Posturika

Človeku nikdy nie je jedno, či partner komunikuje s ním postojačky alebo poležiačky, či sedí alebo dokonca kľačí. Takisto mu nie je ľahostajné, či sa partner pri rozhovore otáča svojím telom k nemu, alebo či odvrátené telo hovorí: ,,Nudím sa, nemám záujem.“ Sú to mimoverbálne znaky, ktoré vždy treba započítať do rozhovoru. Ak všetci komunikujúci zaujímajú rovnakú polohu, neovplyvňuje to rozhovor natoľko, ako keď majú rozdielne polohy tela.

Prenášaním informácií vyjadrených polohou a držaním tela, ako aj konfiguráciou jeho častí, sa zaoberá posturika, resp. posturológia. Poloha tela, ktorú človek v akejkoľvek chvíli zaujme, prezrádza veľa o ňom samom. Celé naše telo vysiela k iným signály, ktoré, ak sú ľudia dostatočne vnímaví a citliví v ich dešifrovaní, im prezradia, čo si človek myslí, či naozaj pevne verí v to, čo hovorí.
Telo vysiela informácie typu: poď bližšie, nechoď sem, chcem odísť, chcem pristúpiť bližšie, som unavený, znechutený. Ženy a muži často vysielajú k opačnému pohlaviu správy o svojej príťažlivosti/nepríťažlivosti, atraktívnosti/neatraktívnosti. Z postoja a držania tela sa dá vyčítať aj stupeň sebavedomia, pocity menejcennosti, hnev, nervozita, radosť, šťastie.

Človek svojou polohou tela, alebo len jeho niektorej časti, často mimovoľne, ale výrečne dáva najavo svoj momentálny psychický alebo fyzický stav a súčasne vzťah k adresátovi, k predmetu rozhovoru, vyjadruje dokonca aj to, či niekto ďalší je v rozhovore žiaduci alebo nie. A. E. Schelfen hovorí, že na vyjadrenie momentálneho stavu a vzťahu človeka sa v komunikácii vyskytuje dvadsať základných polôh tela. My však rozoznávame iba tri, resp. štyri základné polohy tela: sedenie, státie, ležanie, kľačanie. Už použitie jednej z týchto štyroch základných polôh umožňuje vyčítať počas rozhovoru obavu, napätie, radosť, očakávanie, hnev, smútok, nepokoj, atď. Každá situácia poskytuje množstvo konfigurácií, ktorými sa prezrádza momentálna nálada, temperament atď. Z polohy tela hovoriaceho i počúvajúceho možno vcelku vyčítať všetko – či je čerstvý alebo unavený, či hovorí s nadriadeným alebo s dôverným priateľom, či je to rozhovor uvoľnený alebo neosobný, či partneri navzájom spolu súhlasia alebo či bude ešte nejaký čas pokračovať. Takisto môžeme vyčítať aj snahu o priblíženie sa alebo o vzdialenie sa.
Celkový postoj tela, držanie tela, konfigurácia jeho častí prezrádza o človeku viac ako slová – a často bez jeho súhlasu. Telo a jeho držaním človek neskrývane hovorí, ako sa momentálne cíti.

Človek najčastejšie zaujíma nejakú polohu tela vzhľadom na prostredie, v ktorom sa nachádza, vzhľadom na partnera/partnerov komunikácie a na svoj psychosomatický stav. Ak u niekoho miestnosť, partner či iné okolnosti vyvolajú obavy, nepokoj, nervozitu, ba i stiesnenosť, tieto negatívne pocity sú dobre čitateľné zo spôsobu státia, sedenia či ležania. Jednotlivé časti nášho tela (ruky, nohy, trup, hlava) vytvárajú spolu charakteristický súbor a navzájom sa ovplyvňujú. Nemožno teda čítať napríklad polohu rúk oddelene – bez polohy nôh, hlavy a celého trupu.
V literatúre sa často interpretujú ruky prekrížené na hrudi ako neverbálny signál na vyjadrenie významu: ,,Nechoď sem.“ alebo ,,Nedotýkaj sa ma.“ Pritom takéto postúry je vždy potrebné čítať aj so zreteľom na ostatné časti tela (obr. 15, 16, 17, 18, 19). Ak si predstavíme osobu, ktorá má na hrudi prekrížené ruky, prázdny výraz tváre, nohy vedľa seba, ale pritom celé telo signalizuje nevšímavosť, nemožno takúto reč tela interpretovať ináč než nemú výzvu o ,,pomoc“, ako znak bezmocnosti a bezútešnosti.

O tom, že nie každá pozícia tela má presný a dopredu definovaný význam, svedčí aj naše nasledujúcu pozorovanie. Každý človek si prekríži prsty na rukách i nohy tak, ako je mu to pohodlnejšie. Všetci, ktorých sme experimentálne vyzvali, aby si prekrížili prsty na rukách, urobili tak bezmyšlienkovite. Keď sme požiadali tých, ktorí mali na vrchu palce pravej ruky, aby ich vymenili za palce ľavej ruky, charakterizovali túto polohu ako neprirodzenú, po dlhšej chvíli uvádzali napätie a bolesť v rukách. Taký istý výsledok pokusu bol s ľuďmi, ktorí si automaticky prekrížili prsty tak, že hore mali palec ľavej ruky. Ani oni po zmene prekríženia nespomínali najpríjemnejšie pocity.

Podobne je to aj s prekrížením nôh v kolenách. Človek zvyčajne prehne jednu nohu cez druhú tak, ako je to preňho obvyklé, a opačnú polohu nôh považuje za menej pohodlnú. Asi 90 percent ľudí na našu žiadosť si prekrížilo prsty a nohy tak, že horná noha bola v skríženom smere s horným prstom. Ak mali navrchu prst pravej ruky, horná prekrížená noha bola ľavá – a naopak. Je to pravdepodobne preto, aby sa vyrovnalo telo pri uvoľnenom sedení, aby človek nemal zaťaženú tú stranu tela, ktorá je dole. Každý si prekríži nohy a prsty tak, ako je mu to pohodlnejšie. Ak chceme na základe prekríženia vyčítať niečo o človeku, nesmieme to interpretovať izolovanie, ale len so zreteľom na ostatné časti tela, na polohu tela partnera a na širší kontext.

Ak sedia vedľa seba dvaja ľudia a prekrížia si nohy tak, že ich majú oproti sebe, vytvoria si vlastne uzavretý priestor. Takýto spôsob prekríženia sa interpretuje väčšinou ako snaha o vylúčenie akéhokoľvek zásahu do ich konverzácie, a teda aj ako mimovoľný signál pre ostatných aby ich nerušili. Môže ísť pritom len o ľudí, pre ktorých sú takéto spôsoby prekríženia nôh pohodlnejšie. Vtedy treba sledovať horné polovice ich tiel. Ak aj ony tvoria uzavretý priestor, je jasné, že títo dvaja ľudia chcú z ich konverzácie vylúčiť akúkoľvek tretiu osobu. Ak však horné polovice tiel naznačujú otvorený priestor, dvojica rada priberie do dialógu aj niekoho tretieho (obr. 20).

Človek zaujíma inú polohu vtedy, keď je sám, než keď je s iným, či keď vie alebo očakáva, že ho niekto pozoruje. V samote má človek telo uvoľnené a často zaujíma také polohy, ktoré nie sú bežné na verejnosti. Takisto ak komunikuje s dôverným priateľom alebo veľmi blízkym človekom, poloha jeho tela je uvoľnená, celé telo vyjadruje prijatie partnera. Ak vstúpi do takejto dyády neznámy človek alebo dokonca nepriateľ, prejaví sa to zákonite na reči tela, ktoré akoby stuhlo na viacerých jeho častiach môžeme vyčítať odmietanie, obranu teritória, nestotožňovanie sa s príchodiacim. Zmenu postúry vyvolá tak príchod nového člena dialógu, ako aj iná atmosféra.

Pre komunikáciu má význam stupeň harmónie postúr partnerov. Postúry aj konfigurácie ľudí sú súčasťou i zložkou rozhovoru rovnako ako jazykové či ostatné mimojazykové prostriedky. Partneri sa nemusia navzájom dotýkať, nemusíme vidieť ich mimiku, počuť verbálnu reč, a napriek tomu vieme len podľa ich pózy povedať, aký je medzi nimi vzťah, či sa zhodujú svojimi postojmi a názormi alebo nie.

Ak medzi partnermi prevláda zhoda, porozumenie, ak sú si blízki, zaujímajú zhodné polohy tela. O zhodnej čiže kongruentnej polohe hovoríme vtedy, ak sú roviny ramien rovnobežné a tváre komunikujúcich sú takisto oproti sebe. Chodidlá sú otočené smerom k partnerovi. Kongruentnú polohu možno pozorovať aj na rovnakej konfigurácii ostatných častí tela. Situácia však často neumožní, aby partneri stáli či sedeli rovnobežne oproti sebe, napríklad barový pult, chôdza po chodníku, sedenie v autobuse. Vtedy sú rovnobežné ich chodidlá a aj ich telá sú pootočené k sebe. Takéto obracanie sa k sebe najčastejšie vídať u chodcov, ktorí síce idú vedľa seba, ale aj polohou tela chcú vyjadriť, že jeden s druhým súhlasí. Pritom platí, že hovoriaci vždy svojou postúrou ovplyvňuje počúvajúceho. Počúvajúci, ktorý má na vec rovnaký názor ako partner, kopíruje polohu jeho tela. Kongruencia postúr však potenciálne netrvá počas celej komunikácie. Vyskytuje sa iba na komunikačne exponovaných miestach, najmä na začiatku konverzácie a vtedy, keď partner hovorí plynule, keď v jeho reči nie sú váhavé pauzy. Nevyskytuje sa pri výmene rolí medzi hovoriacim a počúvajúcim, kde sa prejavuje len synchronizácia pohybov.
Kongruenciu možno pozorovať nielen medzi dvoma komunikantmi v dyadickom dialógu, ale aj medzi skupinou ľudí. Tu ak jeden zmení pózu, ďalší urobia tiež. V skupinovom dialógu však nie je možné vyjadriť zhodu v názoroch so všetkými účastníkmi konverzácie iba rovinou ramien. Preto sa obyčajne jeden z partnerov prispôsobí hornou časťou tela jednému a dolnou časťou tela inému partnerovi, čím sa vytvorí akýsi medzičlánok vyjadrujúci zhodu celej skupiny.
Ľudia najčastejšie kopírujú polohu tela dominantného človeka. Ktorý sa sám považuje za atraktívneho, snaží sa o to, aby sa ostatní prispôsobili jeho postúre. Atraktívny a dominantný partner má donucovací efekt na polohy tiel všetkých partnerov rozhovoru.

Každá rodina má vlastný systém postúr jej členov. Spravidla si to však neuvedomujú. Z kopírovania postúr možno vyčítať, kto má na koho najväčší vplyv. Normálna situácia je vtedy, ak syn kopíruje polohu tela svojho otca a dcéra zasa svojej matky. Ak dieťa nekopíruje postoje a držanie tela žiadneho z členov rodiny, je to znak jeho exkluzívnosti voči rodinnému kruhu. Analogicky možno čítať a interpretovať aj vzťahy v rôznych záujmových a profesijných skupinách.
Ak sa starí priatelia hádajú, môžu aj napriek ostrejšej výmene názorov zaujímať kongruentnú polohu, čím naznačujú, že sú priateľmi. Keď sa niekto z našich známych alebo blízkych priateľov trochu hlasnejšie s niekým rozpráva, alebo ho ktosi kritizuje, zaujmeme rovnakú polohu tela, akú zaujíma náš priateľ. Aj takto mu dávame najavo, že sme na jeho strane a podporujeme ho.

Nesúhlas s názormi hovoriaceho možno skôr než slovami dať jasne najavo polohou tela: ramená posunúť z rovnobežnej polohy tak, že zvierajú s ramenami partnera určitý uhol. To isté platí aj o chodidlách. Jednoducho možno povedať, že partneri medzi ktorými nie je názorová zhoda, ktorí navzájom nesúhlasia s postojmi toho druhého, nemajú roviny tiel rovnobežné. Možno to pozorovať aj v skupine ľudí, v ktorej sú na vec dva protichodné názory. Podporovatelia jednotlivých názorov zaujmú zhodné polohy tiel, takže vzniknú podskupiny. Každá podskupina bude mať kongruentné polohy tiel, ale podskupiny budú navzájom nekongruentné. Takto sa dá na rôznych stretnutiach a zasadnutiach už z postúr ľudí vyčítať, kto koho podporuje, kto na koho strane stojí. Teda možno aj určiť, kto s nami vnútorne nesúhlasí, hoci verbálne dáva najavo súhlas. Telo hovorí niečo iné ako slová: tu treba veriť reči tela, ,,slová“ klamú.

Kto chce ukázať iným svoju dôležitosť, vysoké postavenie, nadradenosť, zaujíma v rozhovore nekongruentnú polohu. Takto sa často postaví či posadí učiteľ k žiakovi, lekár k pacientovi, šéf k podriadenému, rodič k dieťaťu, podnikateľ ku klientovi.
Ľudia polohou tela naznačujú nielen zhodu/nezhodu s partnerom, ale aj vylúčenie či prijatie ďalšieho člena do konverzácie. Ak na gauči sedia traja ľudia a krajní dvaja otočia svoje telá k sebe, prekrížia ruky a nohy tak, že takmer zakryjú prostredného, znamená to, že spoločnosť týchto troch ľudí je uzavretá. Takto chránia svoju skupinku proti ,,narušiteľovi“. Súčasne to však môže znamenať, že chránia prostredného člena pred prílišnou pozornosťou niekoho mimo skupiny.

Prekrížené ruky a nohy sú tou skrytou silou, ktorá chráni dvojice a skupiny komunikujúcich proti zásahom zvonka. Túto ochranu ,,územia“ vidno na rôznych spoločenských podujatiach, pracovných stretnutiach, rodinných slávnostiach, kde možno pozorovať rozličné kombinácie bariér tvorených z rúk, nôh a tiel. Aj v tomto prípade treba zdôrazniť, že jeden znak (napríklad prekrížené nohy) ešte nemusí znamenať vylúčenie narušiteľa. Vždy treba brať do úvahy vzájomnú konfiguráciu jednotlivých častí tela.
Ak sa dostanú do tesnej blízkosti ľudia, ktorí nie sú dôvernými alebo intímnymi priateľmi, zvyčajne prekrížia založené ruky a často aj nohy, telá obrátia od seba. Niektorí ľudia uprednostňujú takú postúru, pri ktorej si jednou rukou polozakryjú tvár a druhú položia naprieč telom. Pohľady každého z nich sa upierajú iným smerom. Takto ich celé telo naznačuje, že nemajú záujem o nadviazanie bližšieho kontaktu. Samozrejme, že každý z nás reaguje v situácii, keď musí sedieť alebo stáť vedľa druhého v tesnej blízkosti, aj inými, jemu vlastnými obrannými posturologickými znakmi, ale základné polohy, ktoré sme už naznačili, sa uplatňujú u každého z nás.

K človeku, ktorý sa nám páči, s ktorým radi komunikujeme, otáčame svoje telo a tvár, kopírujeme jeho držanie tela, snažíme sa o paralelnú postúru. Ak musíme oňho bojovať s niekým tretím, okamžite zaujmeme takú polohu, ktorou vylučujeme ,,uzurpátora“ z konverzácie.
Možno teda konštatovať, že ak sa rozprávajú dvaja ľudia, zvyčajne zaujmú paralelnú alebo nesúhlasnú pozíciu. Roviny ich tiel môžu byť rovnobežné alebo kolmé na seba (ak partneri navzájom súhlasia), alebo odklonené pod určitým uhlom (pri nesúhlase). V prvom prípade sú ich chodidlá lineárne alebo navzájom kolmé, v druhom prípade nesúhlas naznačuje aj uhol tvorený rovinami chodidiel. Pri komunikácii troch je neutrálna poloha partnerov vtedy, ak ich telá i chodidlá predstavujú trojuholník. Ak dvaja z trojice majú rovnobežné roviny tiel a ani jedno z chodidiel nesmeruje na tretieho partnera, tretí je z dialógu prakticky vylúčený. V konverzácii štyroch sa na seba pozerajú dva paralelné páry, ktoré vytvoria svojím postavením štvorec. Zo smerovania chodidiel môžeme opäť vyčítať, kto koho v dialógu uprednostňuje.
Pri komunikácii pred väčším publikom treba sa postaviť a obrátiť tvárou priamo k prítomným. Ak ide o príhovor na oslave, nemožno zakryť oslávenca, preto sa rečník postaví vedľa neho tak, aby bol napolo obrátený k prítomným.
Čo prezrádzajú jednotlivé postoje
Rozkročené nohy a ruky opreté vbok sa konvenčne chápu ako výzva na súboj. Hoci je to typický mužský postoj, vyskytuje sa aj u žien.
Človek, ktorý ma ruky len zľahka opreté vbok a nohy v kolenách akoby trocha ohnuté, je cieľavedomý, ochotný vždy pomôcť.
Prekrížené nohy vyjadrujú obranný postoj. Takisto prekrížené založené ruky vsugerujú adresátovi ochranu územia. Ramená prípadne skrížime aj vtedy, keď máme pocit chladu alebo nepohody.

Ruka vo vrecku znamená, že človek sa snaží zakryť svoju nervozitu. Je to však aj vyjadrenie istej ležérnosti.
Sebavedomý človek, ktorý necíti, že by bol odkázaný na bariéru prekrížených rúk alebo na ochranu ruky vo vrecku, drží sa rukou opačného pleca.
Poloha nôh od kolien dole nám často prezrádza o partnerovi to, čo sám nechce formulovať verbálne. Ak je totiž aspoň jedno jeho chodidlo nasmerované mimo nás, znamená to, že chce byť čo najskôr preč, že nemá chuť pokračovať v komunikácii. Chodidlo jednej nohy preložené cez priehlavok druhej nohy akoby prezrádzalo, že partner chce niečo dôležité zatajiť. Jedna noha otočená ako liana okolo druhej nohy prezrádza nesmelosť. Póza pôsobiaca ako keby váha celého tela bola iba na jednom palci, signalizuje snobstvo človeka chodidlá upravené paralelne vedľa seba sú príznakom zdvorilosti a jasného úsudku. Nohy vždy ukazujú, ktorým smerom by človek rád šiel.

Spôsob sedenia umožňuje nepriamo vypovedať o momentálnom psychickom stave človeka a o tom, ako vôbec hodnotí sám seba i svojho partnera a celý rozhovor. Ženy dávajú prednosť sedeniu, pri ktorom sú nohy a kolená spolu, alebo nohy v kolenách preložené jedna cez druhú. Muži uprednostňujú pohodlnejšie sedenie – ich nohy sú otvorené v uhle 10-15°. Vo všeobecnosti sa človek, ktorý sedí s nohami spolu, s chodidlami pevne na zemi, pokladá za poriadkumilovného, za spoľahlivého. Jeho slabou stránkou je však spontánnosť. Nohy natiahnuté ďaleko od seba a prekrížené v členkoch symbolizujú ráznosť a rafinovanosť. Ak sú pod stoličkou a prekrížené v členkoch, je to znakom zviazanosti a spútanosti. Ľudia romantickí, ale pritom neistí mávajú pri sedení kolená spolu a nohy od seba. Žena, ktorá sedí tak, že členok jednej nohy má na stehne druhej nohy, je vyzývavá a nadmieru si istá sama sebou. Ak sedí strnulo s nohami zasunutými pod stoličkou a rukami sa drží okrajov stoličky, prezrádza plachosť. Póza s jednou nohou zohnutou a druhou vystretou sa číta ako snaha o prekonanie neistoty.

V kapitole sme chceli ukázať, ako človek polohou a držaním tela vyjadruje, čo sa odohráva v jeho vnútri a súčasne aký je priebeh komunikácie medzi partnermi. Reč polohy tela a konfigurácie jeho častí je teda jedným z mnohých prostriedkov, ktoré človek vedome alebo podvedome číta, ktorými človek priamo alebo nepriamo hovorí.

Podávať informácie sa dá i konfiguráciou všetkých častí tela. Študovaním tohto mimoslovného spôsobu podávania sa zaoberá tzv. posturológia. Už len tým, že človek zaujme určitú polohu tela, rukami, nohami, hlavou, môže iným ľudom ukázať, či je jeho psychický postoj priateľský alebo nepriateľský, či s nimi chce ďalej komunikovať alebo komunikáciu ukončuje.

Posturológia rozoznáva otvorené a zatvorené fyzické postoje jednej osoby, rozlišuje súhlasné a nesúhlasné fyzické postoje dvoch a viacerých osôb. Súhlasný fyzický postoj nevyžaduje naprostú ,,kópiu“ postoja druhej osoby, ale zhodu, obdobnú zameranosť mimoslovného podávania.
I keď sa termínom fyzický postoj myslí niečo, čo je blízke sochárskemu videniu sveta, predsa len posturológia venuje pozornosť i zmenám fyzických postojov počas sociálnej komunikácie. Tak sa dá napr. sledovať, či sa fyzický postoj žiaka, s ktorým učiteľ hovorí, nejako počas rozhovoru mení, a ak áno, či je to smerom k súhlasu alebo nesúhlasu.

Posturika predstavuje reč našich fyzických postojov, držanie tela a konfigurácií jeho jednotlivých častí (končatín, krku, hlavy, trupu). Poloha rúk a nôh, vzájomná poloha trupu, končatín a hlavy (a ich celok) vytvárajú určitý charakteristický súbor, ktorý sa nazýva póza (posture) (Křivohlavý, 1986). Tieto pózy môžu komunikovať to, čo sa deje pri sociálnej interakcii medzi ľuďmi, rozloženie sociálnych pozícií v skupine ľudí a pod.

Křivohlavý (1988) definuje tzv. posturológiu ako náuku o polohách ľudského tela v sociálnej interakcii. Zaoberá sa analýzou fyzických postojov človeka ako relatívne statických polôh v určitom časovom momente, ale aj ich zmenami v priebehu komunikácie. Napr. fyzický postoj žiaka, s ktorým rozpráva učiteľ sa môže počas rozhovoru meniť z pôvodne nesúhlasného smerom k súhlasu – tak ako si ho učiteľ získava a presvedčuje o svojej pravde. Uvedený autor podáva veľmi výstižnú charakteristiku výrazových možností telesných polôh a postojov v neverbálnej komunikácii vo vzťahu k celkovej charakteristike neverbálnych prejavov.

Celková charakteristika neverbálnych prejavov
1.Vzhľad – charakteristika zovňajšku
starostlivo upravený
v medziach normálu
viditeľne zanedbaný
2.Fyzický postoj
príliš uvoľnený
prirodzený
neprirodzený umelý
3.Pohyby rúk
výrazná nehybnosť – utlmené pohyby
normálne pohyby
nadmerná živosť a energičnosť, či prudkosť pohybov
4. Pohyby tela
výrazný kľud, až nadmerné utlmenie pohybov
normálne pohyby
výrazný motorický nekľud

5.Pohyby nôh
nohy neustále v kľude – temer bez pohybu
normálne pohyby
výrazná, až nadmerná pohyblivosť
6.Pohyby hlavy
hlava v úplnom, až strnulom kľude
normálne pohyby
nápadná, až nadmerná pohyblivosť
7.Gestikulácia
nepoužíva takmer žiadne gestá
normálna gestikulácia
prehnaná gestikulácia
8.Mimika dolnej časti tváre – oblasti úst
pohyby takmer celkom potlačené
normálna pohyblivosť
mimoriadna pohyblivosť
9.Pohľady – aktivita v oblasti očí
minimálne pohyby očí
normálna pohľadová činnosť
nadmerná živosť pohybu očí

10.Mrkacie pohyby
minimálne – mrkanie ustrnulo
normálne
zreteľne vyššia frekvencia mrkania
11.Mimika hornej časti tváre – partie obočia a čela
ustrnulá činnosť – temer úplná nehybnosť
normálna aktivita
mimoriadne živá činnosť
Túto charakteristiku neverbálnych prejavov môže učiteľ využiť aj ako predlohu pre pozorovaciu schému na sledovanie a zaznamenávanie neverbálnych prejavov žiakov vo vyučovaní.
Vo fyziológii sa rozoznávajú tri základné polohy človeka: v stoji, v sede a v ľahu.
Pri každej z nich môžu rôzne časti tela zaujímať rozmanité polohy.

Pojem kompozícia vyjadruje vzájomnú polohu dvoch častí tela pri tej istej základnej telesnej polohe. Termín konfigurácia sa používa pre vystihnutie vzájomných polôh väčšieho celku – všetkých častí tela pri danej základnej polohe. Možno ním vyjadriť napr. schúlenie, vzpriamenie, predklon a pod. pri rovnakej základnej telesnej polohe – napr. v stoji. Pozitúra vyjadruje celok, ktorý udáva aj základnú telesnú polohu aj polohovú konfiguráciu všetkých častí tela zároveň. Tým, že človek zaujme určitú polohu tela, môže iným ľuďom komunikovať informácie o svojom psychickom postoji k nim (či je priateľský, nepriateľský a pod.). V posturike sa rozlišujú napr. otvorené a zatvorené, súhlasné a nesúhlasné fyzické postoje, atď. Vzájomná poloha dvoch ľudí počas rozhovoru môže naznačiť dôležitosť toho o čom hovoria, vyjadriť mieru ich záujmu o tému, znázorňovať situáciu, v ktorej sa jeden partner presvedčuje o niečom druhého a pod. ak vstúpi do rozhovoru ďalšia osoba, dvojica jej môže zmenou polohy tela, resp. prostredníctvom svojich fyzických postojov dať najavo, či je vítaná alebo nie.

Fyzický postoj a poloha tela môžu vyjadrovať celkový postoj človeka k tomu ,čo sa okolo neho deje. Prostredníctvom konfigurácie tela sa veľmi často a zrozumiteľne vyjadrujú emocionálne prejavy. Príkladom môže byť typická ,,uzatvorená póza“ ruky krížom cez prsia, nohy krížom, ktorá vyjadruje obranný postoj, často odpor. Póza tela môže komunikovať aj úroveň (hĺbku) vzťahu, kontaktu medzi vysielateľom a príjemcom. Výskum ukázali, že ak existuje užší kontakt, ľudia vzájomne napodobňujú pohyby a polohu tela druhého partnera – odzrkadľujú pózu tela, dvíhajú ruky v rovnakom čase a pod. Ak sa pozitívny kontakt počas komunikácie preruší, ,,zrkadlo“ sa náhle ,,rozbije“.
Poloha tela subjektov účinkujúcich v pedagogickej komunikácii (napr. učiteľa a žiaka) môže byť významným zdrojom informácií o tom, ako komunikácia prebieha. Učiteľ môže z fyzického postoja žiaka usudzovať napr. aký zaujíma k nemu a k jeho požiadavkám psychický postoj (či ich akceptuje alebo odmieta), aký má záujem o jeho výklad, aký účinok majú na neho jeho slová a pod.
RESUME
Posturika sa zaoberá prenášaním informácií vyjadrených polohou a držaním tela, ako aj konfiguráciou jeho častí.
Poloha rúk a nôh, vzájomná poloha trupu, končatín a hlavy vytvárajú určitý charakteristický súbor, ktorý sa nazýva póza.
Posturológia rozoznáva otvorené a zatvorené fyzické postoje jednej osoby, rozlišuje súhlasné i nesúhlasné fyzické postoje dvoch alebo viacerých osôb.

Vo fyziológii sa rozoznávajú tri základné polohy človeka: v stoji, v sede a v ľahu.
Pri každej z nich môžu rôzne časti tela zaujímať rôzne polohy.
Pojem kompozícia vyjadruje vzájomnú polohu dvoch častí tela pri tej istej základnej telesnej polohe.
Termín konfigurácia sa používa pre vystihnutie vzájomných polôh väčšieho celku – všetkých častí tela pri danej základnej polohe.
Pozitúra vyjadruje celok, ktorý udáva aj základnú telesnú polohu aj polohovú konfiguráciu všetkých častí tela zároveň.
Jednotlivé časti nášho tela sa teda navzájom ovplyvňujú.
Človek zaujíma inú polohu vtedy, keď je sám, než keď je s iným, či keď vie alebo očakáva, že ho niekto pozoruje. V samote má človek telo uvoľnené a často zaujíma také polohy, ktoré nie sú bežné na verejnosti. Takisto ak komunikuje s dôverným priateľom alebo veľmi blízkym človekom, poloha jeho tela je uvoľnená.
Postúry aj konfigurácie ľudí sú súčasťou i zložkou rozhovoru rovnako ako jazykové či ostatné mimojazykové prostriedky. Partneri sa nemusia navzájom dotýkať, nemusíme vidieť ich mimiku, počuť verbálnu reč a napriek tomu vieme, aký je medzi nimi vzťah, či sa zhodujú so svojimi názormi alebo nie.

Ak medzi partnermi prevláda zhoda, porozumenie, ak sú si blízki, zaujímajú zhodné polohy tela.
O zhodnej čiže kongruentnej polohe hovoríme vtedy, ak sú roviny ramien rovnobežné a tváre komunikujúcich sú takisto oproti sebe. Chodidlá sú otočené smerom k partnerovi. Kongruentnú polohu možno pozorovať aj na rovnakej konfigurácii ostatných častí tela. Situácia však často neumožní, aby partneri stáli alebo sedeli oproti sebe. Vtedy sú rovnobežné ich chodidlá a aj ich telá sú pootočené k sebe. Hovoriaci svojou postúrou vždy ovplyvňuje počúvajúceho, ktorý ak má na vec rovnaký názor ako partner, tak zväčša kopíruje polohu jeho tela. Táto kongruencia však netrvá počas celej komunikácie. Vyskytuje sa najmä na začiatku konverzácie a vtedy, keď partner hovorí plynule, teda bez páuz v jeho reči. Kongruenciu možno pozorovať nielen medzi dvoma komunikantmi v dyadickom dialógu, ale aj medzi skupinkou ľudí. Tu ak jeden zmení pózu, ďalší tak urobia tiež. Obyčajne sa jeden z partnerov prispôsobí hornou časťou tela jednému a dolnou časťou tela inému, čím sa vytvorí akýsi medzičlánok vyjadrujúci zhodu celej skupiny.
Každá rodina má vlastný systém kopírovania postúr jej členov. Spravidla si to však neuvedomujú. Z kopírovania postúr možno vyčítať, kto má na koho najväčší vplyv.
Normálna situácia je vtedy, ak syn kopíruje polohu tela svojho otca a dcéra svojej matky. Ak dieťa nekopíruje postoje a držanie tela žiadneho z členov rodiny, je to znak jeho exkluzívnosti voči rodinnému kruhu.

Nesúhlas s názormi hovoriaceho možno skôr než slovami dať jasne najavo polohou tela: ramená posunúť z rovnobežnej polohy tak, že zvierajú s ramenami partnera určitý uhol.
To isté možno povedať aj o chodidlách. Jednoducho možno povedať, že partneri medzi ktorými nie je názorová zhoda, ktorí navzájom nesúhlasia s postojmi toho druhého, nemajú roviny tiel rovnobežné.
Kto chce ukázať iným svoju dôležitosť, vysoké postavenie, nadradenosť, zaujíma v rozhovore nekongruentnú polohu. Takto sa často posadí učiteľ k žiakom, lekár k pacientovi, rodič k dieťaťu…
Ak sa teda rozprávajú dvaja ľudia, zvyčajne zaujmú paralelnú alebo nesúhlasnú pozíciu. Roviny ich tiel môžu byť rovnobežné alebo kolmé na seba ( ak partneri navzájom súhlasia) alebo odklonené pod určitým uhlom ( pri nesúhlase). V prvom prípade sú ich chodidlá lineárne alebo navzájom kolmé, v druhom prípade nesúhlas naznačuje aj uhol tvorený rovinami chodidiel.
Pri komunikácii troch je neutrálna poloha partnerov vtedy, ak telá i chodidlá predstavujú trojuholník. Ak dvaja z trojice majú rovnobežné roviny tiel a jedno z chodidiel nesmeruje na tretieho partnera, tretí je z dialógu prakticky vylúčený.
V konverzácii štyroch sa na seba pozerajú dva paralelné páry, ktoré vytvoria svojím postavením štvorec.