Grác (Ďurič, Grác, Štefanovič, 1991) definuje výchovne problémové správanie. Chápe ním také prejavy jednotlivca, ktorými sa odchyľuje od prijatých zvykov a noriem spoločnosti, v ktorej žije, čím viac alebo menej vytvára ťažkosti sebe alebo druhým. Výchovne problémové správanie môže prerásť do porúch správania, ktorými sú asociálne správanie, nedisciplinované správanie a maladaptované správanie. Poruchy správania v širšom chápaní, ako uvádza v Slovníku špeciálnej pedagogiky Labáth (Vašek s kol., 1994), predstavujú neadaptívne formy správania jednotlivca, alebo malej sociálnej skupiny, ktoré nepriaznivo vplývajú na sociálny vzťahový rámec a socializačný proces jednotlivca, alebo na fungovanie skupiny, resp. ktoré nejakým spôsobom narušujú etické, právne a iné spoločenské normy. Poruchy správania predstavujú široké spektrum maladaptívnych foriem správania, od drobných priestupkov voči disciplíne, prejavom vzdoru, nadmernej plachosti, úzkosti, až po agresívne a deštruktívne správanie a trestné činy. Pokiaľ nedochádza k prekročeniu týchto noriem, ale len k neprijatiu, môžeme hovoriť o problémovom alebo neprispôsobenom správaní, ak je prejavom vývinovej alebo situačnej krízy.

Špitz (1989) pod pojmom poruchy správania uvádza:

1. správanie odlišné pre svoju nápadnosť, neprimeranosť, alebo bizarnosť. Toto správanie sa často hodnotí ako psychická porucha.
2. správanie neprispôsobivé, ktoré vyjadruje odmietanie alebo nevyhovenie, nespoluprácu alebo neposlušnosť. Toto správanie je vyvolané predovšetkým poruchou vzťahu medzi rodičom alebo vychovávateľom (učiteľom) a dieťaťom.
3. správanie závadné, neprijateľné, v rozpore s normami správania daného spoločenským očakávaním. U všetkých detí, ako aj uvádza Kauffman (in: Majzlanová, 1995) sa niekedy vyskytnú neprimerané prejavy správania. Zároveň konštatujeme s Majzlanovou (1995), že základným rozdielom medzi deťmi s poruchami správania a deťmi, ktoré majú správanie v norme, je miera, trvanie a stupeň nežiadúcej aktivity (správania). Ako vyplýva z uvedených definícií a názorov, väčšinou sú v nich zastúpené:
a) poruchy správania od miernych priestupkov v disciplíne až po vážne protispoločenské prejavy
b) napriek rozdielom v pojmoch – výchovné problémy, emocionálne narušenie, poruchy správania, výchovne problémové správanie – sa v popise príznakov zásadne nelíšia.

Majzlanová (1995) ďalej konštatuje, že poruchy správania charakterizuje:
1. odchýlka od bežne očakávaného správania – odchýlka od výchovných štandardov normality
2. vysoká frekvencia výskytu negatívnych prejavov správania
3. vysoká intenzita týchto prejavov. 


1.2. Etiológia porúch správania 

Rozhodujúca úloha na pôvod vzniku porúch správania sa pripisovala nesprávnym výchovným vplyvom prostredia, najmä rodiny, až po prílišne zdôrazňovanie dôležitosti genetických faktorov. Posledné výskumy v tomto probléme dochádzajú k stanoveniu teórie multifaktoriálneho podmienenia väčšiny foriem porúch správania. Ako uvádza Anastasiová (in: Farkašová, 1983) vývin jedinca prebieha v takej úzkej vzájomnej súčinnosti činiteľov vnútorných a vonkajších, že ich podiel na výslednom správaní sa ani nedá zistiť. Spomedzi endogénnych činiteľov Vichnal (1981) uvádza predovšetkým povahové črty, temperament, drobné poškodenia mozgu a nerovnomerné dozrievanie jednotlivých mozgových oblastí.