1.2. Novoveká etika

Obdobie renesancie prinieslo zásadný obrat od stredovekého nazerania na človeka a jeho postavenie v spoločnosti. Človek sa stal ústrednou postavou v každej oblasti poznávania. Jeho schopnosť chápať vzťahy medzi duchovnom a materiálnom, poznávať nové javy v prírode sa stali základom aj pre vytvorenie nových mravných zásad, ktoré by umožňovali slobodne myslieť a konať. Renesančná etika nevystupuje proti povinnosti, nie je závislá iba od kresťanského chápania morálky, ani nechápe šťastie človeka v duchu epikureizmu, ale ako slobodu človeka rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé v jeho živote.

Na tento princíp nadviazala novoveká etika dvoma prúdmi – empirizmom, reprezentovaným najmä T. Hobbesom, a racionalizmom, ktorého predstaviteľom v tejto oblasti bol B. Spinoza. Hoci sa líšili v úvahách o skutočnom živote v jednom sa zhodli. Neodvolávajú sa na žiadnu autoritu, ale používajú argumenty, ktoré vychádzajú z rozumu a môžu byť „preskúšané“ každým mysliacim človekom. 

Sloboda myslenia a osobná sloboda človeka dominuje aj vo filozofických a etických koncepciách neskorších novovekých mysliteľov. Vychádza z toho, že ľudia sú od prírody morálne založení (Mandeville), je im vlastný rovnako egoizmus i altruizmus (Shafesbury). Osvietenstvo kladie dôraz na rozvoj individuality jednotlivca.Vyvrcholenie novovekých etických teórií reprezentuje Immanuel Kant. Vo svojom diele Kritika praktického rozumu koncipoval pravidlá morálky, ktoré vyjadril kategorickým imperatívom. Vytvoril tak mravný zákon, ktorého dodržovanie považoval za základ mravnosti človeka. Tieto jeho názory sú aktuálne aj dnes, lebo podľa nej človek nesmie byť nikdy prostriedkom, ale vždy len cieľom konania. Podobne ako Platón videl základ morálky vo vnútri každého jednotlivca, ale výchovou je potrebné tento mravný ideál dosiahnuť, alebo sa k nemu aspoň priblížiť. 

I. Kant svojim kategorickým imperatívom vytvoril základ pre mravné normy ďalšieho obdobia.

1.3. Etické názory 19. a 20. storočia

Pre filozofiu 19. storočia je typické, že v nej vystupuje len veľmi málo nových filozofických systémov. Do popredia sa dostali otázky, ktoré vyplynuli z novovzniknutých problémov v spoločnosti. Urbanizácia, priemyselná, technická a vedecká revolúcia priniesli so sebou nielen pozitívne zmeny, ale aj problémy, s ktorými sa musel vyrovnávať človek denne. Časť filozofov sa priklonila k empirickej etike (materializmus, utilitarizmus, pozitivizmus) a hľadala riešenie v úžitku, a druhá časť sa priklonila k individualizmu (Nietsche, Schopenhauer, Bergson) a hľadala zmysel ľudského bytia.

Proti takémuto chápaniu morálky človeka vystúpila časť filozofov, ktorá sa vrátila ku Kantovi a poukázala na ním prezentované hodnoty (bádenská škola). 1320 storočie prinieslo zo sebou ďalšie problémy. Predovšetkým dve svetové vojny ovplyvnili život človeka a viedli ho od pesimizmu k hedonizmu, k hľadaniu šťastia a ataraxie, alebo ho viedli k utilitarizmu a materializmu.Súčasnosť je v tomto smere ešte zložitejšia. Pretechnizovanosť spoločnosti vedie k otupovaniu citovosti. Zmenil sa hodnotový rebríček človeka. Na prvé miesto sa o všeobecnosti dostávajú materiálne hodnoty pred schopnosťou človeka pomôcť iným, obetovať tak vlastné pohodlie. Filozofi 20. storočia, rovnako ako ich predchodcovia, si tento stav uvedomujú a hľadajú cesty, ako dosiahnuť, aby človek bol predovšetkým schopný mravného konania.Krátky pohľad do histórie etických teórii nám ukazuje, že každá epocha a jej významní predstavitelia videli problém správania sa človeka rozdielne a hľadali cesty, ako ho vychovať tak, aby spĺňal ideál, ktorý si stanovila.

Pre antiku to bol aristotelovský zoon politikon, pre stredovek homo faber s rozdielnym pohľadom v duchu jeho postavenia v spoločnosti. Novovek s novými ekonomickými a vedeckými možnosťami priniesol aj nové problémy a pohľady na etiku človeka. Rozmanitosť profesií a zložitosť problémov však vyžaduje, aby sa vytvorila nielen jedna všeobecná etická koncepcia, ale aby sa v každom povolaní vytvoril štandard či kódex, ktorý bude platný pre ten- ktorý druh činnosti.