanú do tesnej blízkosti ľudia, ktorí nie sú dôvernými alebo intímnymi priateľmi, zvyčajne prekrížia založené ruky a často aj nohy, telá obrátia od seba. Niektorí ľudia uprednostňujú takú postúru, pri ktorej si jednou rukou polozakryjú tvár a druhú položia naprieč telom. Pohľady každého z nich sa upierajú iným smerom. Takto ich celé telo naznačuje, že nemajú záujem o nadviazanie bližšieho kontaktu. Samozrejme, že každý z nás reaguje v situácii, keď musí sedieť alebo stáť vedľa druhého v tesnej blízkosti, aj inými, jemu vlastnými obrannými posturologickými znakmi, ale základné polohy, ktoré sme už naznačili, sa uplatňujú u každého z nás.

K človeku, ktorý sa nám páči, s ktorým radi komunikujeme, otáčame svoje telo a tvár, kopírujeme jeho držanie tela, snažíme sa o paralelnú postúru. Ak musíme oňho bojovať s niekým tretím, okamžite zaujmeme takú polohu, ktorou vylučujeme ,,uzurpátora“ z konverzácie.
Možno teda konštatovať, že ak sa rozprávajú dvaja ľudia, zvyčajne zaujmú paralelnú alebo nesúhlasnú pozíciu. Roviny ich tiel môžu byť rovnobežné alebo kolmé na seba (ak partneri navzájom súhlasia), alebo odklonené pod určitým uhlom (pri nesúhlase). V prvom prípade sú ich chodidlá lineárne alebo navzájom kolmé, v druhom prípade nesúhlas naznačuje aj uhol tvorený rovinami chodidiel. Pri komunikácii troch je neutrálna poloha partnerov vtedy, ak ich telá i chodidlá predstavujú trojuholník. Ak dvaja z trojice majú rovnobežné roviny tiel a ani jedno z chodidiel nesmeruje na tretieho partnera, tretí je z dialógu prakticky vylúčený. V konverzácii štyroch sa na seba pozerajú dva paralelné páry, ktoré vytvoria svojím postavením štvorec. Zo smerovania chodidiel môžeme opäť vyčítať, kto koho v dialógu uprednostňuje.
Pri komunikácii pred väčším publikom treba sa postaviť a obrátiť tvárou priamo k prítomným. Ak ide o príhovor na oslave, nemožno zakryť oslávenca, preto sa rečník postaví vedľa neho tak, aby bol napolo obrátený k prítomným.