referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Dana, Danica
Piatok, 16. apríla 2021
Obdobie batoľaťa
Dátum pridania: 23.02.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: brisid
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 018
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 8
Priemerná známka: 2.92 Rýchle čítanie: 13m 20s
Pomalé čítanie: 20m 0s
 
Štádium raného detstva (často nazývané tiež obdobím batoľaťa alebo útleho veku) zahrňuje druhý až tretí rok života. Psychické zmeny v tomto štádiu sú veľmi významné: vrcholí senzomotorická a nastupuje symbolická, predpojmová fáza kognitívneho vývinu, dieťa postupne intenzívnejšie manipuluje s predmetmi, zdokonaľuje sa motorický vývin a upevňuje sa chôdza. Špecificky ľudskú komunikáciu významne skvalitňuje prudký rozvoj detskej reči. Ku koncu obdobia sa u dieťaťa začne vydeľovať vlastné „ja“, vzniká sebauvedomovanie, čo silne ovplyvňuje ďalšie formovanie detskej osobnosti tak v smere individualizácie ako aj socializácie.

Významnú úlohu v tomto období zohráva tzv. predmetová činnosť, ktorá naväzuje na manipuláciu s predmetmi. V predmetnej činnosti sa dieťa od dospelých učí chápať význam a účelnosť rozmanitých predmetov, ktoré ho obklopujú, zoznamuje sa s ich funkčnými vlastnosťami a spoločenským významom. Pre psychický vývin je veľmi dôležitý prehlbujúci sa poznatok o špecifickom účele toho ktorého predmetu alebo nástroja.
V druhom a treťom roku nastávajú výrazné pokroky v motorickom vývine dieťaťa, ktoré intenzívne napomáhajú aj psychickému rozvoju a to zvlášť rozvoj detskej reči, hrovú činnosť, socializáciu a celkový rozumový rozvoj.
(KURIC: Kompendium ontogenetickej psychológie)

Obdobie batoľaťa (2. – 3. rok) je vek, v ktorom dochádza k rozvoju veľmi podstatných schopností, ktoré umožňujú kvalitatívne vyššiu úroveň psychických prejavov ako v oblasti správania, tak v oblasti prežívania. S psychickým vývojom súvisí i telesný rozvoj. Trojročné dieťa dosiahne v priemere výšku 94 – 95 cm a váži v priemere 14 – 15 kg. V priebehu tohto obdobia sa zmenia proporcie tela, dieťaťu rastú hlavne dolné končatiny. Zrenie umožňuje žiaduci rozvoj a poskytuje predpoklad väčšej odolnosti k rôznym záťažiam.

Hlavnou vývojovou úlohou tohto obdobia je odpútanie sa z predchádzajúcej symbiotickej väzby s materskou osobou a vytvorenie vlastného „ja“ dieťaťa, ktoré nie je totožné s osobnosťou matky ani v biologickom zmysle ako v prenatálnom veku, ani v psychologickom zmysle ako tomu bolo v prvom roku života.
Obdobie batoľaťa je preto Eriksonom označované ako obdobie autonómie, alebo inak ako obdobie análne-uretrálne-muskulárne, pretože dieťa dosahuje autonómiu pomocou svalovej aktivity. Svalová činnosť je pre dieťa tohto veku veľmi príjemná, aj keď je to ovládanie svalstva končatín alebo zvieračov. Autonómia alebo samostatnosť, je realizovaná dvoma spôsobmi. Po prvé tendenciou odmietať, eliminovať to, čo dieťa nechce a naopak, tendenciou udržať si to, čo chce. Retencia a eliminácia je veľmi často dosahovaná svalovou aktivitou a nie na symbolickej úrovni, napríklad verbálne.

Dieťa v druhom roku života nadväzuje stále vzťahy i k ďalším známym osobám, hoci matka je stále primárnym zdrojom istoty a bezpečia. Kritériom pre nadviazanie takého vzťahu je miera a charakter vzájomného kontaktu. Dieťa sa takto učí diferencovať rôznych ľudí vo svojom okolí, ich správanie, ktoré sa od seba odlišuje a začína tak chápať ich sociálne roly. Podstatné je, že dokáže prekročiť hranicu symbiotického vzťahu z matkou, ktorý má svoj vývojový zmysel, ale v období batoľaťa by malo dôjsť k určitej emancipácii a rozšírenia väzieb.

Diferenciácia jednotlivých sociálnych rolí v rodine, napríklad rola otca, mužská rola všeobecne, rola prarodičov, rola dieťaťa, rola dospelého atď., je potrebná k porozumeniu odlišností a na tomto základe najprv vymedzenie toho, čo dieťa samo nie je a následne toho, kto dieťa je. Pochopením rôznych sociálnych rolí si dieťa ujasňuje i svoju rolu a vytvára si svoju vlastnú zhoda. Pre rozvoj identity je kritickým obdobím 2. – 3. rok života. Skúsenosti, ktoré dieťa získa životom v rodine mu umožní akceptovať normy, ktoré obmedzujú jeho správanie a možnosti vlastnej osobnosti.

Medzi 2. – 3. rokom života si dieťa uvedomuje svoju osobnosť prostredníctvom svojich možností na jednej strane a na druhej strane ich obmedzovaním inými ľuďmi. Vzhľadom k nedostatočnosti diferenciácie možných variantov správania i neschopnosti odhadu konečného výsledku vlastnej aktivity a nezrelej inhibície, neschopnosti potlačiť vlastnú aktivitu, dochádza k prejavom charakterizujúcim obdobím vzdoru, negativizmu. Tieto prejavy bývajú individuálne variabilné a mávajú rôznu intenzitu. K prejavom odporu dochádza zhruba v dvoch situáciách: buď je dieťa obmedzované vo svojej činnosti alebo je k nejakej činnosti nútené. Nezrelosť, ktorá súvisí s nedostatočnou inhibíciou, je príčinou problémov v prerušovaní začatej činnosti, ale tiež príčinou vzniku afektívnej reakcie, rozčuľovania sa. Iným, veľmi charakteristickým prejavom negativizmu je negovanie úplne všetkého čo zavrhne niekto iný, až do úplnej absurdnosti, kedy dieťa odmieta nielen určitú činnosť, ale i jej pravý opak. Konflikty s okolím, ktoré také prejavy prinášajú, sa dajú zvládnuť odpútaním pozornosti, pokojom a dodržovaním určitého poriadku, ktorému dieťa rozumie.

Nielen kojenecké obdobie, ale aj obdobie batoľaťa je dôležité pre vznik základnej dôvery. Ak si dieťa vytvorí vlastnú identitu a nemá o nej pochybnosti, je schopné lepšie zvládať životné záťaže, a to nielen pasívne, ale i aktívne. Základným konfliktom, ku ktorému môže vo veku batoľaťa dôjsť, je konflikt tendencie k autonómii s pocitmi pochybnosti a hanblivosti, ktoré vyplývajú zo závislosti na dospelých osobách a ich požiadavkách, v tomto prípade subjektívne nezvládnutých.
Vo veku batoľaťa sa dieťa učí rozumieť svetu a chápať jeho poriadok. Rozvoj detskej autonómie podporí a uľahčí skutočnosť, že vo svete platia určité pravidlá a že sa dá predpovedať, čo bude. Batoľatá často až prehnane trvajú na dodržiavaní určitých pravidiel, napríklad na poradí úkonov pri kúpaní alebo obliekaní, pretože presné poradie je pre ne zrozumiteľné, a tým i príjemné.

Dosiahnutie základnej autonómie, ktorá je predpokladom neskoršieho samostatného jednania a začlenenia sa do sveta na určitej adekvátnej úrovni súvisí s vývojovými pokrokmi v iných oblastiach. Je absolútne samozrejmé, že vývoj všetkých zložiek je vo vzájomnej interakcii a nie je možné ich vidieť izolovane. Dosiahnutie žiaducej vývojovej úrovne osobnosti by nebolo možné bez samostatnej lokomócie, zrelšej manuálnej zručnosti, obrovského pokroku v oblasti reči a začiatku symbolického myslenia, ktoré sa už nemusí viazať na konkrétnu činnosť, ale stačí mu vnútorná mentálna operácia.
(VÁGNEROVÁ, VALENTOVÁ: Psychický vývoj dítěte a jeho variabilita)
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.