Illyés ( 1978 ) objasňuje zajakavosť ako neurotickú reakciu vznikajúcu na konštitucionálnom podklade, ktorá sa prejavuje na koordinácii reči. Zajakávanie môže byť vyvolané úsilím rýchle a odrazu vyjadriť svoje myšlienky, ale môže byť aj prejavom hlbších emocionálnych porúch. Príčinou môže byť prísna výchova, strach, zľaknutie alebo precvičovanie ľaváctva. Enuréza – pomočovanie by sa po 4. roku života dieťaťa nemalo vyskytovať. Ak k pomočovaniu dochádza častejšie, stav si vyžaduje odborné lekárske a psychologické liečenie. Podľa Rybárovej ( 1986 ) môžu byť príčiny rôznorodé, vyplývajúce z konfliktov v rodine, z nesprávnej výchovy, prípadne z nevyriešených problémov v materskej alebo základnej škole. Len zriedkavé je príčinou infekcia močových ciest, alebo iná orgánová porucha. Príčinou ojedinelej enurézy môže byť nadmerné vzrušenie alebo strach. K neurotickým prejavom patrí aj mutizmus. Mutizmus je podľa Klindovej  (1986 ) náhla strata schopnosti slovného vyjadrovania sa po silnom, otrasnom zážitku alebo po duševnom úraze ( traume ). V materskej škole vznikajú niekedy výchovné ťažkosti a s nadanými aj predčasne zrelými deťmi.

Majzlanová ( 1995 ) konštatuje, že podľa výskumov v materských školách (Bartošíková, 1993 a Jančušková, 1994 ) časť detí označovaných ako problémové, sú nadané deti. Najčastejšie učiteľky u týchto detí uvádzali problémy spojené so zvýšenou pohyblivosťou, nezáujmom o hromadné činnosti, zvýšenú impulzivitu. Niektoré nadané deti sa nedokážu hrať s ostatnými deťmi, ich hry považujú za príliš detské, nezaujímavé. Rovnako pri osvojovaní poznatkov – ak sa im neposkytujú zodpovedajúce informácie – sa tieto deti nudia, vyrušujú, sú nedisciplinované.

10. Choroba a rekonvalescencia. Do skupiny detí, ktoré potrebujú zvláštny výchovný prístup patria aj deti, ktoré sú choré alebo v rekonvalescencii. V období fyzického ( aj psychického ) oslabenia sa pomerne často vyskytujú aj u predtým bezproblémových detí, poruchy správania. Ako príznak blížiaceho sa ochorenia možno u dieťaťa pozorovať nechutenstvo, pasivitu, malátnosť, mrzutosť a pod. Tiež v stave rekonvalescencie môžeme u dieťaťa pozorovať fyzické zmeny ( únava, nechutenstvo, znížená výkonnosť ) aj zmeny psychické ( pomalšie myslenie, nesústredenosť ). Dieťa je náladové, plačlivé, chová sa podráždene. Pre celkovú slabosť nervovej sústavy a organizmu sa dieťa nevie ovládať, má veľmi impulzívne správanie. Chýba mu vytrvalosť, každá prekážka ho znechutí a odradí od činnosti.

11. Chronické ochorenia. Chronické ochorenia predstavujú pre dieťa dlhodobú záťaž. Podľa názoru Rybárovej ( 1986 ) deti s epilepsiou bývajú viac unavené, apatické, zoslabenou pozornosťou a pamäťou. Srdcové ochorenia sprevádzajú stavy úzkosti a strachu. Pri cukrovke zmeny hladiny cukru v krvi môžu mať za následok zvýšenú dráždivosť, poruchy pozornosti a pamäti. Endokrinné ochorenia môžu zasa sprevádzať zmeny reaktivity ( to znamená zvýšenie aktivity, alebo celkový útlm ). Kožné ochorenia za následok podráždenosť a nepokoj dieťaťa, niekedy aj pocity hanby a menejcennosti. Najčastejšie vyskytujúce sa ochorenie je astma, ktorú sprevádzajú stavy úzkosti, strachu a depresie, niekedy aj nadmerná sebakontrola a potlačovanie prirodzených prejavov aktivity.


2. TVORIVOSŤ 

2.1 Pojem tvorivosti 

Vymedzenie tvorivosti nie je jednotné v detailoch, ale jej podstatné znaky sa vymedzujú podobne takmer na celom svete. Často frekventovanými sú definície Hlavsu, Zelinu, Koršunova, Pietrasinského. V Pedagogickej encyklopédii Slovenska (1985) sa tvorivosť definuje ako aktivita, ktorej výsledkom sú originálne a spoločensky hodnotné produkty. V Stručnom psychologickom slovníku (1987) je tvorivosť definovaná ako činnosť, schopnosť, aktivita človeka, ktorej výsledkom sú doteraz nepoznané produkty (predmety, postupy, metódy, diela a pod.)

Pre našu prácu je východiskom vymedzenie tvorivosti podľa Hlavsu (1985), ktorý definuje tvorivosť ako kvalitatívne zmeny v subjekto-objektových vzťahoch, pri ktorých syntézou vonkajších vplyvov a vnútorných stavov dochádza k alterácii subjektu (prostredníctvom intenzívnej a špeciálnej činnosti) a k vývinu kreatívnych situácií a produktov, ktoré sú nové, progresívne, hodnotné, užitočné, pravdivé a komunikovateľné, čo spätne formuje vlastnosti subjektu (s.40). Podľa autorovej skrátenej definície „kreativita je pokrok v subjekto-objektových vzťahoch, pri ktorom vzniká novým spôsobom a spolu s formovaním vedomia nový, alebo aspoň rovnako hodnotný produkt“ (s.44). Viac ozrejmujúca pojmy je definícia Zelinu a Zelinovej (1990):