V súčasnej liberálnej filozofii sa sformovala teória, názorový prúd nazývaný tiež „MULTIKULTURALIZMUS“. Tento filozofický multikulturalizmus je vymedzený ako ideál harmonickej koexistencie odlišných kultúrnych a etnických skupín v plurálnej spoločnosti. Je obhajovaný filozofmi a politikmi, ktorí zastávajú názor, že ľudstvo je schopné nachádzať cesty, ako žiť spolu, tak aby kultúrne odlišnosti nemuseli zapríčiniť konflikty medzi nositeľmi odlišných kultúr.
V politickej rovine sa multikulturalizmus presadzuje zdôrazňovaním ľudských práv a slobôd, ktoré nesmú byť ohrozované či deformované privilégiami určitých rasových, etnických či náboženských skupín nad inými skupinami.

Multikulturalizmus

predstavuje predovšetkým zdravú, aj keď veľmi náročnú výzvu demokracii, a tým posilňuje pluralizmus(idealistický svetonázor, popierajúci jednotu sveta a predpokladajúci množstvo duchovných, navzájom od seba nezávislých podstát sveta.)

Pluralizmus je najdoležitejším z prvkov konštitujúcich sa demokracií, je priamo ich motorom. Neustále preverovanie demokracie prostredníctvom hľadania spôsobov, ako akomodovať etnické a kultúrne rozdiely je proces, ktorý by mal posilňovať demokraciu ako systém. Nie všetky demokratické spoločnosti sú schopné absorbovať takéto zmeny prijateľným spôsobom, čo sa prejavuje okrem iného tým, že v celej Európe narastajú silné pravicové extrémne hnutia.

Prijímanie výzvy multikulturalizmu nesie menšie riziká, než jej odmietnutie. Spoločnosť, ktorá požaduje, aby všetci boli rovnakí a snaží sa o etnickú a kultúrnu homogénnosť, je na tom zle a bude ešte horšie. Heterogénnosť ľudských spoločností je totiž v mnohých ohľadoch garantom stability. Chráni pred extrémami fundamentalizmu(najkonzervatívnejší a

najdogmatickejší smer súčasného náboženského hnutia a myslenia)a populizmu(politické úsilie o zlepšenie života národa, ľudových más.)

Kultúrna pluralita je teoretický princíp, podľa ktorého sa uznáva, že jednotlivé spoločenstvá(národy, etniká, rasy, náboženské skupiny) majú svoje špecifické kultúry, ktoré je nutné považovať za rovnocenné. Je potrebné tolerovať spôsob života cudzích spoločenstiev a rešpektovať existenciu odlišných hodnôt a noriem. V súčasnosti ide najmä o to ako vyriešiť rozpor medzi tým, aby sa určité etnikum adaptovalo v prostredí väčšinovej populácie, preberalo určité prvky dominantnej kultúry a zároveň si uchovalo svoju vlastnú kultúru.

Americký teoretik P. McLaren rozlišuje tri druhy multikultúrnosti:

1.Konzervatívny multikulturalizmus-je to egocentrické hľadisko euro-atlantickej kultúrnej tradície, ktoré vlastnú tradíciu a civilizáciu chápe ako najrozvinutejšiu a ostatné ako barbarské, menej rozvinuté. Výsledkom je snaha o ich prebudovanie na vlastný obraz.

2.Liberálny multikulturalizmus-je to rovnostárske stanovisko, ktoré síce akceptuje odlišný charakter kultúr, ale v spolunažívaní kultúr nerešpektuje ich odlišné ekonomické a historické podmienky. Tento prístup zdôrazňuje voľnú súťaž kultúr bez ohľadu na ekonomickú a masmediálnu silu z nich. Výsledkom je asimilácia slabších.

3.Kritický multikulturalizmus-berie do úvahy znakové štruktúry rôznych kultúr, ich sociálne významy a kontexty, ekonomické a sociálne pozadie. Nielen akceptuje odlišnosť, ale rešpektuje aj rôznorodosť podmienok pre existenciu rôznych kultúr. Takto orientovaným prístupom je starostlivosť o inú kultúru.

Etnicita

Etnicita je úzko spojená s prvkami príslušnej kultúry, je to vzájomne sprevádzaný systém kultúrnych , rasových, jazykových a teritoriálnych faktorov, historických osudov a predstáv o spoločnom pôvode, pôsobiacich v interakcii.

Etnicita formuje etnické vedomie človeka a jeho etnickú identitu. Hlavnou objektívnou zložkou etnicity je jazyk a teritórium, subjektívnu zložku tvoria postoje, zvyklosti a hodnotový systém. Každý jednotlivec si uchováva postoje, hodnoty, vieru a spôsoby správania zo svojej etnickej skupiny. Etnická identita zohráva významnú úlohu pri utváraní národa.

Etnicita a kultúra sú hodnoty, ktoré treba zachovať, pestovať a rozvíjať.

Národná identita znamená historickú, jazykovú a kulturálnu identitu t.j. totožnosť, ktorá nie je vrodená, ale sa postupne vytvára a počas života jednotlivca sa postupne formuje. Preto môžeme hovoriť o faktoch pôsobiacich na vytvorenie a formovanie národnej identity. Sú to: pôvod alebo národná identita rodičov, materinský jazyk, vyučovací jazyk školy, bydlisko, kulturálne prostredie, vzdelanie, spoločenský status, osobné a kolektívne skúsenosti späté s príslušnosťou k danej národnosti a pod.
Pre identitu človeka je podstatné poznať a pochopiť vlastnú históriu a korene. Identita nie je statická, ale dynamická. Ľudia si musia uvedomiť, že okrem toho, že sú občanmi určitého národa a patria k určitej etnickej kultúre sú aj občanmi sveta. Ľudia sú súčasne podobní aj odlišní-a delia sa o rovnakú zemeguľu. Aj napriek kultúrnej odlišnosti majú podobné emócie a potreby a ich spoločnou tradíciou je dlhá história ľudstva.

Identita

Identita národnostných menšín je určovaná na základe jazyka, tradícií, náboženstva a kultúrneho dedičstva. Základnú zložku identity predstavuje jazyk.
Jazykové práva sa týkajú používania menšinového jazyka vo verejnom živote:

•Právo príslušníkov menšiny komunikovať v svojom jazyku s úradními inštitúciami
•Právo používať osobné mená a topografické označenia v jazyku národnostnej menšiny
•Právo používať menšinový jazyk aj na univerzitnej úrovni, vo vedeckom výskume a v publikáciach.
•Právo používať menšinový jazyk v kultúrnom živote

Medzinárodnoprávne dokumenty ďalej vymedzujú a doporučujú práva národnostných menšín aj v oblasti školstva. Mladá generácia národnostných menšín by mala mať možnosť študovať na školách v materinskom jazyku.

Samozrejme tieto doporučenia sú viazané na konkrétnu situáciu danú početnosťou a geografickým rozmiestnením národnostnej menšiny.

V súčasnej dobe Európa prežíva príliv imigrantov z Afriky, Ázie, z krajín bývalého Sovietského zväzu. V Európe hrozí vymieranie-v dôsledku zvyšujúceho sa počtu starých ľudí a znižujúcej sa pôrodnosti, a preto podľa štúdie Populačnej divízie OSN „Európu zachránia len imigranti“ aj keď vo väčšine krajín sa sprísňuje legislatíva v oblasti prisťahovalectva a prijímaní cudzincov. Problematika imigrácie nie je jednoduchá, predstavuje viacdimenzné hospodárske, politické, kultúrne a demografické hnutie.

Tieto tendencie viedli k tomu, že sa vo svete objavil a intenzívne rozvíja fenomén „MULTIKULTÚRNA VÝCHOVA“

MULTIKULTÚRNA VÝCHOVA

Predstavuje výchovné pôsobenie zamerané na rozvoj chápania iných kultúr, na rozvoj tolerancie, estetického vkusu voči iným kultúram a v konečnom dôsledku na rozvoj medziľudskej tolerancie.

Rozvíja sa v 20.storočí pod vplyvom veľkej kultúrnej výmeny a komunikácie medzi kultúrami z celého sveta. Pracuje s kultúrnymi predmetmi, je zameraná na všetky vekové kategórie.

Multikultúrna výchova chápe rôzne kultúry ako prirodzené rovnocenné, berie však do úvahy ich historické a sociálne súvislosti, ich rôzne spôsoby sebavyjadrenia.
Do veľkej miery sa zaoberá znakmi, ktoré kultúry využívajú.

Multikultúrna výchova je dnes dôležitým prostriedkom odstraňovania xenofóbie, rasizmu a predchádzania etnickým nepokojom. Pomáha prekonávať vlastné kultúrne obmedzenia, pomáha prekročiť tieň majoritnej kultúry a pozrieť sa na menšinové kultúry ako na právoplatnú súčasť systému.

Cieľom multikultúrnej výchovy je rozvoj schopnosti tolerovať iné kultúry, alebo inak povedané, rozvoj schopnosti rešpektovať existenciu iných kultúr.

Ciele multikultúrnej výchovy teda smerujú od rozvoja pasívnych postojov k aktívnej participácii. Multikultúrne chápanie začína toleranciou a empatiou.
Vo svetle tohto postupu môžeme hovoriť o nasledovných výchovných cieľoch multikultúrnej výchovy:

A.Schopnosť včleniť rôznorodé kultúry a spoločenstvá do svetovej histórie, schopnosť chápať ich diferencovaný, a pritom sociálne rovnocenný vklad do svetovej kultúrnej histórie, schopnosť prekonať egocentrický pohľad na svet.

B.Schopnosť vidieť a chápať vzájomnú komunikáciu a dynamiku kultúr v histórii.

C.Schopnosť viesť dialóg s inými kultúrami, prípadne snahu otvoriť sa a vstúpiť do aktívneho tvorivého dialógu s inými kultúrami.

D.Schopnosť chápať vzťahy vlastnej kultúry s inými kultúrami, schopnosť vidieť ich vzájomné ovplyvňovanie sa v histórii a snaha prijať toto ovplyvňovanie ako samozrejmosť.

E.Schopnosť chápať popri výhodách aj obmedzenia vlastnej kultúry a iných kultúr.

F.Schopnosť byť tolerantný a empatický voči iným kultúram a shopnosť starať sa o iné kultúry.

Multikultúrna výchova je súčasne kultúrnou výchovou. Zaoberá sa kultúrou, prezentuje kultúru, vychováva ku kultúrnosti. Multikultúrna výchova sa v tomto kontexte chápe ako syntéza možností, prostriedkov a cieľov výchovy k občianstvu a s možnosťami, prostriedkami a cieľmi estetickej výchovy.

Výchova k občianstvu

Výchova k občianstvu býva v rôznych krajinách chápaná rôzne. Je to v podstate moderná súčasť výchovy, začína sa o nej hovoriť až v posledných storočiach pri postupnom vzniku občianskej spoločnosti, pri uvedomovaní a legislatívnom podchytení ľudských a občianských práv. Jadro výchovy k občianstvu tvorí občan. Občianska výchova preto rozvíja tieto vlastnosti:

•Schopnosti participácie na živote spoločenstva
•Zručnosti, ktoré mu umožňujú participovať
•Informácie a vedomosti tvoriace podklady pre jeho rozhodovanie
•Cnosti, hodnotové orientácie pre rozhodovanie a participáciu


Estetická výchova

Dnešná estetická výchova sa čoraz častejšie zameriava na pestovanie schopnosti vnímať kultúrne produkty rôzneho pôvodu, ako aj na pestovanie schopnosti vžívať sa do kultúrnych produktov vzdialených dôb.

Veľmi dôležitým cieľom súčasnej estetickej výchovy je rozvoj flexibilnosti estetického vkusu, ktorý je schopný neodmietnuť subkultúru, alternatívnu kultúru. Práca s estetickými hodnotami už prestáva byť len sprítomňovaním Krásy a rozvojom toho najlepšieho vkusu. Je procesom, ktorý rozvíja kritický prístup, rozbíja predsudky voči inému, podporuje vkusovú toleranciu, prehlbuje senzibilitu, ponúka reflexiu vlastnej kultúry z hľadiska iných kultúr.

Multikultúrna výchova syntetizuje ciele, prostriedky aj metódy výchovy k občianstvu i estetickej výchovy. Rozvíja občianske cnosti, pretože učí občanov vážiť si iné kultúry, sprítomňuje svet iných spoločností. Multikultúrna výchova prezentuje iné kultúry ako kultúry rovnocenné, pretože poukazuje na ľudské potreby, ktoré stáli v pozadí vzniku odlišných kultúr.

Multikultúrna výchova rozvíja občiansku participáciu, učí spolupracovať ľudí z rôznych kultúr, odbúrava ich vzájomné predsudky, ukazuje im možnosti kompromisov, pretože im ukazuje silné aj slabé stránky rozličných kultúr. Podnecuje ich vzájomné pochopenie, podporuje vzájomnú toleranciu. Prehlbuje medzikultúrne chápanie a rozvíja empatiu voči iným ľuďom.

Všeobecným cieľom multikultúrnej výchovy je výchova kultúrneho občana, občana s kultúrnym povedomím. Je to cieľ, ktorý v sebe nesie rozvoj občianskych cností, aj rozvoj vkusu. Rôznorodosť určitej spoločnosti alebo výchovno-vzdelávacieho kontextu sa berie za východisko multikultúrnej výchovy.

Multikultúrna výchova ako proces učenia si vyžaduje nielen zvýšené vedomosti o iných kultúrach, ale aj praktizovanie kultúrnej citlivosti rôznymi spôsobmi: čítaním, počúvaním, pozeraním, cestovaním, štúdiom, stykom s rôznymi ľuďmi a spôsobmi myslenia.

Multikultúrna výchova je zložitým procesom, ktorý sa nemôže obmedziť len na poznávanie iných kultúr. Má svoje nevyhnutné pozadie organizačné, finančné aj politické.

Výhody multikultúrnej výchovy

1.V kultúrnom živote spoločnosti prináša spoluprácu kultúr rôznych menšín a hlavne spoluprácu menšín s väčšinovou kultúrou.
2.V školách pomáha efektívnejšiemu rozvoju schopnosti študentov, pomáha im prekračovať vlastné kultúrne obmedzenia, potláča predsudky.
3.V politickom živote pomáha hlavne prekonávať xenofóbiu a rasizmus.
4.Pre ekonomiku je dôležitá tým, že pomáha prekonávať bariéry v komunikácii medzi odlišnými skupinami, národmi, štátmi. Odstraňuje predsudky a otvára duchovné hranice pre vzájomnú spoluprácu, ktorá je v dnešnej globalizácii svetovej ekonomiky už absolútne nevyhnutná.

Nevýhody multikultúrnej výchovy

1.Ak sa nedocení technologický a ekonomický vplyv príslušníkov majoritnej kultúry, môže multikultúrna výchova prinášať v kultúrnom živote spoločnosti úplne protikladné efekty oproti pôvodne zamýšľaným. Môže sa z nej vyvinúť prístup nadradenosti k menšinovým kultúram.
2.Multikultúrna výchova si vyžaduje vypracovanie zvláštnych učebných osnov, vývoj metodík a špeciálnu prípravu učiteľov.
3.V ekonomickom živote je multikultúrna výchova náročná na finančné zabezpečenie.


Význam multikultúrnej výchovy

Multikultúrna výchova má veľký význam. Pomáha prekonávať vlastné kultúrne obmedzenia, pomáha prekročiť, tieň majoritnej kultúry a pozrieť sa na menšinové kultúry ako na právoplatnú súčasť systému.

Multikultúrna výchova je potrebná aj na to, aby sa vytvoril nový spôsob usmerňovania diskusie medzi väčšinou a menšinou. Dôležitou úlohou je podporiť a udržať kultúrny pluralizmus v kultúrne rôznorodej spoločnosti a vo vzájomne závislom svete, posilniť kultúrnu identitu v deťoch a v mládeži a pomôcť im v tomto smere rozvinúť ich potenciál.