Keď skúmame jednotlivé čiastkové oblasti technológie vzdelávania podrobnejšie, často natrafíme na samostatné smery, na jej špecifické chápania. Niektoré z nich prekra-čujú rámec technológie vzdelávania, ďalšie používajú len inú terminológiu. K najs3ubnejším smerom patrí vývoj výučby (Instruction Development), resp. vývoj učeb-ných produktov (Instructional Product Development). Formálne má táto oblasť vývojovú funkciu a zároveň predstavuje aj ďalšiu vývojovú fázu technológie vzdelávania. Potom neprekvapuje, že výskumníci z času na čas technológiu vzdelávania stotožňujú s vývojom vyučovania.
Baker (1973) píše: „Vývoj v pedagogike nazývame technológiou vzdelávania alebo peda-gogickou technológiou". Možno to porovnať s definíciou spomínanej terminologickej príručky: „Vývoj vzdelávania je aplikovanie výsledkov výskumov zaoberajúcich sa pre-mennými súvisiacimi so žiakmi a úlohami v oblasti učenia sa, sprostredkúvania učiva, projektovaním a zhotovovaním didaktických materiálov, ako aj hodnotením týchto mate-riálov na základe vopred stanovených kritérií". Definícia je jasná a jednoznačná, vývoj vzdelávania je metodikou výskumov v oblasti technológie vzdelávania, alebo mohli by sme tiež povedať, že je ich technológiou.

Pojem pedagogická technológia používal aj Zsolnai (1980), ktorý ho odvodzoval od teó-rie výchovy: „Pedagogická technológia je čiastkovou disciplínou strategického charakte-ru teórie výchovy. Z ontologického h3adiska je časťou teórie výchovy, resp. didaktiky. Ako strategická teória sa opiera o empirické a teoretické súvislosti odhalené teóriou vý-chovy a didaktikou, ako aj o normy vytvorené pedagogickou praxou a usporiadané týmito disciplínami." V užšom chápaní používa aj pojem didaktická technológia, vzťahujúci sa na učenie a učenie sa subjektov v inštitucionálnych podmienkach ako „súčasť didaktiky a zároveň aj pedagogickej technológie".
Technológiu vzdelávania, ako vedecky podloženého systému procesov, je zvykom zhrnúť do modelov. Tieto modely znázorňujú systém činností v rôznych oblastiach. Existujú modely vývoja médií (v podstate vzťahujúce sa na tematické jednotky), modely vývoja programov alebo kurzov (na úrovni kurikúl), modely vzdelávacích systémov (napr. diš-tančného vzdelávania) a pod. Väčšina týchto modelov sa zhoduje vo viacerých základ-ných charakteristikách:
1.uplatnenie systémového prístupu,
2.diferencovaný systém vzdelávacích cie3ov,
3.aplikácia formatívneho hodnotenia,
4.koncentrácia na žiaka a na jeho učenie sa,
5.plánovanie procesov,
6.aplikácia vypracovaných vzdelávacích stratégií a médií,
7.hodnotenie výkonu žiakov na základe vypracovaných kritérií.