4. Metódy sebavýchovy
Úspech sebavýchovy, jej účinnosť a efektívnosť v mnohom závisí od zvolených metód a prostriedkov, ktoré človek využíva pri dosahovaní vytýčeného cieľa, pri práci so sebou samým. Systém metód sebavýchovy človeka je určovaný jej cieľom a úlohami, špecifickými vlastnosťami, ktoré u neho má formovať. Metóda sebavýchovy je vlastne cieľavedomý a premyslený spôsob vplyvu na vlastnú osobnosť zameraný na dosiahnutie stanoveného sebavýchovného cieľa. Má aktivizovať človeka tak, aby sa zamýšľal nad sebou, upevňoval a rozvíjal všetko pozitívne a potláčal, či odstraňoval všetko negatívne vo svojej osobnosti. Medzi základné metódy sebavýchovy patrí sebapresviedčanie, sebaprinútenie, samostatné cvičenie, sebapovzbudzovanie a nasledovanie príkladu.

4.1. Sebapresviedčanie
Je najdôležitejšou a najvýznamnejšou z metód sebavýchovy. Táto metóda predstavuje diskusiu človeka so sebou samým, zdôrazňovanie a porovnávanie s cieľom nachádzať pravdu, správny postup svojho správania. Sebapresviedčanie môže priniesť pozitívny efekt iba vtedy, keď má človek pevnú vôľu a odhodlanie realizovať to, o čom je vnútorne presvedčený. Dôležitou podmienkou pri sebapresviedčaní je pestovanie zdravého sebavedomia, ktoré však musí byť determinované zdravou úrovňou sebakritiky, uvedomením si svojich prípadných nedostatkov a hľadaním ich príčin.

4.2. Sebaprinútenie
Ďalšou metódou, ktorú človek môže a tiež uplatňuje v procese sebavýchovy je prinútenie. Využíva ju vtedy, keď musí čeliť rôznym vplyvom, ktoré ho odvádzajú od plnenia vytýčených cieľov, či nepríjemných úloh. Vtedy sa človek dostáva do rozporu sám so sebou. Jednak si uvedomuje nutnosť splnenia úlohy, ale na druhej strane nemá náladu na jej plnenie, prípadne mu v tom bráni nejaká iní okolnosť. Vtedy musí zmobilizovať všetky svoje sily, svoju vôľu a prinútiť sa k činnosti smerujúcej ku skôr vytýčenému cieľu. Ide teda o to, prinútiť sa postupovať tak, ako je to potrebné a nie tak, ako sa mu momentálne chce. Aby to však dosiahol, bude okrem slovíčka „chcem“ musieť uplatniť i slovíčko „musím“.

4.3. Sebapovzbudzovanie
Veľmi dôležité miesto v procese sebavýchovy má aj metóda sebapovzbudzovania. Jej podstata spočíva v tom, že sa človek zamýšľa nad svojou činnosťou, hodnotí ju a schvaľuje jej výsledky, v ktorých nachádza morálne uspokojenie. V priebehu života a svojej činnosti na základe sebahodnotenia človek často pristupuje k sebaodmene ako k prostriedku sebapovzbudzovania. Zo skúseností vieme, že sebaodmena spôsobuje vnútorné uspokojenie, radosť z vykonanej práce, a podporuje rozvoj aktivity, iniciatívy a činorodosti. Jej sebavýchovný význam treba vidieť hlavne v tom, že človek si uvedomuje svoju hodnotu, posilňuje dôveru vo vlastné sily, vyvoláva u seba pocit zodpovednosti, dodáva si chuť do ďalšej práce, upevňuje svoje kladné vlastnosti, aktivizuje svoje vnútorné sily ku prekonávaniu prekážok a zvyšuje náročnosť na svoje správanie.

4.4. Samostatné cvičenie
Ďalšou významnou metódou sebavýchovy človeka je samostatné cvičenie. Aby človek dosiahol v procese sebavýchovy súlad medzi svojim uvedomením sa a správaním, je potrebné, aby sa samostatne cvičil v príslušných činnostiach. Podstata tejto metódy spočíva v samostatnom získavaní skúseností správneho konania, mnohonásobnom prekonávaní prekážok, s ktorými sa človek stretáva pri plnení spoločenských a osobných úloh.Dá sa povedať, že navyknutá činnosť sa vykonáva ľahšie, bez väčšieho zaťažovania rozumu a väčšieho vynakladania vôľového úsilia. Podstata tejto činnosti je predovšetkým v dôkladnom premyslení a reálnom plánovaní svojej práce uskutočňovanej najefektívnejšími metódami, v pravidelnom rytme práce a odpočinku, v prísnom poriadku na pracovisku, osobných veciach, atď. Úspech metódy samostatného cvičenia úzko súvisí s vhodným spájaním s ostatnými metódami sebavýchovy, zvlášť so sebapresviedčaním.

4.5. Nasledovanie príkladu
Táto metóda taktiež pozitívne ovplyvňuje činnosť sebavýchovy. Je to metóda pozorovania a napodobňovania svojho vzoru. Mať nejaký ideál vyplýva z ľudskej prirodzenosti, túžby a schopnosti napodobňovať niekoho. V detstve sa to deje živelne, vzorom dieťaťa bývajú obyčajne ľudia s jeho okolia. Neskôr sa tento výber deje uvedomele, ideálom dospelého človeka sa spravidla stáva nejaká historická alebo súčasná významná osobnosť. Týmto ideálom môže byť i určitá mravná norma, alebo idea. Príklad, vzor, či ideál sa stáva pre človeka iba základom jeho činnosti, nekopíruje ho, ale vytvára možnosti pre samostatnú tvorivú činnosť. Jeho voľba nemôže byť náhodná, mala by zodpovedať individualite každého človeka. Príklad má vždy určitý obsah, sociálnu podstatu, je konkrétny a historický. Príklady môžu byť dobré i zlé. Z oboch sa človek môže poučiť. V sebavýchove však ide o to, aby si človek vyberal pozitívne príklady, činy, kvality a výsledky práce ľudí s bohatým myšlienkovým obsahom, tie, ktoré mu pomáhajú splniť sebavýchovné ciele.

5. Význam sebavýchovy v živote človeka
Snaha človeka po poznaní, viac vedieť i viac dokázať, je jeho všeobecnou prirodzenou vlastnosťou. Táto vlastnosť nevychádza z ničoho, ale nadväzuje na určité stupne školského vzdelania, na získané množstvo i kvalitu vedomostí, zručnosti, návykov, spôsobilosti, postojov, záujmov, potrieb, kultúry, morálky a ďalších osobnostných vlastností človeka. Človek pod vplyvom sociálneho prostredia a vlastnej aktívnej činnosti cíti potrebu čoraz viac sa zaoberať sám sebou. Môžeme povedať, že ide o celoživotný proces sebautvárania osobnosti človeka ako snahy o spoločenské prijatie a naplnenie svojich potrieb. V súčasnosti to má človek na jednej stránke omnoho jednoduchšie ako kedysi.Množstvo informácií má všade okolo seba, len treba mať vôľu, motivácia a záujem ich získavať, osvojiť si ich a potom ich aj realizovať. Na druhej strane však dnešná doba kladie omnoho vyššie nároky na osobnosť človeka, na jeho rozhľadenosť a činnosť.

Dnes si človek viac ako inokedy uvedomuje, že vzdelanie a vzdelanosť je stupňom vyspelosti a jeho vývoja v spoločnosti. Môžeme vlastne hovoriť o procese, v ktorom jednotlivé stupne vzdelanostnej úrovne menia svoju výšku, hodnotu aj rozmer a svoju aktuálnosť. To znamená, že poznatky osvojované i v procese sebavzdelávania využívame systémovo v konkrétnych činnostiach. Zároveň ak hovoríme o sebavzdelávaní, mali by sme mať na mysli stupeň všeobecnej vzdelanosti, motivácie ľudí, ich vôľových vlastností a schopností, prostriedkov, metód a cieľov, ktoré nasledujú v určitej postupnosti a hierarchii. Ak ľudská spoločnosť chce v požadovanej miere napredovať a rozvíjať sa, slobodný rozvoj každého jej člena ako osobnosti sa stáva nevyhnutnosťou.Byť plnohodnotným, slobodne mysliacim a humánne konajúcim človekom s požadovanými vedomosťami a morálnymi kvalitami si vyžaduje okrem poznávania objektívnej reality predovšetkým poznávanie samého seba, svojich schopností a možností, a súčasne aj zmapovanie prípadných vlastných nedostatkov a bariér, ktoré mu bránia v ďalšom rozvoji, aby človek na základe tohto hlbokého pohľadu do svojho vnútra mohol vykročiť na cestu sebapremeny a tak dosahovať vyšší, dokonalejší stupeň človečenstva.

Sebavzdelávanie v prvopočiatkoch svojho vzniku nadväzovalo na myšlienku sebarozvoja človeka ešte z čias antiky. Napriek tomu, že prístupy k otázke sebazdokonaľovania a sebarozvoja človeka vo všetkých dejinotvorných etapách ľudstva boli veľmi rôznorodé, nachádzame v nich viaceré inšpirujúce myšlienky s hlboko ľudským obsahom, ktoré sa dokážu prihovoriť aj dnešnému človeku. K sebavzdelávaniu v duchu nových zásad moderného vzdelávania treba pristupovať ako k procesu kompletného charakteru, smerujúcemu k slobodnému a harmonickému rozvoju človeka, človeka schopného podieľať sa na plnom rozvoji osobnosti. Celý tento proces sa však môže realizovať len za predpokladu existencie vlastnej aktivity, vlastného úsilia človeka dosiahnúť vyšší stupeň sebazdokonaľovania, teda chcieť a zároveň aj môcť sa rozvíjať ako osobnosť. V súčasnosti často vystáva otázka sebarozvoja a sebapremeny človeka. Rozhodnutie človeka zdokonaľovať sa a rozvíjať svoju osobnosť je najčastejšie motivované hlbším poznaním seba samého na základe vlastného rozhodnutia.

Medzi dôležité potreby, ktorých uspokojenie vedie k zmene niektorých stránok osobnosti, možno na popredné miesto zaradiť vnútorne pociťovanú potrebu upevňovať vôľovú stránku, ďalej uspokojovať potrebu sebavzdelávania, zvyšovať vlastnú kultivovanosť a získať väčší priestor pre vlastnú sebarealizáciu. Pritom vytýčené životné ciele je možné dosiahnúť prostredníctvom získanej schopnosti sebakontroly, cieľavedomosti a schopnosti prekonávať prekážky. Sebavzdelávanie významne ovplyvňuje aj životné aktivity, čo sa týka obsahovej stránky. Pôsobí kultivujúco na jeho osobnosť, podmieňuje rozvoj vyšších potrieb, ktoré sú zdrojom tvorivých schopností človeka. Jednotlivec v procese sebavzdelávania na základe vedomej, plánovite, systematickej a sebapretvárajúcej činnosti hlbšie chápe potrebu celospoločenskej užitočnosti, nadobúda konkrétny obraz o vlastnej ľudskej dôstojnosti a výsledkom tohto procesu je jeho aktívna pozícia, ktorej prejavom je konanie v zmysle individuálnych i spoločenských potrieb.

Záver
Vo svojej práci som sa rozhodol hlbšie rozobrať problematiku sebavýchovy, pojednať o jej význame pre život človeka. Sebavýchova predstavuje v procese edukácie jedinečný proces poznávania a pretvárania. Jeho základom a podstatou je prechod od vedenia žiaka, študenta učiteľom k aktívnemu prístupu k vzdelávaniu a svojmu rozvoju. Môžeme teda povedať, že sebavýchova je zákonitým javom rozvoja osobnosti. S vekom a skúsenosťami narastajú a menia sa aj ciele človeka, zasahujúcej nie len do okruhu jeho činnosti a života, ale ovplyvňujúce a korešpondujúce s potrebami spoločnosti. Zároveň sa rozrastá aj šírka záujmov a obsahu sebavýchovy, čo sa odrazí aj v jej metódach a spôsoboch. Na záver môžeme povedať, že sebavýchova sa v plnom rozsahu realizuje až na určitom stupni rozvoja osobnosti, v období adolescencie a dospelosti, ale len za predpokladu, že samotný jedinec má o ňu záujem.