19. STOROČIE
Na území Uhorska prvý ústav bol založený vo Vacove (dnešný Vác) na podnet Andreja Cházára. A. Cházár, rodák z Jovíc pri Rožňave, zohral významnú úlohu v rozvoji vzdelávania hluchonemých na území Uhorska. Vyštudoval právo, v r. 1767 si otvoril advokátsku kanceláriu v Rožňave. Venoval sa vedeckej činnosti najmä v oblasti práva. Hoci sa venoval svojmu odboru, jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie hluchonemých. Preto sa rozhodol založiť ústav, ale pre nedostatok finančných prostriedkov túto myšlienku nemohol zrealizovať. V roku 1790 sa obrátil na Uhorský snem a na panovníka o pomoc. Spolupracoval s J. Mayom, riaditeľom viedenského ústavu, zorganizoval zbierku v Uhorsku a napokon 15. 8. 1802 sa mu podarilo založiť’ Ústav pre hluchonemých vo Vacove. V ústave sa vyučovalo viedenskou metódou.

Prvý ústav pre hluchonemých na území Slovenska bol založený v Bratislave v r. 1833. Tento ústav mal názov Ústav hluchonemých. Sluchovo postihnutí žiaci si osvojovali hovorenú reč, učili sa čítať, písať, počítať. Súčasťou výučby boli pracovné vyučovanie a postupne aj telesná a náboženská výchova. V r. 1834 mal ústav 10 žiakov. Od r. 1865 bol ústav premenovaný na Školu hluchonemých a po 39-ročnej existencii v r. 1872 zanikol.
Na Slovensku druhý ústav pre hluchonemých založil roku 1835 Móric Mauksch v Liptovskom Mikuláši ako súkromný ústav. Ústav zanikol až v roku 1899 pre nedostatok finančných prostriedkov.
V r. 1878 v Bratislave pri učiteľskom ústave bola založená Cvičná škola pre h1uchonemých, ktorá po štrnásťročnom pôsobení roku 1892 zanikla.
Po zániku ústavov pre hluchonemých v Lipt. Mikuláši a v Bratislave, nebola koncom 19. stor. na území Slovenska špeciálna vzdelávacia inštitúcia pre sluchovo postihnuté deti. (V Uhorsku zostal len jeden Ústav pre h1uchonemých vo Vacove). Mnohí sluchovo postihnutí žiaci sa vzdelávali na ľudových školách, ale väčšina z nich do týchto škôl nedochádzala a preto ostali bez vzdelania. Podľa štatistiky z roku 1890 ich počet dosahoval 6133 sluchovo postihnutých detí v Uhorsku, prevažná väčšina z nich do ľudových škôl nedochádzala.

Z prehľadu dejín vzdelávania hluchonemých vidieť, že od jeho začiatku boli určité súperenie medzi posunkovou, písomnou a hláskovou rečou o prvenstvo vo vyučovaní. Na tomto úseku veľmi dôležitú zmenu uskutočnil II. medzinárodný kongres učiteľov hluchonemých v septembri roku 1880 v Miláne. Tu sa zúčastnilo 350 odborníkov z mnohých krajín, väčšina účastníkov hlasovala za uplatňovanie orálnej metódy. Na kongrese bolo vyslovené heslo „Vive la parole“ (Nech žije hovorené slovo).

20. STOROČIE
F. Bezold zistil, že u 1/3 žiakov v ústavoch pre hluchonemých v Nemecku boli sluchové zvyšky. Preto inicioval založenie tried pre nedoslýchavé deti už v roku 1894. Prvá súkromná škola pre nedoslýchavé deti bola založená v roku 1902 (najprv bola založená jedna trieda v Jene a táto trieda bola neskôr preložená do Berlína v roku 1907).

Na území Slovenska, v poradí tretí, štátom podporovaný ústav Andreja Cházára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave bol založený dňa 15. 10. 1901. Po viedenskej arbitráži Jelšavu okupovali Maďari a ústav bol v r. 1939 zrušený a presťahovaný do Lučenca. V Lučenci vznikla v r. 1949 prvá škola pre nedoslýchavé deti. V r. 1961 reorganizáciou školstva vzniká ZŠI a dňom 1.9.1965 sa zriaďuje ako prvá materská škola pre nedoslýchavé deti na Slovensku.
Ďalšie ústavy na území Slovenska vznikli v Kremnici a v Bratislave. Tieto ústavy ako maďarské ústavy pôsobili do konca roku 1918.
V Kremnici vznikol Ústav 1. 10. 1903. Od r. 1918 prvým slovenským riaditeľom bol Štefan Sobolovský. Založil viaceré ďalšie ustanovizne pre sluchovo postihnutých, napr. v r.1922 vznikla prvá učňovská ško1a pre SP na Slovensku (pôvodne učebné odbory boli: obuvník, stolár, krajčír) a pričinil sa aj o vybudovanie prvého internátu pre SP žiakov na Slovensku. Dňa 1.10. 1933 bol za riaditeľa ústavu vymenovaný Viliam Gaňo. Bol zakladateľom špeciálnej pedagogiky na Slovensku. Sobolovský a Gaňo sa zaslúžili o rozvoj špeciálnej pedagogiky v oblasti pedagogiky sluchovo postihnutých na Slovensku. V 60-tych rokoch sa zača1a používať prstová abeceda na MŠ pre nepočujúcich v Kremnici. V r. 1974 bola založená Stredná priemyselná škola odevná.

Ústav v Bratislave pre SP pôsobil v rokoch 1905 - 1921. Potom ho presťahovali do Dubnice nad Váhom, ktorý vznikol 16. 11. 1921. Zápasil s nedostatkami priestorov, najmä ubytovacích. Dňa 1.6.1942 bol premiestnený do Prešova. V r. 1956 vznikla materská škola pre nepočujúce deti. Po organizačných zmenách existuje dnes tento ústav ako MŠ a ZŠI pre SP v Prešove.
Ústav pre hluchonemých v Košiciach založila v r. 1924 odbočka Zemského spolku pečlivosti o hluchonemých. Po obsadení Košíc Maďarmi v roku 1938 ústav zanikol. K jeho oživeniu došlo až v roku 1945 a v roku 1947 bol ústav premiestnený do Jasova. Po štvorročnom sťahovaní do Jasova bola v roku 1951 škola umiestnená v Levoči do moderných školských priestorov s internátom. V 60-tych rokoch bola zriadená MŠ pre nedoslýchavé deti.
Zásluhou Spolku starostlivosti o h1uchonemých vznikol v rokoch 1929- 1945 štátny ústav pre hluchonemých v Bratislave. Počas II. svetovej vojny evakuoval do Kochanoviec pri Trenčíne, v roku 1945 sa vrátil späť do Bratislavy. Dnes ako MŠ a ZŠI pre sluchovo postihnutú mládež sídli v budove na Hrdličkovej ulici. V r. 1946 vznikla odborná ško1a pre hluchonemých - Stredné odborné učilište pre m1ádež s chybami sluchu. V roku 1955 vznikla škola pre nedoslýchavé deti a tiež v 60-tych rokoch pribudla MŠ pre nedoslýchavé deti. V súčasnosti sídli budova na Drotárskej ceste.

V roku 1920 tiež vznikol ústav v Komárne. Tam sa vyučovalo po maďarsky. V období maďarskej okupácie bol od roku 1942 preložený do Lučenca.
V posledných 10-tych rokoch 20.storočia sa základné školy pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich premenovali na základné školy pre sluchovo postihnutých.
Od 16. storočia doteraz bolo objavených vyše 30 vyučovacích metód sluchovo postihnutých. Presnejšie od 18. storočia, kedy žili učitelia Heinicke a ľ Epée, ktorí viedli medzi sebou ostrú polemiku o správnosti svojich metód, čiže súperenie medzi posunkovou a orálnou rečou o prvenstvo vo vyučovaní, môžeme povedať, že táto polemika v rozličných podobách pretrváva ešte v súčasnosti.
V súčasnosti žije na svete asi 30 miliónov sluchovo postihnutých, u nás je to asi 9000 dospelých a 1200 detí (z roku 1990).