Obdobie batoľaťa

Štádium raného detstva (často nazývané tiež obdobím batoľaťa alebo útleho veku) zahrňuje druhý až tretí rok života. Psychické zmeny v tomto štádiu sú veľmi významné: vrcholí senzomotorická a nastupuje symbolická, predpojmová fáza kognitívneho vývinu, dieťa postupne intenzívnejšie manipuluje s predmetmi, zdokonaľuje sa motorický vývin a upevňuje sa chôdza. Špecificky ľudskú komunikáciu významne skvalitňuje prudký rozvoj detskej reči. Ku koncu obdobia sa u dieťaťa začne vydeľovať vlastné „ja“, vzniká sebauvedomovanie, čo silne ovplyvňuje ďalšie formovanie detskej osobnosti tak v smere individualizácie ako aj socializácie.

Významnú úlohu v tomto období zohráva tzv. predmetová činnosť, ktorá naväzuje na manipuláciu s predmetmi. V predmetnej činnosti sa dieťa od dospelých učí chápať význam a účelnosť rozmanitých predmetov, ktoré ho obklopujú, zoznamuje sa s ich funkčnými vlastnosťami a spoločenským významom. Pre psychický vývin je veľmi dôležitý prehlbujúci sa poznatok o špecifickom účele toho ktorého predmetu alebo nástroja.
V druhom a treťom roku nastávajú výrazné pokroky v motorickom vývine dieťaťa, ktoré intenzívne napomáhajú aj psychickému rozvoju a to zvlášť rozvoj detskej reči, hrovú činnosť, socializáciu a celkový rozumový rozvoj.
(KURIC: Kompendium ontogenetickej psychológie)

Obdobie batoľaťa (2. – 3. rok) je vek, v ktorom dochádza k rozvoju veľmi podstatných schopností, ktoré umožňujú kvalitatívne vyššiu úroveň psychických prejavov ako v oblasti správania, tak v oblasti prežívania. S psychickým vývojom súvisí i telesný rozvoj. Trojročné dieťa dosiahne v priemere výšku 94 – 95 cm a váži v priemere 14 – 15 kg. V priebehu tohto obdobia sa zmenia proporcie tela, dieťaťu rastú hlavne dolné končatiny. Zrenie umožňuje žiaduci rozvoj a poskytuje predpoklad väčšej odolnosti k rôznym záťažiam.

Hlavnou vývojovou úlohou tohto obdobia je odpútanie sa z predchádzajúcej symbiotickej väzby s materskou osobou a vytvorenie vlastného „ja“ dieťaťa, ktoré nie je totožné s osobnosťou matky ani v biologickom zmysle ako v prenatálnom veku, ani v psychologickom zmysle ako tomu bolo v prvom roku života.
Obdobie batoľaťa je preto Eriksonom označované ako obdobie autonómie, alebo inak ako obdobie análne-uretrálne-muskulárne, pretože dieťa dosahuje autonómiu pomocou svalovej aktivity. Svalová činnosť je pre dieťa tohto veku veľmi príjemná, aj keď je to ovládanie svalstva končatín alebo zvieračov. Autonómia alebo samostatnosť, je realizovaná dvoma spôsobmi. Po prvé tendenciou odmietať, eliminovať to, čo dieťa nechce a naopak, tendenciou udržať si to, čo chce. Retencia a eliminácia je veľmi často dosahovaná svalovou aktivitou a nie na symbolickej úrovni, napríklad verbálne.

Dieťa v druhom roku života nadväzuje stále vzťahy i k ďalším známym osobám, hoci matka je stále primárnym zdrojom istoty a bezpečia. Kritériom pre nadviazanie takého vzťahu je miera a charakter vzájomného kontaktu. Dieťa sa takto učí diferencovať rôznych ľudí vo svojom okolí, ich správanie, ktoré sa od seba odlišuje a začína tak chápať ich sociálne roly. Podstatné je, že dokáže prekročiť hranicu symbiotického vzťahu z matkou, ktorý má svoj vývojový zmysel, ale v období batoľaťa by malo dôjsť k určitej emancipácii a rozšírenia väzieb.

Diferenciácia jednotlivých sociálnych rolí v rodine, napríklad rola otca, mužská rola všeobecne, rola prarodičov, rola dieťaťa, rola dospelého atď., je potrebná k porozumeniu odlišností a na tomto základe najprv vymedzenie toho, čo dieťa samo nie je a následne toho, kto dieťa je. Pochopením rôznych sociálnych rolí si dieťa ujasňuje i svoju rolu a vytvára si svoju vlastnú zhoda. Pre rozvoj identity je kritickým obdobím 2. – 3. rok života. Skúsenosti, ktoré dieťa získa životom v rodine mu umožní akceptovať normy, ktoré obmedzujú jeho správanie a možnosti vlastnej osobnosti.

Medzi 2. – 3. rokom života si dieťa uvedomuje svoju osobnosť prostredníctvom svojich možností na jednej strane a na druhej strane ich obmedzovaním inými ľuďmi. Vzhľadom k nedostatočnosti diferenciácie možných variantov správania i neschopnosti odhadu konečného výsledku vlastnej aktivity a nezrelej inhibície, neschopnosti potlačiť vlastnú aktivitu, dochádza k prejavom charakterizujúcim obdobím vzdoru, negativizmu. Tieto prejavy bývajú individuálne variabilné a mávajú rôznu intenzitu. K prejavom odporu dochádza zhruba v dvoch situáciách: buď je dieťa obmedzované vo svojej činnosti alebo je k nejakej činnosti nútené. Nezrelosť, ktorá súvisí s nedostatočnou inhibíciou, je príčinou problémov v prerušovaní začatej činnosti, ale tiež príčinou vzniku afektívnej reakcie, rozčuľovania sa. Iným, veľmi charakteristickým prejavom negativizmu je negovanie úplne všetkého čo zavrhne niekto iný, až do úplnej absurdnosti, kedy dieťa odmieta nielen určitú činnosť, ale i jej pravý opak. Konflikty s okolím, ktoré také prejavy prinášajú, sa dajú zvládnuť odpútaním pozornosti, pokojom a dodržovaním určitého poriadku, ktorému dieťa rozumie.

Nielen kojenecké obdobie, ale aj obdobie batoľaťa je dôležité pre vznik základnej dôvery. Ak si dieťa vytvorí vlastnú identitu a nemá o nej pochybnosti, je schopné lepšie zvládať životné záťaže, a to nielen pasívne, ale i aktívne. Základným konfliktom, ku ktorému môže vo veku batoľaťa dôjsť, je konflikt tendencie k autonómii s pocitmi pochybnosti a hanblivosti, ktoré vyplývajú zo závislosti na dospelých osobách a ich požiadavkách, v tomto prípade subjektívne nezvládnutých.
Vo veku batoľaťa sa dieťa učí rozumieť svetu a chápať jeho poriadok. Rozvoj detskej autonómie podporí a uľahčí skutočnosť, že vo svete platia určité pravidlá a že sa dá predpovedať, čo bude. Batoľatá často až prehnane trvajú na dodržiavaní určitých pravidiel, napríklad na poradí úkonov pri kúpaní alebo obliekaní, pretože presné poradie je pre ne zrozumiteľné, a tým i príjemné.

Dosiahnutie základnej autonómie, ktorá je predpokladom neskoršieho samostatného jednania a začlenenia sa do sveta na určitej adekvátnej úrovni súvisí s vývojovými pokrokmi v iných oblastiach. Je absolútne samozrejmé, že vývoj všetkých zložiek je vo vzájomnej interakcii a nie je možné ich vidieť izolovane. Dosiahnutie žiaducej vývojovej úrovne osobnosti by nebolo možné bez samostatnej lokomócie, zrelšej manuálnej zručnosti, obrovského pokroku v oblasti reči a začiatku symbolického myslenia, ktoré sa už nemusí viazať na konkrétnu činnosť, ale stačí mu vnútorná mentálna operácia.
(VÁGNEROVÁ, VALENTOVÁ: Psychický vývoj dítěte a jeho variabilita)
Obdobie batoľaťa (1. – 3. rok) je tak ako predchádzajúce obdobia silne ovládané citmi. Ku všetkým podnetom okolia pristupuje predovšetkým egocentricky z pozícií vlastných úplne uvedomovaných prianí. Výrazný posun nastáva zvlášť v oblasti cieľavedomých pohybov. Skúsenosti z činností a zážitkov tak zväčšujú nielen rozsah poznania, orientácie, sebauvedomovania a prežívania, ale skvalitní tiež počiatky vedomého riadenia a usmerňovania aktivity. Vo vlastnej činnosti už prevládajú nad funkčnými hrami (experimentovaním) hry fiktívne (námetové), ktoré okrem svojej duševne hygienickej funkcii, tj. uvolnenia tenzie abreakcií, umožňujú dieťaťu i dramatickým prehrávaním isté poznanie a osvojenie mnohých, inak ťažko uchopiteľných javov, zvlášť v oblasti medziľudských vzťahov. Deti s radosťou napodobňujú každé odpozorované správanie dospelých - ,,fajčia“, perú, krájajú chlieb, hádajú sa atď. Používané predmety majú pritom funkciu znakov, hlavne ikôn a symbolov.
(ČAČKA: Psychologie dítěte)

V druhom a treťom roku života už nie je dieťa iba ,,baby“, malé a na pomoc odkázané ,,nemluvniatko“. Malo samozrejme základné ľudské vlastnosti od samého narodenia, ba ešte skôr, ale tieto charakteristiky tu boli prítomné skôr potenciálne než reálne, alebo lepšie povedané existovali v rudimentárnej podobe, takže unikali pozornosti, pokým neboli cielene registrované a podrobené starostlivej mikroanalýze. Až teraz, na začiatku druhého roku života získava dieťa v skutočnosti druhovo špecifické charakteristiky, ktoré človeka odlišujú od ostatných živočíšnych druhov – chodí vzpriamene a začína hovoriť. Práve tieto ľudské vlastnosti sú v počiatočnom rýchlom rozvoji, takže vzbudzujú pobavenú pozornosť okolia; nikdy inokedy nie je dieťa tak roztomilé, ale súčasne ani tak vzdorovité a náročné na čas a trpezlivosť rodičov.
(LANGMEIER: Vývojová psychologie pro dětské lékaře)

Raného detstvo trvá od jedného do troch rokov. Kvalitatívne premeny psychiky dieťaťa v prvých troch rokoch sú nanajvýš významné. Trojročné dieťa je schopné samo sa obslúžiť, dokáže vstupovať do vzájomných vzťahov s obklopujúcimi sa ľuďmi a je pomerne aktívne, chápavé a samostatné.
Vývoj psychiky dieťaťa je závislý na rade faktorov. Na psychický vývoj dieťaťa má značný vplyv ovládnutie vzpriamenej chôdze. Dôležitým impulzom je svalový cit, ktorý vzniká pri chôdzi svalov nohou, rukou, chrbtu a celého tela. Dá sa povedať, že cit vlády nad vlastným telom je pre dieťa osobitnou sebaodmenou. V úmysle chodiť podporuje dieťa i možnosť dosiahnuť žiaduceho cieľa, ale taktiež účasť a schválenie dospelých.

Schopnosť pohybu – fyzického výdobytku – má psychologické dôsledky. Ovládnutie chôdze rozvíja schopnosť orientovať sa v priestore. Svalový cit sa stáva mierou odhadu vzdialenosti a priestorového rozmiestnenia predmetov. Tento odhad je dosahovaný spoločnou zrakovou, kinestetickou a hmatovou funkciou.
Psychický vývoj dieťaťa významne ovplyvňuje rozvoj predmetových úkonov. Manipulačná činnosť vlastná dojčenskému veku začína byť v ranom detstve nadraďovaná predmetovou činnosťou. Rozvoj predmetové činnosti súvisí s ovládnutím tých spôsobov zachádzania s predmetmi, ktoré vytvorila spoločnosť. Práve v ranom detstve sa dieťa učí zisťovať význam vecí. Funkčné vlastnosti predmetov sa batoľaťu odkrývajú prostredníctvom výchovného a učebného vplyvu dospelých ľudí. Najpodstatnejší vplyv na psychický vývoj dieťaťa má práve ovládnutie korelatívnych a inštrumentálnych úkonov.
Ku koncu raného detského veku začínajú vznikať nové druhy činnosti. Tieto nové druhy dosahujú rozvinutých foriem až za hranicou tohto veku a postupne začínajú určovať psychický vývoj. Je to hra a produktívne druhy činností (kreslenie, modelovanie, konštruovanie).

Hromadením dojmov, načerpaných v predmetovej činnosti tvorí základ pre rozvíjanie reči dieťaťa. Iba keď stoja za slovom obrazy reálneho sveta, je osvojenie tohto slova úspešné. Senzitivita obdobia raného veku uľahčuje rozvoj reči: práve v tejto dobe je osvojovanie reči najviac efektívne. Ak je dieťa v týchto rokoch zbavené podmienok potrebných k rozvoju reči, je veľmi neľahké neskôr doháňať zanedbané.
Utváranie aktívnej reči je základom celkového psychického vývoja dieťaťa. Rozvoj myslenia dieťaťa závisí po prvé na činnosti samotného dieťaťa – základom myslenia je jeho zmyslová skúsenosť , a po druhé na vplyve dospelého, ktorý ho učí spôsobom zachádzania s predmetmi a dáva im zovšeobecnené názvy. Skúsenosť predchádzajúceho úkonu sa odráža v ďalšom úkone. Či už je význam osobnej praktickej skúsenosti v rozvoji myslenia akýkoľvek, zvláštny vplyv na rozvoj myslenia má sociálne prostredie. Keď dieťa sleduje dospelých ako zachádzajú s predmetmi, prisvojuje si ľudské formy praktickej predmetovej činnosti.
Pre rozvíjanie myslenia sú obzvlášť dôležité inštrumentálne úkony. Nástroj sprostredkováva pôsobenie dieťaťa na predmetový svet. Nástroj používaný v rôznych situáciách a vo vzťahu k rôznym predmetom sa stáva prvým nositeľom zovšeobecnenia.

V ranom detstve sa intenzívne rozvíja spoločná činnosť dieťaťa a dospelého. V treťom roku sa dieťa už osamostatňuje: učí sa základom sebaobsluhy, môže používať ceruzky a kriedy, začína modelovať a nalepovať najjednoduchšie obrazce.
(PETROVSKIJ: Vývojová a pedagogická psychologie)

Mladší predškolský vek trvá od ukončenia prvého do ukončenia tretieho roku. Toto obdobie je ohraničené dôležitými medzníkmi: vytvorenie chôdze v 12. – 15. mesiaci a začiatok vývinu reči v prvom a začiatkom druhého roku ako dolná hranica a vstup do materskej škôlky a dotvorenie uvedomenia si vlastnej osobnosti dieťaťa v treťom alebo začiatkom štvrtého roka. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa v tomto období rast spomaľuje, i keď je ešte vždy rýchly. Až do vstupu do školy, resp. až do 8. roku vyrastie dieťa ročne priemerne o 6 cm, no urýchlený rast je iba v druhom a treťom a potom v piatom a šiestom roku, kedy je ročný prírastok až o 8 – 10 cm. Aj keď sa dieťa do 14. – 15. mesiaca naučí chodiť, jednako sa vývin nezastavuje, ale sa zo dňa na deň rozvíja a diferencuje. Pohyby uplatňuje a zdokonaľuje aj pri manipulácii s najrozličnejšími druhmi pohybových hračiek. V dôsledku anatomických a fyziologických zmien, ktoré sa v organizme dieťaťa mladšieho predškolského veku odohrávajú, stáva sa detský organizmus už viac odolnejším voči rozličným nepriaznivým vplyvom, než to bolo vo veku nemluvňaťa. Chorôb je menej, ustúpili najmä choroby žalúdočné a črevné.

Charakteristickými znakmi detského organizmu v tomto období sú: mäkká, ešte neosifikovaná kostra (z chrupaviek), ktorá ľahko podlieha skriveninám, slabé svaly, nepravidelné pohyby, slabá odolnosť nervového systému a náklonnosť k únave a ešte vždy nedostatočná odolnosť voči nákazlivým chorobám. Človek si musí všetky svoje pohybové schopnosti vypestovať počas života. Robí sa to učením, podmieňovaním, pokusom i omylom, usmerňovaním a vedením dospelými, napodobňovaním vzorov dospelých a rozličnými inými spôsobmi.
Jedným z najdôležitejších vývinových prínosov v období mladšieho predškolského veku je takmer úplné vytvorenie detskej reči. Vývin detskej reči rozdeľujeme na dve veľké etapy: na prípravné obdobie (od narodenia do ukončenia prvého roku) a na vlastné obdobie detskej reči (od prvého roku až do času, kým sa dieťa nenaučí hovoriť).

Duševný vývin dieťaťa mladšieho predškolského veku je úzko spätý s vývinom detskej reči a s rozvíjaním sa druhej signálnej sústavy, pretože práve reč je úzko spätá s myslením. Pre prvú signálnu sústavu, ktorú má človek i zvieratá, sú podnetmi predmetné, konkrétne signály, ako zvuk, svetlo, tvary, potrava a pod. podnetmi pre druhú signálnu sústavu sú však slovné názvy prvotných signálov čiže signály signálov. O druhej signálnej sústave však nemožno hovoriť ako o niečom samostatnom u človeka, pretože neexistuje u človeka nezávisle, ale je vždy spätá s prvou signálnou sústavou. Druhá signálna sústava sa začína vytvárať v druhej polovici prvého roku.