5. Agresivita. Agresivitou nazývame každé zámerné konanie, ktorého motívom je – otvorenou alebo symbolickou formou – spôsobiť niekomu alebo niečomu škodu, krivdu, alebo bolesť. O agresivite začíname hovoriť vtedy, keď je dieťa schopné hodnotiť dosah svojho jednania aspoň čiastočne, alebo keď ubližuje úmyselne a pociťuje radosť z ničenia a z cudzej bolesti. O agresivite začíname hovoriť až v predškolskom veku, u mladších detí ide častejšie o fyziologickú aktivitu (Ranschurg, in: Majzlanová, 1995). Podľa použitých prostriedkov sa agresivita podľa Dařílka (1989) delí na fyzickú a verbálnu. Diešková (in: Majzlanová, 1995) uvádza, že u detí predškolského veku agresivita impulzívneho charakteru – fyzická – je príznačná skôr pre chlapcov (bitky, údery, sácanie, ťahanie, zápasenie, obťažovanie), zatiaľ čo u dievčat skôr verbálna (posmievanie sa, nabádanie k bitke).

V neskoršom veku je, ako uvádza Baumgartner (1995), u chlapov pomer medzi prejavmi priamej fyzickej a nepriamej formy agresie vyrovnaný, kým u dievčat ide aj v školskom veku prevážne o nepriame formy agresie. U chlapcov sa agresivita vyskytuje 3-krát častejšie ako u dievčat (Dařílek, 1989). Agresívne správanie často provokuje spätnú agresiu zo strany ostatných (boje, bitky, vzájomné fyzické a verbálne napádanie, pretrvávanie nenávisti). Agresivita môže byť reakciou na posmešky od detí a na konflikty s druhými ľuďmi.  

6. Klamstvo a detská lož. Podľa Klímu P. a Klímu J. (1978) o klamstve hovoríme vtedy, ak dieťa je schopné rozlišovať medzi pravdou a nepravdou a uvedomuje si výhody pri praktizovaní nepravdy. Príčiny detského klamstva podľa Edelsbergera a Kábele (1988) sú:
- nedostatočná výchova (detské omyly a nepravdy prerástli v lož)
- zlý výchovný vzor (i vychovávateľ musí dávať pozor na tzv. spoločenské lži napr. pri návštevách a pod.)
- psychická porucha – pseudologia phantastica, tzv. bájivá lož, kedy si postihnutí jedinci vymýšľajú zložité deje, ktorým sami veria. 

Klamanie môže byť podľa Šulca a Vodáka (1964) obranné, návykové, s prevažne agresívnymi tendenciami a bájivé. Ďalšími príčinami klamstva podľa Attwella (in: Majzlanová, 1995) je snaha vyhnúť sa pokorujúcim následkom nevhodného správania, vyhnúť sa trestu – čo býva vo všeobecnosti najväčšou príčinou detských lží. Na častosť a opakovanie lží pozitívne vplýva miera ich úspešnosti. Posilnenie, spočívajúce vo vyhnutí sa trestu pomocou klamstva – posilujúce klamanie.

7. Výbuchy zlosti. Výbuchy zlosti sa často vyskytujú medzi 2. a 4. rokom, keď sa dieťa do istej miery obmedzuje výchovnými zásahmi a nedokáže sa s tým pokojne zmieriť. Niekedy dochádza k výbuchom zlosti u pasívnych detí (Bartušková, 1977), ktoré boli svojim okolím dlho dráždené. Prechodné výbuchy hnevu môžu byť znakom nepríjemných pocitov dieťaťa, ktoré ešte nedokáže samo opísať a upozorniť na to rodičov, ako napr. svrbenie, chvenie sa a iné príznaky senzitívneho dráždenia.

8. Detský strach – bojazlivosť. Na vznik porúch správania môže mať vplyv prežívanie úzkosti a strachu. Detský strach – bojazlivosť sa vyskytuje častejšie u mladších detí, pretože takéto dieťa nevie dobre zhodnotiť niektoré javy a situáciu. Deti si neraz vo svojich predstavách pretvoria svoje životné skúsenosti na nové, fantastické až desivé obrazy. Podľa Illyésa (1978) sa bezpredmetný, neurčitý strach nazýva úzkosťou, strach pred určitou vecou fóbiou. Strach sa môže vyskytovať vo viacerých formách, napr. ako agarofóbia (strach z priestoru), klaustrofóbia (strach z ohraničeného priestoru), strach z tmy, zo zvierat, atď. U detí predškolského veku sa podľa Patocsovej (in: Majzlanová, 1995) môže vyskytovať aj separačný strach, to znamená strach z odlúčenosti a osamelosti. Novák (1977) konštatuje, že strach vyvolávajú aj nevhodné programy v televízii, konfliktné vzťahy, úzkostlivá výchova a tiež môže byť strach dôsledkom psychickej lability. Mnohé strachové reakcie súvisia so zlou adaptáciou na nové prostredie a miznú postupne, pomalým prispôsobením sa na ne.

9. Detská neuróza. Podľa Madarásovej (in: Majzlanová, 1995) ide pri neuróze o funkčnú poruchu centrálnej nervovej sústavy, ktorá sa prejavuje poruchami adaptácie jednotlivca na prostredie (najmä sociálne), ako aj poruchami najvyššej regulácie a koordinácie somatických a vegetatívnych funkcií. Detská neuróza často býva označovaná ako emocionálna porucha. Vznik detskej neurózy podľa Edelsbergera a Kábeleho ( 1988 ) môžeme pozorovať okolo 4. a 6. roku života dieťaťa. Neurotické a emocionálne poruchy, konštatuje Majzlanová ( 1995 ), sa prejavujú často u tých detí a mladistvých, ktorí majú vo svojej skúsenosti zakotvený silný pocit nebezpečenstva. Majú strach vystupovať pred kolektívom, pôsobia navonok ustrašene a utiahnuto. Často majú tendencie izolovať sa od spoločnosti. Medzi najčastejšie prejavy neurózy Novák ( 1976 ) uvádza nechutenstvo, ktoré vzniká vplyvom nesprávnej výchovy v rodine, alebo môže vzniknúť i v období adaptácie dieťaťa na kolektívne zariadenie. Obhrýzanie nechtov a cmúľanie prstov sú mimovoľné pohyby, ktorými dieťa nevedome uvoľňuje svoje napätie. Mimovoľným pohybom je aj tik. Tento neurotický symptóm je vlastne neuvedomený, nutkavý pohyb niektorého svalu, napr. žmurkanie, mykanie plecom, ústami, pokašlávanie, vzlykanie a pod.