“Z výsledkov výskumu vedeckých pracovníkov vyplýva, že tvorivá osobnosť má protirečivé vlastnosti, môže trpieť strachom, úzkosťou či obavami. Nie každá tvorivá osobnosť má pozitívnu mienku o sebe. Pomerne časté je podhodnocovanie vlastných schopností. Väčšina autorov upozorňuje na sociálnu maladaptáciu tvorivej osobnosti ( „menej socializovateľný“ ) – Hlavsa ( 1981 ). Dočkal ( 1987 ) konštatuje, že nemenej závažné sú problémy, ktoré môžu mať výnimočné deti v škole, v rodine i v styku so svojimi rovesníkmi vzhľadom nato, že sa odlišujú nejakým spôsobom od priemeru. Medzi iné vlastnosti tvorivej osobnosti sa zaraďuje nezávislosť, nekomfortnosť, rôznosť záujmov, citlivosť, vytrvalosť v práci, odvaha, potreba tvoriť, extrémnosť v správaní, impulzívnosť, prchkosť, zmysel pre humor, sklon k hravosti a fantázia. Czeizel ( 1990 ) v článku „Nech niesu výnimočné duševné schopnosti nevýhodou“ uvádza, ako sa výnimočne nadané deti dostávajú do konfliktu s bežnými normálnymi očakávaniami školy a spoločnosti a ako tieto konflikty nakoniec ústia do zdravotných porúch a chorôb detí.

Musil ( 1989 ) uvádza pozorovania pedagogicko-psychologických poradní, ktoré zisťujú že práve psychológ objavuje nadaného žiaka, keď sa k nemu dostane ako problémový žiak s poruchami správania, s neurotickou symptomatológiou a problémami neprospievania. Mnohý autori zisťujú disproporciu medzi vývinom schopnosti nadaných a ich emocionalitou. Dočkal ( 1987 ) uvádza, že extrémne inteligentní ľudia môžu mať tzv. rafinovanejšie – závažnejšie problémy, pričom poznamenáva, že ide o disproporcie, ktoré sa nevyskytli v rámci psychopatológie. Musil ( 1989 ) uvádza podobné zistenie: rozumová vyspelosť nadaných paradoxne napomáha rozvinutiu úzkostných fantázií a nočného strachu


3. Vzťah tvorivosti a porúch správania 

V našej literatúre nie je táto problematika dostatočne rozpracovaná. Zaoberali sa ňou Syřišťová, Majzlanová, Kusiu, Zelina. Syřišťová (1985) konštatuježe tvorivosť môže u detí s poruchami správania vystupovať v pôvodnejšej, menej potlačovanej forme. Ďalej uvádza, že tvorivá aktivita nemusí byť psychotickým procesom iba narušená, ale naopak , môže byť vystupňovaná. Majzlanová (1992) vo svojom výskume uvádza: „ U emocionálne a sociálne narušených detí a detí s problémami v správaní sú vhodné takmer všetky formy dramatickej výchovy. Dôležité však je, aby boli zaraďované od menej náročných k náročnejším...

Výskum ukázal vzájomné zlepšovanie vzťahov detí, deti boli diferencovanejšie (spočiatku  zriedka spolupracovali, väčšinou každý hral sám pre seba).“ Clawsonová (1992) na základe svojich výskumov dospela k záverom, že deti s poruchami správania môžu byť tvorivejšie, ak sa k nim zvolí správny prístup. Učitelia by mali byť tolerantnejší, viesť vyučovanie voľnejšou formou, snažiť sa žiakov zaujať. Taktiež pri zmene činnosti dať týmto deťom čas, aby sa „aklimatizovali“ na inú, nasledujúcu činnosť. Taktiež Cramont (1994) vo svojich výskumoch s hyperaktívnymi a nepozornými deťmi (AD/HD) dokázal, že  tieto deti pri správnom vedení sú tvorivejšie ako „normálne“ deti.