Čo prezrádzajú jednotlivé postoje
Rozkročené nohy a ruky opreté vbok sa konvenčne chápu ako výzva na súboj. Hoci je to typický mužský postoj, vyskytuje sa aj u žien.
Človek, ktorý ma ruky len zľahka opreté vbok a nohy v kolenách akoby trocha ohnuté, je cieľavedomý, ochotný vždy pomôcť.
Prekrížené nohy vyjadrujú obranný postoj. Takisto prekrížené založené ruky vsugerujú adresátovi ochranu územia. Ramená prípadne skrížime aj vtedy, keď máme pocit chladu alebo nepohody.

Ruka vo vrecku znamená, že človek sa snaží zakryť svoju nervozitu. Je to však aj vyjadrenie istej ležérnosti.
Sebavedomý človek, ktorý necíti, že by bol odkázaný na bariéru prekrížených rúk alebo na ochranu ruky vo vrecku, drží sa rukou opačného pleca.
Poloha nôh od kolien dole nám často prezrádza o partnerovi to, čo sám nechce formulovať verbálne. Ak je totiž aspoň jedno jeho chodidlo nasmerované mimo nás, znamená to, že chce byť čo najskôr preč, že nemá chuť pokračovať v komunikácii. Chodidlo jednej nohy preložené cez priehlavok druhej nohy akoby prezrádzalo, že partner chce niečo dôležité zatajiť. Jedna noha otočená ako liana okolo druhej nohy prezrádza nesmelosť. Póza pôsobiaca ako keby váha celého tela bola iba na jednom palci, signalizuje snobstvo človeka chodidlá upravené paralelne vedľa seba sú príznakom zdvorilosti a jasného úsudku. Nohy vždy ukazujú, ktorým smerom by človek rád šiel.

Spôsob sedenia umožňuje nepriamo vypovedať o momentálnom psychickom stave človeka a o tom, ako vôbec hodnotí sám seba i svojho partnera a celý rozhovor. Ženy dávajú prednosť sedeniu, pri ktorom sú nohy a kolená spolu, alebo nohy v kolenách preložené jedna cez druhú. Muži uprednostňujú pohodlnejšie sedenie – ich nohy sú otvorené v uhle 10-15°. Vo všeobecnosti sa človek, ktorý sedí s nohami spolu, s chodidlami pevne na zemi, pokladá za poriadkumilovného, za spoľahlivého. Jeho slabou stránkou je však spontánnosť. Nohy natiahnuté ďaleko od seba a prekrížené v členkoch symbolizujú ráznosť a rafinovanosť. Ak sú pod stoličkou a prekrížené v členkoch, je to znakom zviazanosti a spútanosti. Ľudia romantickí, ale pritom neistí mávajú pri sedení kolená spolu a nohy od seba. Žena, ktorá sedí tak, že členok jednej nohy má na stehne druhej nohy, je vyzývavá a nadmieru si istá sama sebou. Ak sedí strnulo s nohami zasunutými pod stoličkou a rukami sa drží okrajov stoličky, prezrádza plachosť. Póza s jednou nohou zohnutou a druhou vystretou sa číta ako snaha o prekonanie neistoty.

V kapitole sme chceli ukázať, ako človek polohou a držaním tela vyjadruje, čo sa odohráva v jeho vnútri a súčasne aký je priebeh komunikácie medzi partnermi. Reč polohy tela a konfigurácie jeho častí je teda jedným z mnohých prostriedkov, ktoré človek vedome alebo podvedome číta, ktorými človek priamo alebo nepriamo hovorí.

Podávať informácie sa dá i konfiguráciou všetkých častí tela. Študovaním tohto mimoslovného spôsobu podávania sa zaoberá tzv. posturológia. Už len tým, že človek zaujme určitú polohu tela, rukami, nohami, hlavou, môže iným ľudom ukázať, či je jeho psychický postoj priateľský alebo nepriateľský, či s nimi chce ďalej komunikovať alebo komunikáciu ukončuje.

Posturológia rozoznáva otvorené a zatvorené fyzické postoje jednej osoby, rozlišuje súhlasné a nesúhlasné fyzické postoje dvoch a viacerých osôb. Súhlasný fyzický postoj nevyžaduje naprostú ,,kópiu“ postoja druhej osoby, ale zhodu, obdobnú zameranosť mimoslovného podávania.
I keď sa termínom fyzický postoj myslí niečo, čo je blízke sochárskemu videniu sveta, predsa len posturológia venuje pozornosť i zmenám fyzických postojov počas sociálnej komunikácie. Tak sa dá napr. sledovať, či sa fyzický postoj žiaka, s ktorým učiteľ hovorí, nejako počas rozhovoru mení, a ak áno, či je to smerom k súhlasu alebo nesúhlasu.

Posturika predstavuje reč našich fyzických postojov, držanie tela a konfigurácií jeho jednotlivých častí (končatín, krku, hlavy, trupu). Poloha rúk a nôh, vzájomná poloha trupu, končatín a hlavy (a ich celok) vytvárajú určitý charakteristický súbor, ktorý sa nazýva póza (posture) (Křivohlavý, 1986). Tieto pózy môžu komunikovať to, čo sa deje pri sociálnej interakcii medzi ľuďmi, rozloženie sociálnych pozícií v skupine ľudí a pod.

Křivohlavý (1988) definuje tzv. posturológiu ako náuku o polohách ľudského tela v sociálnej interakcii. Zaoberá sa analýzou fyzických postojov človeka ako relatívne statických polôh v určitom časovom momente, ale aj ich zmenami v priebehu komunikácie. Napr. fyzický postoj žiaka, s ktorým rozpráva učiteľ sa môže počas rozhovoru meniť z pôvodne nesúhlasného smerom k súhlasu – tak ako si ho učiteľ získava a presvedčuje o svojej pravde. Uvedený autor podáva veľmi výstižnú charakteristiku výrazových možností telesných polôh a postojov v neverbálnej komunikácii vo vzťahu k celkovej charakteristike neverbálnych prejavov.

Celková charakteristika neverbálnych prejavov
1.Vzhľad – charakteristika zovňajšku
starostlivo upravený
v medziach normálu
viditeľne zanedbaný
2.Fyzický postoj
príliš uvoľnený
prirodzený
neprirodzený umelý
3.Pohyby rúk
výrazná nehybnosť – utlmené pohyby
normálne pohyby
nadmerná živosť a energičnosť, či prudkosť pohybov
4. Pohyby tela
výrazný kľud, až nadmerné utlmenie pohybov
normálne pohyby
výrazný motorický nekľud

5.Pohyby nôh
nohy neustále v kľude – temer bez pohybu
normálne pohyby
výrazná, až nadmerná pohyblivosť
6.Pohyby hlavy
hlava v úplnom, až strnulom kľude
normálne pohyby
nápadná, až nadmerná pohyblivosť
7.Gestikulácia
nepoužíva takmer žiadne gestá
normálna gestikulácia
prehnaná gestikulácia
8.Mimika dolnej časti tváre – oblasti úst
pohyby takmer celkom potlačené
normálna pohyblivosť
mimoriadna pohyblivosť
9.Pohľady – aktivita v oblasti očí
minimálne pohyby očí
normálna pohľadová činnosť
nadmerná živosť pohybu očí

10.Mrkacie pohyby
minimálne – mrkanie ustrnulo
normálne
zreteľne vyššia frekvencia mrkania
11.Mimika hornej časti tváre – partie obočia a čela
ustrnulá činnosť – temer úplná nehybnosť
normálna aktivita
mimoriadne živá činnosť
Túto charakteristiku neverbálnych prejavov môže učiteľ využiť aj ako predlohu pre pozorovaciu schému na sledovanie a zaznamenávanie neverbálnych prejavov žiakov vo vyučovaní.
Vo fyziológii sa rozoznávajú tri základné polohy človeka: v stoji, v sede a v ľahu.
Pri každej z nich môžu rôzne časti tela zaujímať rozmanité polohy.

Pojem kompozícia vyjadruje vzájomnú polohu dvoch častí tela pri tej istej základnej telesnej polohe. Termín konfigurácia sa používa pre vystihnutie vzájomných polôh väčšieho celku – všetkých častí tela pri danej základnej polohe. Možno ním vyjadriť napr. schúlenie, vzpriamenie, predklon a pod. pri rovnakej základnej telesnej polohe – napr. v stoji. Pozitúra vyjadruje celok, ktorý udáva aj základnú telesnú polohu aj polohovú konfiguráciu všetkých častí tela zároveň. Tým, že človek zaujme určitú polohu tela, môže iným ľuďom komunikovať informácie o svojom psychickom postoji k nim (či je priateľský, nepriateľský a pod.). V posturike sa rozlišujú napr. otvorené a zatvorené, súhlasné a nesúhlasné fyzické postoje, atď. Vzájomná poloha dvoch ľudí počas rozhovoru môže naznačiť dôležitosť toho o čom hovoria, vyjadriť mieru ich záujmu o tému, znázorňovať situáciu, v ktorej sa jeden partner presvedčuje o niečom druhého a pod. ak vstúpi do rozhovoru ďalšia osoba, dvojica jej môže zmenou polohy tela, resp. prostredníctvom svojich fyzických postojov dať najavo, či je vítaná alebo nie.

Fyzický postoj a poloha tela môžu vyjadrovať celkový postoj človeka k tomu ,čo sa okolo neho deje. Prostredníctvom konfigurácie tela sa veľmi často a zrozumiteľne vyjadrujú emocionálne prejavy. Príkladom môže byť typická ,,uzatvorená póza“ ruky krížom cez prsia, nohy krížom, ktorá vyjadruje obranný postoj, často odpor. Póza tela môže komunikovať aj úroveň (hĺbku) vzťahu, kontaktu medzi vysielateľom a príjemcom. Výskum ukázali, že ak existuje užší kontakt, ľudia vzájomne napodobňujú pohyby a polohu tela druhého partnera – odzrkadľujú pózu tela, dvíhajú ruky v rovnakom čase a pod. Ak sa pozitívny kontakt počas komunikácie preruší, ,,zrkadlo“ sa náhle ,,rozbije“.
Poloha tela subjektov účinkujúcich v pedagogickej komunikácii (napr. učiteľa a žiaka) môže byť významným zdrojom informácií o tom, ako komunikácia prebieha. Učiteľ môže z fyzického postoja žiaka usudzovať napr. aký zaujíma k nemu a k jeho požiadavkám psychický postoj (či ich akceptuje alebo odmieta), aký má záujem o jeho výklad, aký účinok majú na neho jeho slová a pod.