V súčasnej liberálnej filozofii sa sformovala teória, názorový prúd nazývaný tiež „MULTIKULTURALIZMUS“. Tento filozofický multikulturalizmus je vymedzený ako ideál harmonickej koexistencie odlišných kultúrnych a etnických skupín v plurálnej spoločnosti. Je obhajovaný filozofmi a politikmi, ktorí zastávajú názor, že ľudstvo je schopné nachádzať cesty, ako žiť spolu, tak aby kultúrne odlišnosti nemuseli zapríčiniť konflikty medzi nositeľmi odlišných kultúr.
V politickej rovine sa multikulturalizmus presadzuje zdôrazňovaním ľudských práv a slobôd, ktoré nesmú byť ohrozované či deformované privilégiami určitých rasových, etnických či náboženských skupín nad inými skupinami.

Multikulturalizmus

predstavuje predovšetkým zdravú, aj keď veľmi náročnú výzvu demokracii, a tým posilňuje pluralizmus(idealistický svetonázor, popierajúci jednotu sveta a predpokladajúci množstvo duchovných, navzájom od seba nezávislých podstát sveta.)

Pluralizmus je najdoležitejším z prvkov konštitujúcich sa demokracií, je priamo ich motorom. Neustále preverovanie demokracie prostredníctvom hľadania spôsobov, ako akomodovať etnické a kultúrne rozdiely je proces, ktorý by mal posilňovať demokraciu ako systém. Nie všetky demokratické spoločnosti sú schopné absorbovať takéto zmeny prijateľným spôsobom, čo sa prejavuje okrem iného tým, že v celej Európe narastajú silné pravicové extrémne hnutia.

Prijímanie výzvy multikulturalizmu nesie menšie riziká, než jej odmietnutie. Spoločnosť, ktorá požaduje, aby všetci boli rovnakí a snaží sa o etnickú a kultúrnu homogénnosť, je na tom zle a bude ešte horšie. Heterogénnosť ľudských spoločností je totiž v mnohých ohľadoch garantom stability. Chráni pred extrémami fundamentalizmu(najkonzervatívnejší a

najdogmatickejší smer súčasného náboženského hnutia a myslenia)a populizmu(politické úsilie o zlepšenie života národa, ľudových más.)

Kultúrna pluralita je teoretický princíp, podľa ktorého sa uznáva, že jednotlivé spoločenstvá(národy, etniká, rasy, náboženské skupiny) majú svoje špecifické kultúry, ktoré je nutné považovať za rovnocenné. Je potrebné tolerovať spôsob života cudzích spoločenstiev a rešpektovať existenciu odlišných hodnôt a noriem. V súčasnosti ide najmä o to ako vyriešiť rozpor medzi tým, aby sa určité etnikum adaptovalo v prostredí väčšinovej populácie, preberalo určité prvky dominantnej kultúry a zároveň si uchovalo svoju vlastnú kultúru.

Americký teoretik P. McLaren rozlišuje tri druhy multikultúrnosti:

1.Konzervatívny multikulturalizmus-je to egocentrické hľadisko euro-atlantickej kultúrnej tradície, ktoré vlastnú tradíciu a civilizáciu chápe ako najrozvinutejšiu a ostatné ako barbarské, menej rozvinuté. Výsledkom je snaha o ich prebudovanie na vlastný obraz.

2.Liberálny multikulturalizmus-je to rovnostárske stanovisko, ktoré síce akceptuje odlišný charakter kultúr, ale v spolunažívaní kultúr nerešpektuje ich odlišné ekonomické a historické podmienky. Tento prístup zdôrazňuje voľnú súťaž kultúr bez ohľadu na ekonomickú a masmediálnu silu z nich. Výsledkom je asimilácia slabších.

3.Kritický multikulturalizmus-berie do úvahy znakové štruktúry rôznych kultúr, ich sociálne významy a kontexty, ekonomické a sociálne pozadie. Nielen akceptuje odlišnosť, ale rešpektuje aj rôznorodosť podmienok pre existenciu rôznych kultúr. Takto orientovaným prístupom je starostlivosť o inú kultúru.

Etnicita

Etnicita je úzko spojená s prvkami príslušnej kultúry, je to vzájomne sprevádzaný systém kultúrnych , rasových, jazykových a teritoriálnych faktorov, historických osudov a predstáv o spoločnom pôvode, pôsobiacich v interakcii.

Etnicita formuje etnické vedomie človeka a jeho etnickú identitu. Hlavnou objektívnou zložkou etnicity je jazyk a teritórium, subjektívnu zložku tvoria postoje, zvyklosti a hodnotový systém. Každý jednotlivec si uchováva postoje, hodnoty, vieru a spôsoby správania zo svojej etnickej skupiny. Etnická identita zohráva významnú úlohu pri utváraní národa.

Etnicita a kultúra sú hodnoty, ktoré treba zachovať, pestovať a rozvíjať.

Národná identita znamená historickú, jazykovú a kulturálnu identitu t.j. totožnosť, ktorá nie je vrodená, ale sa postupne vytvára a počas života jednotlivca sa postupne formuje. Preto môžeme hovoriť o faktoch pôsobiacich na vytvorenie a formovanie národnej identity. Sú to: pôvod alebo národná identita rodičov, materinský jazyk, vyučovací jazyk školy, bydlisko, kulturálne prostredie, vzdelanie, spoločenský status, osobné a kolektívne skúsenosti späté s príslušnosťou k danej národnosti a pod.
Pre identitu človeka je podstatné poznať a pochopiť vlastnú históriu a korene. Identita nie je statická, ale dynamická. Ľudia si musia uvedomiť, že okrem toho, že sú občanmi určitého národa a patria k určitej etnickej kultúre sú aj občanmi sveta. Ľudia sú súčasne podobní aj odlišní-a delia sa o rovnakú zemeguľu. Aj napriek kultúrnej odlišnosti majú podobné emócie a potreby a ich spoločnou tradíciou je dlhá história ľudstva.

Identita

Identita národnostných menšín je určovaná na základe jazyka, tradícií, náboženstva a kultúrneho dedičstva. Základnú zložku identity predstavuje jazyk.
Jazykové práva sa týkajú používania menšinového jazyka vo verejnom živote:

•Právo príslušníkov menšiny komunikovať v svojom jazyku s úradními inštitúciami
•Právo používať osobné mená a topografické označenia v jazyku národnostnej menšiny
•Právo používať menšinový jazyk aj na univerzitnej úrovni, vo vedeckom výskume a v publikáciach.
•Právo používať menšinový jazyk v kultúrnom živote

Medzinárodnoprávne dokumenty ďalej vymedzujú a doporučujú práva národnostných menšín aj v oblasti školstva. Mladá generácia národnostných menšín by mala mať možnosť študovať na školách v materinskom jazyku.

Samozrejme tieto doporučenia sú viazané na konkrétnu situáciu danú početnosťou a geografickým rozmiestnením národnostnej menšiny.

V súčasnej dobe Európa prežíva príliv imigrantov z Afriky, Ázie, z krajín bývalého Sovietského zväzu. V Európe hrozí vymieranie-v dôsledku zvyšujúceho sa počtu starých ľudí a znižujúcej sa pôrodnosti, a preto podľa štúdie Populačnej divízie OSN „Európu zachránia len imigranti“ aj keď vo väčšine krajín sa sprísňuje legislatíva v oblasti prisťahovalectva a prijímaní cudzincov. Problematika imigrácie nie je jednoduchá, predstavuje viacdimenzné hospodárske, politické, kultúrne a demografické hnutie.

Tieto tendencie viedli k tomu, že sa vo svete objavil a intenzívne rozvíja fenomén „MULTIKULTÚRNA VÝCHOVA“

MULTIKULTÚRNA VÝCHOVA

Predstavuje výchovné pôsobenie zamerané na rozvoj chápania iných kultúr, na rozvoj tolerancie, estetického vkusu voči iným kultúram a v konečnom dôsledku na rozvoj medziľudskej tolerancie.

Rozvíja sa v 20.storočí pod vplyvom veľkej kultúrnej výmeny a komunikácie medzi kultúrami z celého sveta. Pracuje s kultúrnymi predmetmi, je zameraná na všetky vekové kategórie.

Multikultúrna výchova chápe rôzne kultúry ako prirodzené rovnocenné, berie však do úvahy ich historické a sociálne súvislosti, ich rôzne spôsoby sebavyjadrenia.
Do veľkej miery sa zaoberá znakmi, ktoré kultúry využívajú.

Multikultúrna výchova je dnes dôležitým prostriedkom odstraňovania xenofóbie, rasizmu a predchádzania etnickým nepokojom. Pomáha prekonávať vlastné kultúrne obmedzenia, pomáha prekročiť tieň majoritnej kultúry a pozrieť sa na menšinové kultúry ako na právoplatnú súčasť systému.

Cieľom multikultúrnej výchovy je rozvoj schopnosti tolerovať iné kultúry, alebo inak povedané, rozvoj schopnosti rešpektovať existenciu iných kultúr.

Ciele multikultúrnej výchovy teda smerujú od rozvoja pasívnych postojov k aktívnej participácii. Multikultúrne chápanie začína toleranciou a empatiou.
Vo svetle tohto postupu môžeme hovoriť o nasledovných výchovných cieľoch multikultúrnej výchovy:

A.Schopnosť včleniť rôznorodé kultúry a spoločenstvá do svetovej histórie, schopnosť chápať ich diferencovaný, a pritom sociálne rovnocenný vklad do svetovej kultúrnej histórie, schopnosť prekonať egocentrický pohľad na svet.

B.Schopnosť vidieť a chápať vzájomnú komunikáciu a dynamiku kultúr v histórii.

C.Schopnosť viesť dialóg s inými kultúrami, prípadne snahu otvoriť sa a vstúpiť do aktívneho tvorivého dialógu s inými kultúrami.

D.Schopnosť chápať vzťahy vlastnej kultúry s inými kultúrami, schopnosť vidieť ich vzájomné ovplyvňovanie sa v histórii a snaha prijať toto ovplyvňovanie ako samozrejmosť.

E.Schopnosť chápať popri výhodách aj obmedzenia vlastnej kultúry a iných kultúr.

F.Schopnosť byť tolerantný a empatický voči iným kultúram a shopnosť starať sa o iné kultúry.

Multikultúrna výchova je súčasne kultúrnou výchovou. Zaoberá sa kultúrou, prezentuje kultúru, vychováva ku kultúrnosti. Multikultúrna výchova sa v tomto kontexte chápe ako syntéza možností, prostriedkov a cieľov výchovy k občianstvu a s možnosťami, prostriedkami a cieľmi estetickej výchovy.

Výchova k občianstvu

Výchova k občianstvu býva v rôznych krajinách chápaná rôzne. Je to v podstate moderná súčasť výchovy, začína sa o nej hovoriť až v posledných storočiach pri postupnom vzniku občianskej spoločnosti, pri uvedomovaní a legislatívnom podchytení ľudských a občianských práv. Jadro výchovy k občianstvu tvorí občan. Občianska výchova preto rozvíja tieto vlastnosti:

•Schopnosti participácie na živote spoločenstva
•Zručnosti, ktoré mu umožňujú participovať
•Informácie a vedomosti tvoriace podklady pre jeho rozhodovanie
•Cnosti, hodnotové orientácie pre rozhodovanie a participáciu

Estetická výchova

Dnešná estetická výchova sa čoraz častejšie zameriava na pestovanie schopnosti vnímať kultúrne produkty rôzneho pôvodu, ako aj na pestovanie schopnosti vžívať sa do kultúrnych produktov vzdialených dôb.

Veľmi dôležitým cieľom súčasnej estetickej výchovy je rozvoj flexibilnosti estetického vkusu, ktorý je schopný neodmietnuť subkultúru, alternatívnu kultúru. Práca s estetickými hodnotami už prestáva byť len sprítomňovaním Krásy a rozvojom toho najlepšieho vkusu. Je procesom, ktorý rozvíja kritický prístup, rozbíja predsudky voči inému, podporuje vkusovú toleranciu, prehlbuje senzibilitu, ponúka reflexiu vlastnej kultúry z hľadiska iných kultúr.

Multikultúrna výchova syntetizuje ciele, prostriedky aj metódy výchovy k občianstvu i estetickej výchovy. Rozvíja občianske cnosti, pretože učí občanov vážiť si iné kultúry, sprítomňuje svet iných spoločností. Multikultúrna výchova prezentuje iné kultúry ako kultúry rovnocenné, pretože poukazuje na ľudské potreby, ktoré stáli v pozadí vzniku odlišných kultúr.

Multikultúrna výchova rozvíja občiansku participáciu, učí spolupracovať ľudí z rôznych kultúr, odbúrava ich vzájomné predsudky, ukazuje im možnosti kompromisov, pretože im ukazuje silné aj slabé stránky rozličných kultúr. Podnecuje ich vzájomné pochopenie, podporuje vzájomnú toleranciu. Prehlbuje medzikultúrne chápanie a rozvíja empatiu voči iným ľuďom.

Všeobecným cieľom multikultúrnej výchovy je výchova kultúrneho občana, občana s kultúrnym povedomím. Je to cieľ, ktorý v sebe nesie rozvoj občianskych cností, aj rozvoj vkusu. Rôznorodosť určitej spoločnosti alebo výchovno-vzdelávacieho kontextu sa berie za východisko multikultúrnej výchovy.

Multikultúrna výchova ako proces učenia si vyžaduje nielen zvýšené vedomosti o iných kultúrach, ale aj praktizovanie kultúrnej citlivosti rôznymi spôsobmi: čítaním, počúvaním, pozeraním, cestovaním, štúdiom, stykom s rôznymi ľuďmi a spôsobmi myslenia.

Multikultúrna výchova je zložitým procesom, ktorý sa nemôže obmedziť len na poznávanie iných kultúr. Má svoje nevyhnutné pozadie organizačné, finančné aj politické.

Výhody multikultúrnej výchovy

1.V kultúrnom živote spoločnosti prináša spoluprácu kultúr rôznych menšín a hlavne spoluprácu menšín s väčšinovou kultúrou.
2.V školách pomáha efektívnejšiemu rozvoju schopnosti študentov, pomáha im prekračovať vlastné kultúrne obmedzenia, potláča predsudky.
3.V politickom živote pomáha hlavne prekonávať xenofóbiu a rasizmus.
4.Pre ekonomiku je dôležitá tým, že pomáha prekonávať bariéry v komunikácii medzi odlišnými skupinami, národmi, štátmi. Odstraňuje predsudky a otvára duchovné hranice pre vzájomnú spoluprácu, ktorá je v dnešnej globalizácii svetovej ekonomiky už absolútne nevyhnutná.

Nevýhody multikultúrnej výchovy

1.Ak sa nedocení technologický a ekonomický vplyv príslušníkov majoritnej kultúry, môže multikultúrna výchova prinášať v kultúrnom živote spoločnosti úplne protikladné efekty oproti pôvodne zamýšľaným. Môže sa z nej vyvinúť prístup nadradenosti k menšinovým kultúram.
2.Multikultúrna výchova si vyžaduje vypracovanie zvláštnych učebných osnov, vývoj metodík a špeciálnu prípravu učiteľov.
3.V ekonomickom živote je multikultúrna výchova náročná na finančné zabezpečenie.

Význam multikultúrnej výchovy

Multikultúrna výchova má veľký význam. Pomáha prekonávať vlastné kultúrne obmedzenia, pomáha prekročiť, tieň majoritnej kultúry a pozrieť sa na menšinové kultúry ako na právoplatnú súčasť systému.

Multikultúrna výchova je potrebná aj na to, aby sa vytvoril nový spôsob usmerňovania diskusie medzi väčšinou a menšinou. Dôležitou úlohou je podporiť a udržať kultúrny pluralizmus v kultúrne rôznorodej spoločnosti a vo vzájomne závislom svete, posilniť kultúrnu identitu v deťoch a v mládeži a pomôcť im v tomto smere rozvinúť ich potenciál.

Tolerancia, rasizmus a nacionalizmus

Rôzne spoločnosti uznávajú rôzne hodnoty. Rovnosť a individuálna sloboda sú základmi, na ktorých sú postavené medzinárodné dohody o ľudských právach. Zákony o ľudských právach predstavujú pevný podklad pri vytváraní medzinárodných multietnických spoločenstiev ako Európska únia a Organizácia spojených národov.
Tolerancia sa chápe predovšetkým ako medziosobnostný, spoločenský vzťah, ako určitá forma vzťahu medzi ľuďmi, skupinami ľudí. To znamená, že jeden subjekt nebráni druhému, aby prejavil svoje presvedčenie a konal podľa vlastného svedomia. Predmetom tolerancie sú názory politické, morálne, náboženské, estetické, umelecké, vedecké, ale aj zvyky a záujmy. Určenie hraníc tolerancie je zložitý problém, ktorý v súčasnosti nadobudol svojrázne rozmery najmä v otázkach vzťahu etnických skupín a národností.

Najrizikovejšími oblasťami, týkajúcimi sa tolerancie, bývajú rasové a národnostné rozdiely. Ich najčastejším vyjadrením sú prejavy rasizmu a nacionalizmu.
Rasizmus je nevedecká teória hlásajúca nerovnosť rás, pripisujúca určitej rase význam vo vývine ľudstva , pričom označuje niektoré rasy za nižšie.

Nacionalizmus je ideológia a politika národnej buržoázie sledujúca triedne a vykorisťovateľské záujmy, vydávajúc ich za záujmy celého národa, rozširujúca nenávisť voči iným národom.

História dokazuje, že rasizmus a negatívny nacionalizmus väčšinou vznikajú a veľmi rýchlo získavajú podporu v krajinách, ktoré prežívajú ekonomickú krízu. Organizované aj neorganizované rasistické skupiny sú rozšírené po celom svete.

Ak má spoločnosť rásť, prosperovať ekonomicky i politicky a vyvíjať sa smerom k demokracii, tak sa musí naučiť akceptovať aj všetky komponenty, z ktorých sa skladá. Národnostné kultúrne rozdiely sú neodmysliteľnou zložkou európskej kultúry a jej historického vývoja.

Každá národnostná menšina predstavuje etnicky veľmi zreteľnú a vzhľadom na svoju kultúrnu identitu veľmi významnú etnicitu, ktorá rozhodujúcim spôsobom dotvára jedinečnú multietnickú a multikultúrnu kvalitu Slovenska.

•V januári 1991 bola prijatá Listina základných práv a slobôd, ktorá rieši postavenie etnických menšín na Slovensku. Listina základných práv a slobôd zaručuje základné práva a slobody všetkým občanom bez rozdielu nezávisle od rasy a farby pleti, národnostnému pôvodu, príslušnosti k národu alebo etnickej menšine. O svojej národnosti má právo kažký rozhodovať sám. Občanom, príslušníkom národnostných alebo etnických menšín sa poskytujú záruky na ich všestranný rozvoj. Ide o právo rozvíjať vlastnú kultúru, rozširovať a prijímať informácie v materinskom jazyku a združovať sa v národnostných spolkoch. Etnické menšiny výrazne ovplyvňujú viaceré stránky vnútornej politiky a celkovú atmosféru v spoločnosti, ale tiež v značnej miere determinujú vzťah nášho štátu k susedným krajinám

Na Slovensku sú oficiálne uznané národnostné menšiny: Maďari, Rómovia, Rusíni, Ukrajinci, Česi, Nemci, Poliaci, Chorváti, Bulhari, Moravania a Židia.

História Slovenska ukazuje, že charakter slovenskej kultúry bol mimoriadne silno formovaný s pomocou rôznych iných kultúr. V mnohých prípadoch nemôžeme odlíšiť, čo je slovenské a čo nemecké, čo je slovenské a čo maďarské, čo je slovenské a čo české, čo je slovenské a čo židovské, čo je východné a čo západné.

RUSÍNI NA SLOVENSKU

Rusíni alebo karpatskí Rusíni sú slovanská národnosť, obývajúca južné a čiastočne severné svahy Karpát. Dorozumievajú sa početnými východoslovanskými dialektami, používajú cyriliku a tradične vyznávajú kresťanstvo východného obradu, sú gréckokatolíci alebo pravoslávni. Ich domovina sa nachádza v rámci hraníc troch štátov: Ukrajiny-Zakarpatská oblasť, Slovenska-prešovský región, Poľska-lemkovský región.

Rusíni nikdy nemali vlastný štát. Po druhej svetovej vojne a za polstoročie komunistickej vlády v každej krajine, kde Rusíni žili, bola ich národnosť zakázaná a boli administratívne vyhlásení za Ukrajincov. Potieranie a negovanie viacstáročných náboženských tradícií Rusínov na Slovensku po druhej svetovej vojne a ich násilná pravoslavizácia a ukrajinizácia mala za následok ich rapídny demografický úpadok, rozpad rusínskeho spoločenstva na dve orientácie a zúfalý zápas o zachovanie svojej etnickej identity. Až úpadok centralizovanej komunistickej vlády od polovice 80. rokov do r.1991 umožnil obnovu rusínskej národnosti.

Zrelé rusínske hnutie vzniklo až na konci roku 1989 cez formálne organizačné štruktúry. V Ukrajine to bola Spoločnosť karpatských Rusínov a na Slovensku Rusínska obroda.

Rusíni tvoria jednu národnosť alebo národ, nepatria do ukrajinskej, ruskej, poľskej alebo slovenskej národnostnej skupiny, ale sú osobitnou východoslovanskou národnosťou. Od roku 1991 sa Rusíni považujú za národnostnú menšinu na Slovensku.

V roku 1995 bol kodifikovaní rusínsky jazyk pre užívateľov na Slovensku, pričom sa zverejnili pravidlá rusínskej gramatiky, pravopisný a terminologický slovník i školské učebnice.

Rusínske hnutie zaznamenalo vo svojej praxi najväčšie úspechy na Slovensku. V roku 1990 sa profesionálne Ukrajinské národné divadlo v Prešove premenovalo na Divadlo Alexandra Duchnoviča. Rusíni z každej krajiny kde žijú sa stretávajú pravidelne a koordinujú svoje kultúrne aktivity.

Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich

Národno-kultúrna organizácia Rusínov na Slovensku. Ustanovujúca konferencia sa uskutočnila v Prešove v r.1954 za účasti 400 delegátov a hostí. Jej činnosť sa rozbiehala pomaly alen postupne nachádzala istý ohlas a záujem. Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich vydal vyše 380 publikácií rôzneho charakteru a organizuje hromadné kultúrne akcie, festivaly. Medzi najdôležitejšie patria:

Sviatok kultúry Rusínov na Slovensku v Svidníku
Festival drámy a hovoreného slova A.Duchnoviča v Medzilaborciach
Makovická struna v Bardejove
Dni ukrajinského filmu.
Na akciách sa zúčastňujú aj kolektívy národnej tvorivosti z Mukačeva, Užhorodu, Ľvova, často vystupuje aj Zakarpatský národný zbor, ukrajinské kolektívy z Poľska, Juhoslávie, Maďarska a Česka.

V roku 1990 sa Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich premenoval na Zväz Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky.

Pri hodnotení dosiahnutých úspechov Rusínov sa nesporne zaraďujú na prvé miesto Slávnosti kultúry Rusínov Slovenska. Svidnické slávnosti v propagácii ľudovej kultúry Rusínov sa stali masovým kultúrnym javom. Sú spojené s celým radom ďalších významných kultúrnych podujatí, ako etnografické a výtvarné výstavy, semináre, vedecké konferencie.

Na príprave tohto podujatia okrem hlavného organizátora-Zväzu Rusínov-Ukrajincov SR sa nemalou mierou podieľa aj Národné osvetové centrum v Bratislave, Krajský národný výbor v Košiciach, Štátne múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku, tlač, rozhlas a televízia.

Svidnické slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov Slovenska prerástli svoj úzko regionálny charakter a stali sa podujatím s celoštátnym a celoukrajinským, dokonca medzinárodným významom.

História Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov Slovenska

Už v 13.-14.st.sa v Karpatskom regióne usporadúvali dedinské zábavy. Spájali sa s turíčnymi sviatkami-sv.Trojice alebo Zelenými sviatkami. Počínajúc 15.st. najvýznamnejším sviatkom Rusínov východného Slovenska sa stal odpust pri kláštore otcov Vasilijanov v Krásnom Brode, ktorý sa takisto uskutočňoval v čase turíčnych-rusadľových-sviatkov. V r.1552 bol tento odpust zakázaný kráľom Ferdinandom I.

V polovici 19.st.vznikli v mnohých dedinách východného Slovenska školské spevácke zbory. V medzivojnovom období najväčší úspech dosiahli zbory Alexeja Suchého a okresný Učiteľský zbor v Medzilaborciach, ktorý bol založený v r.1924. Úspešne pracovali aj dedinské zbory a kapely vo Vyšnej Polianke, v Kalinove, v Habure, Oľke a v mnohých ďalších dedinách. Ťažiskom ich repertoáru boli ukrajinské a ruské piesne.

Dedinské zbory a kapely často organizovali živelné regionálne prehliadky, tzv.majálesy,ktoré nadväzovali na staré tradície a odpusty. V lete 1933 v Prešove bola usporiadaná prvá celonárodná manifestácia pod názvom Deň ruskej kultúry. Na tieto tradície v prvých povojnových rokoch 1946-48 nadväzovali Dni ruskej kultúry v Prešove, Stropkove, Topoli.

Začiatkom 50.rokov vznikla jednotná organizácia Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich, ktorý sa rozhodol usporiadať Prvý festival ľudovej a umeleckej tvorivosti ukrajinského obyvateľstva Československa v Medzilaborciach, tzv. Slávnosti piesní a tancov. Festival mal od samého začiatku charakter národného sviatku Rusínov Československa. Jeho hlavným cieľom bolo napomáhať rozvoju ľudských tradícií miestneho ukrajinského obyvateľstva a zvyšovať ich národné povedomie.

Prvá prehliadka sa uskutočnila v Medzilaborciach 4.-5.júna 1955. Zúčastnilo sa jej 61 súborov z toho 25 speváckych, 19 tanečných, 8 hudobných a 9 dramatických. Bol to ozajstný celonárodný sviatok folklóru. Prevládali piesne a tance, ktoré sa striedali s ukrajinskými, ruskými, slovenskými a českými. Súbežne s festivalom sa konala aj prehliadka divadelných súborov v Dome kultúry. Táto prehliadka v Medzilaborciach bola presvedčivým dôkazom toho, aké je veľké bohatstvo folklóru Ukrajincov východného Slovenska. Od roku 1956 sa miestom Festivalu ľudovej a umeleckej tvorivosti ukrajinských pracujúcich východného Slovenska stalo mestečko Svidník.

Koncepcia svidnických slávností sa v podstate nemenila. Vo všetkých dominovali tri hlavné programy: mládežnícky, folklórny a Estráda družby.

Každé slávnosti sa niesli v znamení nejakej politickej udalosti. Najčastejšie to boli výročia oslobodenia Československa od fašizmu, SNP, Karpatsko-duklianskej operácie, Októbrovej revolúcie, februárových udalostí v r.1948, výročia KZUP ap.

Najväčšiu popularitu si získali ľudové zvyky a obrady, predovšetkým svadba, ukážky z ktorej nechýbali ani na jednom ročníku slávností. V detských programoch prevládali hry rôzneho druhu vo voľnej prírode. Miestne piesne sa striedali s ukrajinskými.

Súbežne s programom 14.ročníka svidnických slávností sa konalo sympózium pod názvom Súčasná ukrajinistika vo svete, na ktorom bol zvolený prípravný výbor Medzinárodnej asociácie ukrajinistiky. Avšak okupácia Československa v r.1968 prekazila všetky plány na jej založenie. Tento zámer sa podarilo zrealizovať až o 20 rokov neskôr.

Každým jubilejným slávnostiam bola venovaná vedecká konferencia. Pri príležitosti jubilejného 20.ročníka sa konala vedecká konferencia K otázkam rozvoja kultúry ukrajinského obyvateľstva ČSSR, počas ktorej boli vyznamenaný najaktívnejší pracovníci na úseku ľudovej umeleckej tvorby.

V roku 1977 sa zmenil názov svidnických Slávností piesní a tancov na Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov Slovenska.

Koncom 60.rokov vznikali v našich dedinách na východnom Slovensku folklórne skupiny. Boli to neformálne zoskupenia milovníkov miestnych ľudových tradícií, s cieĺom obnoviť zabudnuté ľudové piesne, tance, zvyky. Pre tieto neformálne skupiny bol v r.1987 vyčlenený program pod názvom Poklady ľudu.

Z roka na rok na dedinách a v mestečkách severovýchodného Slovenska sa zvyšoval počet ľudových umeleckých súborov. Preto sa Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich rozhodol organizovať pre ne každoročne miestne festivaly, tzv.obvodové slávnosti.

KZUP zorganizoval aj tri ďalšie festivaly: od r.1967 Festival folklóru Rusínov-Ukrajincov v Kamienke, od r.1973 prehliadku ľudovej piesne Makovická struna v Bardejove, a od r.1974 prehliadku vokálno-inštrumentálnych skupín Na krídlach melódií v Stakčíne.

Po roku 1989 sa slávnostiam vo Svidníku prinavrátil ich charakter a zbavili sa politického balastu. Stali sa tým, čím boli od počiatku-festivalom piesní a tancov najzápadnejšej vetvy ukrajinského národa.

Medzi najúspešnejšie súbory patria: Verchovina z Medzilaboriec, Barvinok a Radosť z Kamienky, Busovčan z Nižného Tvarožca, Kurovčan z Kurova, Bukovina z Radvane nad Laborcom, Makovica zo Svidníka, Vesňanka zo Stakčína, Vesna a Karpaťanin z Prešova.

Svidnické slávnosti sa stali v súčasnom období najmasovejším a najkolektívnejším javom v kultúre Rusínov-Ukrajincov Slovenska. V súčasnosti národný a kultúrny život Rusínov-Ukrajincov na Slovensku prežíva veľkú krízu spôsobenú snahami o rozdelenie tejto neveľkej etnickej skupiny, ktorá po celé stáročia dokázala uchovať a rozvíjať svoju národnú kultúru, na dva tábory –Rusínov a Ukrajincov. Svidnícke slávnosti kultúry doposiaľ nepodľahli týmto snahám.

Právne, jazykové a školské problémy Rusínov na Slovensku po r.1989

Na Slovensku je oficiálne rešpektovaná tak proukrajinská ako aj prorusínska orientácia čo sa prejavuje aj v zastúpení predstaviteľov oboch smerov v poradných orgánoch a komisiách. Špecifické postavenie rusínskej národnosti sa prejavuje aj v časti štátneho rozpočtu týkajúcej sa národnostných menšín, kde sú osobitné položky venované činnosti Zväzu Rusínov-Ukrajincov SR a ukrajinsky orientovaným médiám na jednej strane a Rusínskej obrode a jej tlačovým periodikám na druhej strane.

Požiadavky vytvoriť spisovný rusinský jazyk sa objavujú od počiatku činnosti Rusínskej obrody. Spočiatku išlo o jeho používanie pri obradoch gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi. Začiatkom novembra 1992 sa uskutočnil vedecký seminár v Bardejovských kúpeľoch kde bola prijatá rezolúcia k otázkam kodifikácie rusínskeho jazyka.

Za najdôležitejšie pre dosiahnutie tohto cieľa bolo považované zostavenie slovníkov špeciálneho a všeobecného charakteru. Na seminári sa prijala zásada, že grafickým systémom rusínskeho jazyka je cyrilika. 27.1.1995 bola v Bratislave slávnostne deklarovaná kodifikácia rusínskeho jazyka na Slovensku.

Ukrajinské –rusínske národnostné školstvo na Slovensku prešlo komplikovaným vývojom. Po oslobodení, v dôsledku priaznivej spoločenskej atmosféry, došlo k výraznému rozvoju školstva rusínskej národnosti. V súčasnosti prechádza ukrajinské školstvo zložitým vývojom, ktorý odráža komplikovanosť vnútorného vývoja ukrajinskej národnosti. Pre oblasť legislatívy by bolo prospešné vypracovanie koncepcie národnostnej politiky, v rámci ktorej by boli stanovené všeobecné princípy pre všetky národnostné menšiny na Slovensku, ako aj prístupy k riešeniu špecifických problémov jednotlivých menšín.

Záver

Ako sa zdá, ľudia v celej Európe budú v dôsledku celosvetových globálnych zmien nútení v najbližších rokoch opätovne prehodnotiť spoločenské, kultúrne, politické a ekonomické prostredie, v ktorom žijú. Budú nútení pokúsiť sa o vytvorenie nových vzťahov vo vnútri štátnych spoločenstiev i za ich hranicami-v medzinárodnom styku.
Budú nútení vytvárať si novú hodnotovú orientáciu, nájsť novú vlastnú identitu, ale aj budúce spoločné črty, a naučiť sa žiť a konať ako zodpovední občania jednej planéty-Európy. Požiadavka medzinárodnej a multikultúrnej výchovy je zjavná vo svete rýchlej komunikácie a zvýšenej vzájomnej závislosti a mobility ľudí.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Multikultúra a multikultúrna výchova