Učiteľ a žiaci v komunikácii

UČITEĽ A ŽIACI V KOMUNIKÁCII

Táto kniha je určená študentom pedagogických fakúlt. Prináša základné poznatky o teórii komunikácie v škole a otvára študentom cestu k jej pochopeniu a zvládnutiu. Pojem komunikácia je typycká svojou mnohoznačnosťou. Táto práca sa sústreďuje takmer výlučne na „didaktický“ aspekt komunikácie a na komunikáciu učiteľa a žiakov v triede. Nevenuje sa komunikácii mimo triedu a mimo školu. Pri príprave publikácie sa autor priklonil k spôsobu písania,ktorý vyplýva z jehopredstavy akým sa študent z textu učí. Publikáciaje obohatená o mnohopríkladov z praxe, nájdeme v nej veľaúloh avýskumov s výsledkami, kotréobjasnia čitateľovi skúmanúrealitu, aletiež prezradí ako sa výskumrobí.

PRAVIDLÁ KOMUNIKÁCIE

UČITEĽ – ŽIACI

Kľúčovým pojmom tejto časti bude komunikačné pravidlo. V základnom význame chápeme pojem pravidlo ako predpis alebo normu pre konkrétnu činnosť. V technickej oblasti určuje norma alebo predpis postup výroby, spôsob používania produktu alebo jeho parametre. V spoločenskej oblasti pravidlo vymedzuje aké druhy činnosti (chovanie) sú žiadúce, primerané, resp. nežiadúce, neprimerané. Norma predstavuje sociálne očakávanie, predpisuje chovanie vyžadované spoločnosťou. Pravidlo teda funguje ako regulátor činnosti človeka či skupiny ľudí.

Komunikačné pravidlá sú osobitým druhom sociálnych pravidiel. Najvšeobecnejšie sú bázové komunikačné pravidlá, ktoré platia pre veľkú časť dialógu v komunikácii medzi ľuďmi.

Bázové komunikačné pravidlá

Znenie pravidla - Zdôvodnenie použitia

1. Nie je dovolené skákať do reči. Sústavné prerušovanie hovoru partnera vedie k rozbitiu komunikácie. V komunikácii sa používa široká škála nonverbálnych signálov, ktorými poslucháč dáva najavo, že chce hovoriť – zrakový kontakt, predklonenie sa, zdvihnutie ruky a pod.

2. Nie je prípustný paralélny hovor dvoch ľudí (v jednej chvíli môže hovoriť iba jedna osoba). Pri paralélnom hovore dvoch ľudí je znížená alebo znemožnená percepcia (vnímanie) informácií.

3. Partneri sa musia v roli hovoriaceho a posluchajúceho pravidelne striedať. Toto pravidlo vyplýva z predchádzajúceho. Keď hovorí jeden partner, druhý počúva. Potom si úlohy vymenia.

4. Nie sú prípustné časté a dlhé pauzy. Tieto pauzy narušujú informačný tok. Ticho v prítomnosti dvoch partnerov sa považuje vo väčšine situácií za spoločensky nevhodné.

5. Poslúchajúci dáva najavo, že venuje hovoriacemu pozornosť. Nezáujem jedného z partnerov môže viesť k ukončeniu komunikácie.

V rozličných sférach spoločnosti platia špecifické komunikačné pravidlá, ktoré sa vzťahujú na konkrétne, viac či menej presne ohraničené situácie. Delíme ich na kodifikované a konvenčné.

Kodifikované komunikačné pravidlá: sú vytvorené spoločenskou inštitúciou, sú obyčajne zverejnené – definované ústne alebo zachytené v istom dokumente. Príkladom je pozdrav, oslovovanie dôstojníkov a vojakov v armáde, kde sa riadia pevne stanovenými predpismi.

Konvenčné komunikačné pravidlá: uplatňujú sa napr. pri oslovovaní rodinných príslušníkov (pravidlá pre tykanie a vykanie), pri pozdravoch, zoznamovaní sa a pod. Aj bázové komunikačné pravidlá patriamedzi konvenčné.

ÚLOHA: ■ Určite, či sa v nasledujúcich situáciách používajú konvenčné alebo kodifikované komunikačné pravidlá:

• pozdrav pri vstupe do kupé vlaku (konvenčné)
• svadobný prípitok (konvenčné)
• oslovenie vodiča policajtom (kodifikované)
• ukončenie úradného listu (kodifikované)
• začiatok a koniec komunikácie bezdrôtovou vysielačkou (kodifikované)

Pravidlá komunikácie v triede

Keď pozorujeme komunikáciuv triede, zistíme, že prebieha v podstate ako sled striedajúcich sa prejavov učiteľa a žiakov. Priebeh komunikácie nie je chaotický (náhodný, ľubovoľný), ale pomerne prístne organizovaný, čiže sa uskutočňuje na základe pravidiel. Pravidlá komunikácie v triede patria z časti medzi kodifikované a z časti medzi konvenčné druhy pravidiel. Základný charakter týchto pravidiel spočíva v dvoch rovinách:

• Organizácia práce vtriede – činnosť treba usmerňovať, žiakov je nutné regulovať. Je nevyhnutná deľba práce, koordinácia a kooperácia. Je preto v záujme učiteľa, aby existoval určitý poriadok zabezpečujúci sled činností a ich hladký priebeh. Žiaci musia vedieť, čo majú robiť (rozprávať, písať), kedy to majú robiť a ako bude ich činnosť hodnotená. Ak žiak nepozná pravidlá kontaktu, cíti sa zmetený.
• Dominantné postavenie učiteľa – keď je v skupine viac ľudí, musí byť určený jeden človek, ktorý komunikáciu vedie. Ten má väčšie právomoci ako ostatní komunikujúci. Príkladom je televízna debata. V nej má moderátor viac právomocí ako ostatní, udeľuje a odoberá slovo, hodnotí priebeh debaty a uzatvára ju. Podobne je to aj vtriede, kde je týmto „moderátorom“ učiteľ.

Dominantné postavenie učiteľa je založené na tom, že učiteľ je voči žiakovi: ► funkčne nadriadený (škola mu zverila úlohu vychovávateľa a vzdelávateľa, je za to právne zodpovedný) ► spoločensky nadriadený (je starší) ► skúsenostne bohatší (vie viacej o svete) ► odborne kvalifikovaný (je školený profesionál)

Dominancia sa premieta tiež do vzájomnej komunikácie učiteľa a žiaka,kde našla zosobnenie v komunikačných pravidlách, v ktorých má viac právomocí učiteľ. Ak o túto právomoc pedagóg príde, komunikácia zlyháva, zlyháva tiež učenie žiakov.

Učitelia sa líšia v tom, ako chápu svoju dominanciu, vlastnenie moci. Na jednej strane sú učitelia direktívni, presadzujú úplnú vládu nad komunikáciou, na druhej strane sú učitelia demokratickí (tolerantní), ktorí pripúšťajú prenos určitých právomocí na žiaka.

Direktívne komunikačné pravidlá

Pri autokratickom vyučovaní, ktoré sa vyznačuje vysokou mierou direktívneho postavenia učiteľa, platia nasledujúce komunikačné pravidlá, ktoré z hľadiska rozdelenia právomoci v komunikácii môžeme rozlišovať na špecifické pravidlá pre učiteľa a špecifické pravidlá prežiaka.

Direktívne vyučovanie

Komunikačné pravidlá pre učitela.

Pravidlo - Spôsob uplatnenia pravidla: Učiteľ ma právo:

1. kedykoľvek si vziať slovo. Učiteľ začína komunikačný akt, môže prerušiť reč žiaka.
2. hovoriť s kýmchce. Sám si vyberá partnera - konkrétneho žiaka, skupinu žiakov, alebo triedu ako celok.
3. zvolí tému rozhovoru. Aj keď je učivo dané osnovami, konkrétnu tému komunikácie volí učiteľ podľa svojích zámerov.
4. rozhodovať o dĺžke hovoru. Dĺžka hovoru učiteľa nieje obmedzená iným komunikujúcim (dokonca niekedy ani zvonením).
5. hovoriť v ktorejkoľvek časti učebne. Učiteľ môže hovoriť z katedry, v uličke alebo z iného miesta.
6. hovoriť v akejkoľvek polohe. Učiteľ môže hovoriť postojačky, v sede alebo pri chôdzi. Pravidlá sa týkajú dvoch druhov komunikácie.

Prvé štyri pravidlá sa premietajú do oblasti verbálnej komunikácie, ďalšie dve do oblasti nonvebálnej komunikácie.

Komunikačné pravidlá žiaka

Žiak môže hovoriť:

1. len keď dostane slovo. Slovo mu udeľuje učiteľ. Žiak nesmie hovoriť bez dovolenia ani vtedy, keď nehovorí nikto.
2. iba s tým, s kým mu je určené. Hovorí k tomu, kto mu položil otázku alebo iný pokyn k odpovedi. Býva to spravidla učiteľ.
3. iba o tom, čo má určené. Téma rozhovoru je daná otázkou.
4. iba tak dlho, ako je mu dovolené. Učiteľ môže jeho rozhovor prerušiť alebo naopak prikázať, aby pokračoval.
5. iba na mieste, ktoré má určené. Hovorí v lavici, ak dostane pokyn, hovorí pri tabuli.
6. iba postojačky. Komunikácia sa obyčajne začína tak, že učiteľ položí žiakovi otázku alebo dá iný pokyn k odpovedi.

Tým je určené, komu má žiak odpovedať (pravidlo 2), o čom má hovoriť (pravidlo 3), dĺžka rozhovoru (pravidlo 4) je daná otázkou alebo iným pokynom, ktorý sa vzťahuje na vymedzený obsah, alebo tým, že učiteľ môže kedykoľvek žiakovi vziať slovo. Pravidlo 5 zamedzuje voľnému pohybu žiakov po triede. Pravidlo 6 diferencuje hovoriaceho žiaka od spolužiakov.

Tieto pravidlá žiaka silno obmedzujú, znižujú jeho aktivitu a samostatnosť. Žiak je v roli čakateľa: čaká na pokyn k rozhovoru, je mu určené dokedy môže hovoriť atď. Toto síce vedie ku kľudu a disciplinovanosti v triede, ale žiak je veľmi obmedzovaný, čo vedie k jeho pasivite.

Pravidlá, ktoré sa uplatňujú pri komunikácii učiteľa a žiakov v triede, zaraďujeme z časti medzi kodifikované druhy pravidiel, z časti sa jedná o pravidlá konvenčné. Kodifikovaná časť je zakotvená v dokumente nazvanom vnútorný poriadok školy.

Učiteľ a žiaci tvoria dve odlišné skupiny, medzi ktorými prebieha tichý boj o moc. Žiaci pre seba usilujú o získanie časti právomocí cez najrôznejšie manévre. Využívajú široký repertoár stratégií, ktorými sa snažia získať výhodu pre seba, usilujú o narušenie vyučovania, snažia sa vyviesť učiteľa z miery,„ukradnúť“ z učiteľovho času trochu pre seba. Medzi tieto stratégie patria: ► vyrušovanie ► našepkávanie ► nevenovanie pozornosti ►neplnenie úloh a príkazov ► predlžovanie času pri plnení úloh ► kladenie sabotujúcich otázok učiteľovi (otázky, o ktorých žiaci predpokladajú, že na ne učiteľ nevie odpoveď).

Boj o moc medzi učiteľom a žiakmi má podobu vzájomného merania síl. Učiteľ si v novej triede zhodnotí žiakov a podľa toho nastaví prístnosť pravidiel. Podobne pracuje aj druhá strana. Keď triedu začne učiť nový učiteľ, žiaci skúšajú svoje možnosti.

Demokratické komunkačné pravidlá

Pod pojmom demokratické komunikačné pravidlá rozumieme pravidlá, ktoré síce zachovávajú dominanciu učiteľa, ale sú voči žiakom viac tolerantné. V triede vládne iná atmosféra ako pri direktívnych pravidlách. Použitie týchto pravidiel však vyžaduje iné vlastnosti učiteľa ako u direktívnych pravidiel – viac dôvery vo svojích schopnostiach riadiť triedu aj za týchto podmienok a viac dôvery v to, že žiaci sú schopní na seba prevziať časť zodpovednosti za vlastné učenie.

Niektoré demokratické pravidlá komunikácie:

• žiak môže odpovedať tiež po sediačky, nemusí vstávať
• učiteľ necháva žiakovi dosť času na odpoveď
• žiak môže odbočiť od témy za predpokladu, že je jeho príspevok hodnotný
• žiak môže určiť, kto má odpovedať (napríklad chlapec vyvolá dievča a naopak)
• žiak môže „odložiť“ svoju odpoveď s tým, že na budúcu hodinu si pripraví niečo naviac
• žiak môže klásť učiteľovi a triede otázky (to vyžaduje výcvik tvorenia otázok)
• žiak sa môže obrátiť o pomoc pri riešení problému na učiteľa a spolužiakov (žiadosť o pomoc nie je chápaná ako prejav slabosti žiaka)
• žiak môže samostatne viesť úsek komunikácie, stať sa moderátorom triedy
• žiaci si môžu zvoliť tému učiva a to na základe dohody s učiteľom, alebo diskusie s ním.

Mohli sme získať dojem, že nielen pravidlá, ale aj učiteľov môžeme kategorizovať na prevažne direktívních a prevažne demokratickích. Nie jeto však pravda. Učiteľ môže tieto dva typy pravidiel voliť pružne podľa konkrétnej triedy. V triede, s ktorou má organizačné problémy, bude presadzovať direktívne pravidlá a v disciplinovanej triede demokratické pravidlá.

Kedy učiteľ stanovuje komunikačné pravidlá? Aj keď učiteľ môže stanoviť komunikačné pravidlá kedykoľvek behom školského roku, kľúčovú úlohu má iniciačné obdobie, ktoré predstavuje začiatok školského roku – väčšinou prví až tretí deň vyučovania. V tejto dobe učiteľ určí väčšinu komunikačných pravidiel. Vysvetlí čo smú a nesmú žiaci robiť. Iniciačné obdobie je dôležité u žiakov, ktorí nastupujú do 1. triedy ZŠ alebo prišli z iného typu školy.

Spôsob zavedenia pravidiel. Učiteľ môže zaviesť pravidlá tak, že im venuje časť jednej vyučovacej hodiny, alebo prvé minúty niekoľkých hodín. Učiteľ má k dispozícií tri základné spôsoby zavedenia komunikačných pravidiel:

1. Pravidlo uvedie bez vysvetlenia alebo zdôvodnenia. Je to vlastne nariadenie, ktoré žiaci musia bez pochopenia akceptovať.
2. Pravidlo uvedie s vysvetlením alebo zdôvodnením. Predpokladá sa, že potom žiaci tieto pravidlá používajú uvedomele, pretože chápu ich zmysel.
3. Pravidlo vznikne dohodou medzi učiteľom a žiakmi. Je výsledkom spoločnej diskusie. Učiteľ ukazuje žiakom, že ich považuje za partnerov a váži si ich. Tento spôsob budú pravdepodobne voliť učitelia, ktorí preferujú humanisticky orientovanú koncepciu vyučovania.

Komunikačné pravidlá, ktoré boli zavedené do vyučovania, je potrebné upevňovať. Žiaci si na ne musia zvyknúť.