Obsah

Úvod

1. Etika ako veda - pohľad do histórie

1.1. Etické názory v staroveku a stredoveku
1.2. Novoveká etika 1.3. Etické názory 19. a 20. storočia

2. Étos školy

2.1. Úloha školy vo výchove mládeže
2.2. Hodnotová orientácia mládeže
2.3. Východiská pre etický štandard školy
2.4. Vyhodnotenie dotazníkov ako východiska ...

2.4.1. Vyhodnotenie Dotazníka pre žiakov 1
2.4.2. Vyhodnotenie Dotazníka pre žiakov 2
2.4.3. Vyhodnotenie dotazníka pre učiteľov

3. Etický štandard Gymnázia v Turčianskych Tepliciach

Desať etických zásad pre učiteľa
Desať etických zásad pre žiaka

Záver
Zoznam použitej literatúry

Úvod

Človek svoje Ja prejavuje vždy vo vzťahu k iným ľuďom. Len vďaka tomu sa môže prejaviť ako morálny jedinec, ale aj naopak, môže inému ublížiť, či inak ho ponížiť. Škola je miesto, kde sa mladý človek naučí nielen odbornosti, či získa vedomosti pre ďalšie štúdium, ale aj miesto, kde je potrebné z neho vychovať slušného zdvorilého a kultivovaného jedinca. V súčasnosti sú však hodnoty, ako dobro, spravodlivosť, obetavosť a pod. na spodnej priečke hodnotového rebríčka najmä u mladých ľudí. tento stav nemôže zostať v súčasnej polohe a preto je potrebné urobiť všetko pre to, aby sa hodnotová orientácia najmä mladej generácie zmenila.

Práca 

Etické problémy vo výchovno-vzdelávacom procese je zameraná na riešenie tejto problematiky a môže sa stať inšpiráciou pre vytvorenie určitého etického štandardu každej školy a tak formovať jej kultúru. Je rozdelená na tri kapitoly. Súčasťou práce je príloha.

Prvá kapitola načrtáva historický vývoj názorov na morálku. Každá historická epocha sa usilovala vychovať mladú generáciu v duchu svojich potrieb, a podľa toho sa vytvárali aj názory na jej výchovu.

V druhej kapitole je rozobratá úloha školy vo výchove mládeže a jej hodnotová orientácia. Súčasť kapitoly tvoria východiská pre vytvorenie etického štandardu školy. Je spracovaná na základe dostupnej literatúry, ktorá je uvedená v zozname a dotazníkov pre žiakov a učiteľov.

V tretej kapitole je samotný etický štandard školy vytvorený vo forme dokumentu. Obsahuje preambulu, všeobecné ustanovenia a jednotlivé časti, kde sú zahrnuté morálne pravidlá správania členov školy. záver kapitoly tvorí desať pravidiel správania pre učiteľov a desať pravidiel správania pre žiakov. Etický štandard je súčasťou dokumentov školy.

Dôvodom, prečo som si vybrala túto tému sú moje dlhoročné pedagogické skúsenosti a na základe nich konštatujem, že morálka mladých ľudí upadá. Nepoznajú mieru slobody a demokraciu si často zamieňajú s anarchiu. Táto práca aspoň čiastočne načrtáva východiská z tejto situácie.„ Čo je teda základom každého štátu? Výchova mládeže! “Diogenes u Stobaia

1. Etika ako veda – pohľad do histórie

1.1. Etické názory v staroveku a stredoveku

Etika v dejinách filozofie sa chápe ako praktická filozofia, konanie človeka, morálka. Spoločnosť v každom historickom období sa riadila určitými normami a medzi tieto patrili aj mravné normy. Medzi cenené etické normy správania v staroveku patrila statočnosť a spravodlivosť, s čím sa stretávame aj v najstarších gréckych eposoch. Predstavy o tom, čo je dobro a zlo, sa stotožňovali s vierou v dobro bohov. K zlomu v názoroch v gréckej filozofii došlo vtedy, keď Gréci prešli od štúdia prírody k skúmaniu človeka. Sofisti skonštatovali, že každý človek pokladal za mravné niečo iné, často i opak toho, čo druhý, a dospeli tak v oblasti etiky ku skepticizmu.

Význam sofistov spočíval v tom, že celé ďalšie obdobie vývinu antickej filozofie sa zameralo aj na poznávanie človeka ako nositeľa a tvorcu morálnych noriem. Na sofistov, i keď v mnohom ich kritizoval, nadviazal Sokrates. U neho cnostne konať znamená konať prospešne, účelne rozvážne, lebo len ten, kto vie čo je dobré, aj v tomto duchu koná.

Sokrates považuje za základ mravnosti tri základné cnosti:

1. striedmosť
2. udatnosť
3. spravodlivosť

Neprekročil tradičné cnosti uznávané starými Grékmi, ale akcent kladie na daimonion (vnútorný hlas), ktorý človeku prikazuje, ako má konať.

Najvýznamnejší zo Sokratových žiakov Platón problematiku morálky riešil z viacerých aspektov. Okrem sokratovských cností za dôležité považoval zbožnosť (dialóg Euthyfron), priateľstvo (dialóg Lysis), ale predovšetkým si na rozdiel od Sokrata uvedomoval, že k mravnosti je potrebné vychovávať, ako hovorí v dialógu Protagoras: „ Môj učebný predmet je praktická rozvážnosť tak v súkromnom živote, aby mohol čo najlepšie spravovať svoje hospodárstvo, ako aj vo verejnom živote, aby bol podľa možnosti schopný činom i slovom spravovať záležitosti mesta.“ Ďalej rozoberá všetky otázky správania v duchu dodržiavania mravných zákonov a konania dobra. Teda nie už daimonion, ale výchova k cnosti dominuje u Platóna a rozvíja sa ďalej u Aristotela, ktorý vo svojej praktickej filozofii poukázal na mravné správanie človeka v každej situácii.

Pre Aristotela bol štát a jeho zachovanie prvoradou povinnosťou človeka a tomu podriadil aj svoje etické názory, keď hľadal stred medzi krajnosťami v konaní (napr. stredom medzi márnotratnosťou a lakomosťou je štedrosť.) Podľa neho je cnosť „...vedome volený stav. Nachádza sa v onom strede, ktorý je stredom vzhľadom na nás a ktorý je určený úsudkom tak, ako by ho určil rozumný človek.“ 

Podobne ako Platón aj Aristoteles kládol dôraz na výchovu k cnosti, a teda k mravnému konaniu.V celej helenistickej etike sa stretávame s dôležitosťou výchovy k mravnosti, i keď u predstaviteľov tohto obdobia dominuje iný postoj k problému. U Epikura je to uprednostňovanie individualizmu pred záujmom štátu a dosiahnutie vnútornej rovnováhy a slobody jedinca. Stoici považovali za cnosť prirodzený život, ktorý je sám cieľom.

Antická etika, do ktorej spadá aj rímska etika reprezentovaná Ciceronom, Senecom a Marcom Aureliom, sa stala východiskom pre ďalšie obdobie. Predovšetkým stanovila kategórie, ktoré charakterizujú dobro, a poukázala na nevyhnutnosť výchovy k mravnosti.S nástupom kresťanstva sa mení chápanie mravnosti. Kristus sa stal symbolom dobra. Okrem toho však kresťanstvo prebralo aj stoické cnosti a Platonov názor na najvyššie dobro. Hlavné črty stredovekej kresťanskej etiky možno zhrnúť do niekoľkých zásad:

1. Morálka má nadprirodzený pôvod a všetky porušenia prikázaní sú hriechom proti Bohu, ktorý vystupuje ako zákonodarca, zároveň strážca zákonov a trestajúci neposlušných i odmeňujúci dobrých.
2. Cirkev ako prostredník medzi Bohom a človekom je strážkyňou božích zákonov na zemi, a teda aj mravnosti človeka.
3. Nový význam nadobúdajú staré kategórie mravnosti – múdrosť, statočnosť, spravodlivosť a umiernenosť, ktorým obsah dáva cirkev.
4. Zmenil sa kódex mravných hodnôt človeka. Vychádzal zo stredovekých podmienok rozdelenia spoločnosti, a preto pre každú sociálnu vrstvu platili iné mravné normy (šľachta, mešťania, poddaní) s osobitným morálnym kódexom pre cirkev. 

Stredoveká etika bola plná protikladov, no práve týmto svojim charakterom podnietila diskusie o morálke jednotlivých spoločenských vrstiev. Časť významných predstaviteľov filozofie viedla k odporu proti rozdielnemu chápaniu morálky a rozdielnej aplikácii v praxi a v konečnom dôsledku znamenala konflikt v samotnej jednote cirkvi (reformácia).Antická etika učila ako treba hľadať šťastie, stredoveká kresťanská etika hovorila o povinnostiach a viedla k plneniu božej vôle. Obidva tieto názory, vo svoje podstate rozdielne našli nové uplatnenie v novovekej etike.