Haring, Mc Cormick (1984) na základe výsledkov viacerých výskumov zameraných na etiológiu porúch správania uvádzajú:

1. ťažké poruchy správania (ako napr. autismus) sú pravdepodobne silnejšie viazané na mozgové poškodenie
2. hyperaktivita môže mať rozličné príčiny, jednou z nich je mozgové poškodenie
3. množstvo porúch správania nie je spätých s mozgovým poškodením a naopak veľa detí s mozgovým poškodením nevykazuje poruchy správania.

Pod činiteľmi prostredia sa rozumejú hlavne rôzne faktory rodinného prostredia, pretože rodina má na socializáciu dieťaťa rozhodujúci vplyv a tiež môže byť zdrojom porúch správania. Haring, Mc Cormick (1991) uvádzajú, že vzťah rodiny k poruchám správania u detí je veľmi variabilný, často podmienený, a závisí od týchto faktorov:

1. absencia otca alebo matky
2. konflikty medzi rodičmi
3. nevyvážené súrodenecké vzťahy
4. narušené správanie u rodičov (hlavne psychotické poruchy – ochorenie a ťažká antisociálnosť)
5. rodičovská hostilita, odmietanie, abúzus alkoholu či iných drog
6. nejednotná alebo extrémne voľná disciplína.

Autori nazývajú tieto faktory rizikovými. Vodák a Šulc (1964) uvádzajú, že negatívny vplyv rodinného prostredia je najvýraznejší od 8.-9. roku, potom klesá. Hoci je rodina pre dieťa prostredím primárneho vplyvu, zo zreteľa nemožno vynechať vplyv rovesníkov, širšieho okolia a masovokomunikačných prostriedkov a samozrejme kolektívneho zariadenia. Ako uvádza Farkašová (in: Majzlanová, 1995), už samotné zaradenie dieťaťa do kolektívneho zariadenia vytvára u neho zaťažujúcu situáciu, z ktorej vyplývajú iste adjustačné nároky na dieťa. 


1.3. Symptomatológia a klasifikácia porúch správania 

Niektoré poruchy správania sú lepšie identifikovateľné než iné. Podľa Haring a Mc Cormick (1984) existujú dve hlavné kategórie porúch správania:

1. poruchy správania, ktoré provokujú konflikty s prostredím
2. poruchy správania, ktoré sa prejavujú ako osobnostné poruchy

Žiaci s poruchami správania často mávajú problémy v učení, ktoré sa môžu prejaviť ako kognitívne poruchy, ako deficit pri nadobúdaní školských vedomostí. Majzlanová (1995) rozdeľuje klasifikáciu porúch správania do dvoch smerov:

a/  poruchy správania orientované extrapersonálne
b/  poruchy správania orientované intrapersonálne.

Pre extrapersonálne orientované poruchy správania autorka vyčlenila tri základné spôsoby tohto správania, pričom vychádza z klasifikácie Cullivana (in: Haring, Mc Cormick, 1991):

1. správanie agresívne a negativistické
2. hyperaktívne správanie
3. správanie sociálne maladjustované.