Metodologické problémy
Z vyššie uvedených definícií technológie vzdelávania vyplýva, že predmetom jej skúma-nia je vzdelávanie, cieľom je racionalizácia, optimalizácia a objektivizácia vzdelávania. Jej obsah tvoria všetky vzájomné vzťahy medzi prvkami vzdelávania. Logickým dôsled-kom takéhoto vymedzenia sú vysoké nároky na vedeckosť výskumných metód, t.j. voľbu vhodnej metodológie. Jednou z možností je využiť v metodológii systémový prístup. Sys-témový prístup umožňuje nielen vyšší stupeň generalizácie a abstrakcie (vrátane formali-zovania skúmaných javov prostriedkami vzdelávacej kybernetiky), ale rovnako i apliká-ciu integrovaných vedeckých poznatkov iných vied a vedných disciplín do technológie vzdelávania. Výhodné je najmä uplatnenie metódy modelovania. Aplikovať teóriu systé-mov a metódu modelovania v technológii vzdelávania nás oprávňuje fakt, že výchovno-vzdelávací proces vždy osciloval medzi realitou a projektovou predstavou človeka, medzi skutočnosťou a istým modelom. Treba však skonštruovať vhodný model, ktorý by umož-ňoval skúmať vzdelávanie v celej jeho komplexnosti.

Na inom mieste /5/ sme už podro-bne opísali určitý model technológie vzdelávania a submodel didaktickej technológie. Preto uvedieme iba jeho stručnú charakteristiku. Navrhovaný model systému technológie vzdelávania patrí k otvoreným systémom, preto-že má definované okolie (užšie a širšie sociálne prostredie a realita ľudského sveta). Na vstupe zabezpečujú prechod subjekt-objektové vzťahy charakterizované intencionálnym a funkcionálnym pôsobením, na výstupe ide o pretváranie človeka, sociálnych vzťahov a životného prostredia. Vonkajšie vzťahy zabezpečujú dialektickú jednotu systému s pros-tredím. Ide vlastne o výmenu informácií o okolitom svete a o vnútornom stave systému. Vonkajšie, ale aj vnútorné väzby obsahujú vstupy a výstupy, dochádza k výmene a trans-formácii informácií - k vzájomnej komunikácii medzi jednotlivými prvkami systému. Ide o systém aktívny, adaptabilný, s cieľovým správaním sa ľudského i mimoľudského typu (programované stroje), s tvorivým konceptorom aj adresátom činnosti, ktorých charakte-ristickou črtou je riadenie a autoregulácia. Regulácia a autoregulácia systému sa realizuje pomocou spätných väzieb a jej cieľom je zmenšovanie miery entropie systému.

Spomínaný model technológie vzdelávania je štruktúrovaný na kategórie (obsahujú-ce subjekt, nástroj subjektu, obraz objektu a objekt), stupne (mikro, mezo a makro systém vzdelávania) a fázy (plánovacia - prípravná, realizačná a vyhodnocovacia). Nástroj ako spojovací článok medzi subjektom a objektom môžeme nazvať aj orgánom cieľavedomej činnosti subjektu, ktorá smeruje z daných podmienok k určitým cieľom a využíva sa to primerané prostriedky. Nástroje preto ďalej štruktúrujeme do troch systémotvorných prv-kov:
1. ciele (dlhodobé a krátkodobé výchovno-vzdelávacie ciele, operačné ciele, učebné ciele objektu),
2. podmienky (vnútorné - psychoštruktúra objektu, vonkajšie- - socioštruktúra pros-tredia),
3. prostriedky s podmnožinou výchovno-vzdelávacích obsahov a s podmnožinou ob-sahujúcou sústavy výchovno-vzdelávacích foriem, metód, operačných objektov a sús-tavu operácií.

Aj kvôli názornosti uvedieme teraz vzťahy medzi systémotvornými prvkami a fázami napr. na mezostupni, t.j. vo vyučovaní, kde ide o vzťahy:
1. Vo fáze plánovania sa odrážajú vzťahy medzi učivom, cieľmi a podmienkami. Na základe zisteného stavu plánujeme celkovú stratégiu výučby konkretizovanú do plánu realizácie s odpovedajúcou technológiou.
2. Fáza realizácie je činný, subjekt-objektový vzťah s presne vymedzenými operácia-mi, formami, metódami a objektmi, pričom vzájomné vzťahy medzi týmito prvkami sú dynamické a vyučovací systém ich podľa potreby a podľa výsledkov priebežnej evalvácie pružne mení vzhľadom na aktuálny stav učiaceho sa systému.
3. Fáza evalvácie je založená na spätnej väzbe a jej úspešnosť je viazaná na mieru ob-jektivity hodnotenia realizovaných učebných situácií a celkového vzdelávacieho vý-sledku.
Všetky prvky tohto subsystému a ich vzájomné vzťahy však nadobúdajú svoj konečný zmysel až podľa svojej konkrétnej podoby a úlohy vo výchovno-vzdelávacom procese. Ich funkcia a vzájomné vzťahy závisia od konkrétneho miesta a času, v ktorých sa reali-zuje pedagogická situácia.

Problémy terminologické
Každá odborná terminológia podlieha vývoju, o to viac terminológia disciplíny, ktorá úzko súvisí s vývojom techniky. Didaktická technológia - predchodkyňa technológie vzdelávania, dlho používala a doteraz čiastočne ako základ používa, Hapalovu klasifiká-ciu materiálnych didaktických prostriedkov /3/. Postupne ju však dopĺňa a aktualizuje. Inovácia terminológie je nutná aj vtedy, ak chceme zohľadniť iné pedagogické prístupy ako doteraz. Vidíme to napr. už aj na vyššie opísaných modeloch, ktoré už obsahujú istú inováciu - minimálne na úrovni netradične ponímanej klasifikácie prvkov zúčastnených na pedagogickej situácii.
Netradičné a možno i polemiku vyvolávajúce, je už zaradenie cieľov do množiny nástro-jov subjektu. (Uznávame dialektiku podmienok, cieľov a prostriedkov výchovy a ich vzá-jomný kolobeh v zhode s Blížkovským /1/: „vonkajšie a vnútorné podmienky využité na dosiahnutie určitých cieľov sa menia na výchovný prostriedok, realizovaný cieľ sa zase mení v súčasť vnútorných podmienok výchovy a môže sa tak znovu stať aj prostriedkom na dosiahnutie vyšších cieľov"). Takto sa potom ciele, prostriedky a podmienky spolu stávajú nástrojom pôsobenia subjektu na objekt edukácie.

Technológiu vzdelávania už od počiatkov jej existencie možno pokladať za inovačnú a progresívnu vedu. Jej zástancovia systematicky h3adajú dôkazy a argumenty proti tra-dičnému vzdelávaniu. Už na začiatku 70-tych rokov sa ukázalo, že medzi technológmi vzdelávania existuje terminologický chaos. Preto na návrh Zduženia pre vzdelávaciu ko-munikáciu a technológiu (Association for Educational Communication and Technology) Americký úrad vzdelávania (U.S. Office of Education) vydal Príručku štandardných ter-minológií a pokynov pre záznamy a referáty v oblasti technológie vzdelávania (A Han-dbook of Standard Terminology and a Guide for Recording and Reporting Information about Educational Technology, 1975), v ktorej je definované 1500 odborných výrazov z oblasti technológie vzdelávania. Podľa tejto príručky „predmetom technológie vzdeláva-nia je uľahčenie 3udského učenia sa systematickým odkrývaním, rozvíjaním a využívaním zdrojov učenia a riadením týchto procesov. Zahrnuje v sebe vyvíjanie vzdelávacích sys-témov, identifikáciu existujúcich zdrojov učenia a ich sprostredkovanie žiakom, ako aj usmernenie procesov a na to potrebných odborníkov, no neobmedzuje sa len na to...".