Úvod
Človek je neoddeliteľnou súčasťou prírody, je však zo všetkých živočíšnych druhov najvyvinutejší a hierarchicky postavený na najvyššom stupni. Táto pravda vyplýva zo skutočnosti, že človek ako jediný tvor na zemi je schopný myslieť, využívať myslenie k pretváraniu nie len svojho okolia, ale aj samého seba. Môžeme preto smelo povedať, že človek nie je len živočíšnym druhom, alebo bytosťou, ale v priebehu svojho života sa stáva osobnosťou. Proces premeny človeka prichádzajúceho na svet ako „čistá tabuľa“, proces jeho premeny na osobnosť je veľmi zložitý a podieľa sa na ňom mnoho faktorov. Jedným z týchto faktorov, ktorý je určite veľmi významný, je výchova. Výchova vstupuje do života človeka už na jeho počiatku a veľmi výrazne ovplyvňuje smerovanie vývoja každého jedinca. Dáva človeku základy pre formovanie osobnosti, rozvíja ju a v určitej fáze tohto procesu začína pomaly ustupovať do úzadia. Je to v období, keď si človek začína uvedomovať svoje bytie, svoju úlohu v spoločnosti a sám sa začína zaoberať myšlienkou, ako prispieť k svojmu rastu a osobnostnému vývinu tak, aby bol prínosom nie len pre seba samého, ale aj pre svoje okolie.

Vtedy môžeme začať hovoriť o seba výchove a o jej začínajúcej sa úlohe v živote každého človeka. Súčasný svet kladie na človeka veľmi vysoké nároky. Tieto nevyplývajú len z rýchleho vývoja spoločnosti, rozvoja vedy a techniky, ale aj zo súčasných geopolitických zmien vo svete a z meniacich sa medziľudských vzťahov. Ak sa má človek s týmito požiadavkami vysporiadať, ak má byť úspešný, uplatniť sa v spoločnosti a zároveň ostať človekom, musí byť aktívny, všestranne iniciatívny a neustále musí premýšľať o svojom konaní, analyzovať ho a hodnotiť. Vidíme teda, že ak je človek zodpovedný a chce byť pre spoločnosť prínosom, neustále sa musí zaoberať sebou samým, musí zdokonaľovať a všestranne rozvíjať svoju osobnosť v súlade s potrebami a možnosťami svojimi ako i spoločenskými. Od učiteľov a vychovávateľov sa požaduje, aby pripravovali mladých ľudí pre život, vštepili im nie len základné vedomosti, vytvorili zručnosti a návyky, ale aj aby položili základy mravnosti a schopnosti uplatniť sa vo veľkej ľudskej rodine. Toto ich snaženie by sa po čase malo začať prejavovať okrem iného aj nastupujúcou snahou mladých ľudí niečo v živote dokázať. A tu sme pri koreňoch sebavýchovy, pri jej mieste a úlohách, ktoré zohráva v živote každého človeka.

Pri písaní svojej práce som mal na zreteli predovšetkým ten fakt, že je možné a taktiež potrebné, aby človek svojim vlastným úsilím zdokonaľoval svoj vlastný život a tým aj pozitívne ovplyvňoval svet okolo seba. 1. Vymedzenie pojmu osobnosťS pojmom osobnosť sa človek začal stretávať už v stredoveku. Používal sa na označovanie hercov a ich rolí v predstaveniach gréckych a rímskych divadiel. Osobnosť (latinsky persona) bola chápaná dvojakým spôsobom. Jednak vyjadroval podstatu človeka, a taktiež predstavovala určitú výnimočnosť spoločenského postavenia človeka. S vývojom ľudskej spoločnosti sa jeho význam menil až do dnešnej podoby, ktorý však ešte stále nie je konečný a jednotne chápaný. Sporný je pomer medzi hereditnou výbavou, tzn. tým, čo si človek prináša na svet a exogénnymi vplyvmi, čiže tým, čo získava v priebehu života. Termín osobnosť má v psychológii všeobecný význam. Neoznačujeme ním len silnú a veľkú osobnosť, toho, kto je v spoločnosti významný, ale aj všednú, priemernú, ba dokonca patologickú či zločinnú osobnosť.

V psychologickom význame je takmer každý človek osobnosťou. Podľa profesora TARDYHO je možné osobnosť považovať za organickú, vnútornú jednotu telesných a duševných, vrodených a získaných vlastností človeka, ktorá sa utvára a prejavuje v činnosti, vo vzájomnom pôsobení s jej obklopujúcim prostredím je človek neopakovateľnou osobnosťou, ktorá v sebe zlučuje zvláštne a jedinečné vlastnosti. Všeobecné vlastnosti sú spoločné všetkým ľuďom. Charakterizujú človeka ako živočíšny druh v jeho súčasnom štádiu vývoja. Sú dané biologicky, tzn. stavbou ľudského tela, funkciou zmyslových orgánov a mozgu, rúk ako pracovného nástroja, ale i sociálne, napr. potrebou ľudí združovať sa do určitých spoločenstiev, ich intelektuálnymi schopnosťami, či schopnosťou intenzívnych citových prežitkov. Zvláštne vlastnosti sú príznačné pre človeka ako člena určitého sociálneho prostredia: je príslušníkom určitého národa, spoločenskej triedy, vykonáva určité povolanie, patrí do konkrétnej vekovej kategórie. Jedinečné vlastnosti sú podmienené individuálnou biologickou výbavou človeka a zvláštnosťami jeho ontogenetického vývoja – schopnosťami, temperamentom, záujmami, postojmi a pod. Ich poznanie je dôležité hlavne pre diferencovaný prístup ku každému jedincovi.

1.1. Osobnosť a výchova
Všetky názory na osobnosť a jej vývoj sa viac či menej zhodujú v tom, že podstatnú úlohu v procese jej formovania zohráva výchova. Výchova je zámerným formovaním človeka, zásah do rozvoja jeho vlastného „ja“. Obsah a ciele výchovy sú dané všeľudskými normami spolužitia človeka. Základným problémom výchovy nie je vedieť akými máme byť, problémom výchovy je, aby ľudia takými chceli a mohli byť. Tu vstupuje do popredia vlastná aktivita človeka. Človek sa vplyvom okolitého prostredia nechová pasívne, individuálne reaguje na vonkajšie podnety. Jednotlivci, ktorí vďaka zdedeným vlastnostiam, svojmu temperamentu, samočinne intenzívne sledujú okolie, pozorujú všetky javy, snažia sa ich zachytiť a spoznať, sa rýchlejšie a výraznejšie orientujú a včleňujú do spoločnosti a života. Ak sú svojím okolím ešte podporovaní, dosahujú rýchleho zdokonalenia, môžu plne prejaviť svoje vlohy a premeniť ich vo svoje schopnosti. Tí jedinci, ktorí sú od prirodzenosti pomalšie vnímaní, málo aktívni, sa tak rýchlo a dobre nevyvíjajú.Možnosti človeka obstáť v náročných podmienkach života v spoločnosti sa tvoria odmalička. Nikdy však nie je neskoro a človek sa môže zdokonaľovať po celý svoj život. Záleží na jeho úsilí, aktivite, na tom, ako sa bude vedieť vyrovnať s podmienkami uplatniteľnosti v spoločnosti.

2. Výchova a sebavýchova
Zmyslom života nie je iba zhromažďovanie vedomostí, vecí, či hmotného bohatstva. Súčasťou životnej múdrosti je, že si uvedomujeme, ako málo ešte vieme. Možnosť tohto zhodnotenia vedomostí dáva práve výchova. Je dôležité vedieť oceniť svoje vedomosti, zaujať kladný postoj k ich získavaniu i využívaniu a poznať ich význam. Výchova súčasne rozhoduje, či s vedomosťami získame i schopnosť prakticky ich uplatňovať. Výchova sa nekončí opustením školských lavíc a netýka sa iba detí, žiakov, ale aj dospelých, učiteľov, rodičov. Výchova má sústavný charakter. Je to tvorivý proces, ktorým sa človek neustále rozvíja, pracuje na svojom raste a zdokonaľovaní. Skôr, než sa začne proces výchovy, musí existovať jeho cieľ. Vychovávateľ musí predovšetkým vedieť, aké výsledky chce, alebo má výchovou dosiahnuť. To neplatí iba pre výchovu detí a mladistvých, ale pre akékoľvek pokusy o výchovný vplyv, ktoré zahŕňame pod pojmami ďalšie vzdelávanie, postgraduálne vzdelávanie, pomaturitné vzdelávanie či rekvalifikácia. Poslaním výchovy je vytvárať z osobnosti žiaka, študenta aj osobnosť dospelého jedinca, ktorá vychováva seba samého, to znamená, položiť základy sebavýchovy.Preto by sebavýchova nemala byť holou reprodukciou už existujúcej kvality osobnosti.

Naopak, má smerovať k tvorbe a rozvíjaniu kvalitatívnych určení vlastného „ja“. Sebavýchova a sebaformovanie osobnosti majú v konečnom dôsledku prispieť k formovaniu dokonalejších ľudských charakterov. Sebavýchova je proces úmyselnej a aktívnej činnosti jednotlivca zameraný na mnohostranný rozvoj a pozitívnu zmenu svojej osobnosti v súlade s požiadavkami spoločnosti. V tom zmysle sebavychovávajúca sa osobnosť je ustavične sa formujúca bytosť, ktorá sa mení v nových pomeroch a požiadavkách. Dalo by sa povedať, že sebavýchovný proces je procesom neustálej sebaobnovy v nových súvislostiach a vzťahoch, v novo sa rodiacich potrebách, záujmoch a cieľoch človeka. Výchova a sebavýchova majú spoločné ciele. Výchova vytvára predpoklady pre sebavýchovu a očakáva sa, že pomocou rozvoja sebavýchovy si vychovávaný bude vedieť osvojovať schopnosť samostatnej sebavýchovy. Výchova a sebavýchova sa navzájom podmieňujú a spolu zabezpečujú rozvoj osobnosti človeka.

3. Obsahové stránky sebavýchovy
3.1. SebapoznávanieSebapoznávanie je prvou, ale pritom najzložitejšou etapou poznávania samého seba. Je jednou z najvýznamnejších podmienok sebavýchovy človeka. Zdrojom sebapoznávania sú predovšetkým kontakty s inými ľuďmi, práca a činnosť v rámci ľudskej spoločnosti. V tomto procese sa ľudia navzájom poznávajú a somozrejme porovnávajú a hodnotia. Tieto kritéria potom využívajú pri sebahodnotení osobnosti. Objektívnosť sebapoznávania je teda determinovaná tým, že vychádza zo spoločnosťou uznávaných a prijatých kritérií.Zmyslom sebapoznávania človeka je hľadanie odpovede na otázku: „aký v skutočnosti som, aká je podstata mojej osobnosti?“. Pritom je dôležité, aby sa nehodnotil podľa toho, čo si o sebe myslí, ale podľa toho, aký je na danom stupni vývine.
Je potrebné hodnotiť vlastné pozitívne i negatívne vlastnosti, svoje klady a zápory. To znamená bez predsudkov, pravdivo a kriticky hodnotiť svoje vlastnosti, konanie, správanie, vzťah voči blízkemu i vzdialenejšiemu okoliu. Sebapoznávanie je vyšší stupeň poznávania, ktorého podstata je v uvedomení si seba samého. Môže sa uskutočňovať bezprostredne, tým, že človek z času na čas pozoruje vlastné psychické stavy, sprostredkovanie, to znamená analýzou výsledkov vlastnej činnosti, prípadne pomocou iných ľudí.

3.2. Sebavzdelávanie
Sebavzdelávanie nie len získavanie všeobecného, alebo odborného vzdelávania. Musíme ho chápať ako cieľavedomí postup jednotlivca, zameraný na dosiahnutie vytýčeného výchovno-vzdelávacieho cieľa vlastnou zvolenou cestou. Významne vplýva na mnohostranný rozvoj osobnosti, človek si osvojuje vedomosti nie len o vonkajšom svete, ale aj to, ako učiť a vychovávať samého seba. V súčasnosti vystupujú do popredia požiadavky na zvyšovanie kvality všetkých druhov práce, čím sa zvyšuje i význam nepretržitého celoživotného vzdelávania. Sebavzdelávanie a sebavýchova majú dnes vytvoriť a vyplniť priestor pre systematickú prípravu kvalitného, adaptabilného a všestranne rozvinutého človeka.

3.3. Sebahodnotenie
Predmetom sebavýchovy sú kvalitatívne zmeny správania, vlastnosti, čŕt. Sebahodnotenie nasleduje bezprostredne po sebapoznaní. Človek musí hodnotiť všetky stránky svojej osobnosti. Jednou zo základných celoživotných úloh človeka je vytváranie životných zásad. Mal by ich však nie len formulovať, ale aj podľa nich žiť.Sebahodnotenie by malo byť komplexné a vôbec nie je jednoduché, pretože u človeka sa vždy prejavuje tendencia byť lepším než je skutočnosť. Nie všetci ľudia sú zdravo sebavedomí a ctižiadostiví, niektorí sa preceňujú, iní zas podceňujú. Jedných treba podporovať, iným zas pomáhať objektivizovať svoju osobnosť. Sebahodnotenie teda môžeme charakterizovať ako umenie zobrať za kritéria hodnotenia svojich myšlienok, konania, činov, snáh, záujmov kritériá spoločensky uznávane a v súlade s nimi ďalej rozvíjať svoju osobnosť.

3.4. Sebakontrola
Život človeka je neustále sa meniaci a vyvíjajúci. Čas neúprosne preveruje hodnoty, ktoré človek vytvoril, správnosť a významnosť niektorých potvrdzuje, iné kritizuje, či zatracuje. Sebakontrola je logickým pokračovaním sebahodnotenia, o ktorého význame a úlohách sme pojednávali v predchádzajúcej stati. Môžeme ju charakterizovať ako schopnosť človeka pozorovať sa a kontrolovať, skladať účty svojho stavu, postavenia a činnosti, a určitým spôsobom ich kvalifikovať. Sebakontrola si kladie za cieľ včas postrehnúť rozdiel medzi tým, čo človek chce a môže robiť a tým, čo skutočne robí. Jej výsledkom by mali byť účinné opatrenia na minimalizáciu tohto rozdielu. Treba sa naučiť rozoznávať skutočnosť od sna, realitu od želaní a prianí.