1. PORUCHY SPRÁVANIA 


1.1. Základné pojmy

V spoločenskej praxi sa môžeme stretnúť s rozličnými podobami nežiadúceho, alebo deformovaného správania detí, mládeže a dospelých. Správanie, tento pojem vyjadruje psychologický slovník (Reber, 1985) ako pojem všeobecný, nie úplne ujasnený, „...pokrývajúci činnosť aktivity, odpovede, reakcie, pohyb, procesy, operácie atď.“, alebo ako „merateľnú odpoveď organizmu.

“Špitz (1989) konštatuje, že správanie môže byť s ohľadom na vek a situáciu považované za primerané, alebo neprimerané. Labáth (1994) objasňuje pojem sociálne správanie, hovorí o ňom ako o správaní naučenom v sociálnej interakcii. Takéto správanie sa vyznačuje sociálnymi prvkami a je ovplyvnené prítomnosťou, postojmi, alebo činnosťou iných, čiže sa jedná o správanie determinované skupinovými procesmi.

Špitz (1989) uvádza, že z hľadiska sociálnej interakcie sa za primerané alebo žiadúce označuje také správanie a jednanie, ktoré je v súlade s normami určitej kultúry a spoločnosti a zodpovedá očakávaniu iných ľudí. Správanie, ktoré je výrazne zamerané na rozvíjanie sociálnych vzťahov a kooperatívnej orientácie, sa nazýva prosociálne správanie. Labáth (1994) upozorňuje, že úspešnosť socializačného procesu závisí od mnohých činiteľov, pričom veľmi dôležitým je schopnosť adaptácie (adaptabilita) jedinca. Porovnateľným pojmom so sociálnou adaptáciou je adjustácia.

Naopak o sociálnej maladaptácii, alebo maladjustácii hovoríme v takom prípade, keď sa jedná o nesúlad potrieb, hodnôt a noriem jedinca voči prostrediu. Pod súhrnný názov poruchy správania sa zaraďuje skupina odchyliek od normálneho, primeraného správania (Richterová a kol., 1967). Ide o veľmi široký pojem, ktorý zahŕňa neprimerané návyky, deficity, delikventné správanie najmä v detstve a adolescencii (Kondáš, 1979). V súčasnosti nie je jednotná definícia na vymedzenie porúch správania.

Majzlanová (1995) konštatuje, že to súvisí aj s problémom argumentácie, aké sú znaky dobrého mentálneho zdravia, ďalej tu hrá úlohu aj rozdielnosť v očakávaní noriem, ktoré sú v rámci etnických a kultúrnych skupín odlišné. Určitá nejednotnosť sa vyskytuje aj v terminologickej oblasti. V odbornej literatúre okrem pojmu poruchy správania sa stretáme s pojmami výchovné ťažkosti, psychosociálna narušenosť, ťažkovychovávateľnosť, problémy alebo odchýlky v správaní, výchovné problémové správanie, emocionálne a sociálne narušené správanie, mravne narušené správanie, atď.

Edelsterberg a Kábele (1988) chápu pod poruchami správania také prejavy jedinca, ktorými sa vymyká z priemerného správania danej vekovej a sociokultúrnej kategórie. Pozrime sa však na poruchy správania tak, ako tento pojem definuje Medzinárodná klasifikácia chorôb (1978): „Poruchy správania sú charakterizované opakujúcim sa a trvalým obrazom asociálneho, agresívneho a vzdorovitého správania. Ak je takéto správanie u daného jedinca extrémne, malo by porušovať sociálne očakávanie primerané veku, a preto byť závažnejšie než obyčajná detská nezbednosť alebo rebelantstvo v adolescencii. Ojedinelé disociálne správanie alebo kriminálne činy nie sú samé o sebe dôvodom pre túto diagnózu, ktorá vyžaduje, aby charakter takéhoto správania bol trvalý. Poruchy správania môžu v niektorých prípadoch viesť k disociálnej poruche osobnosti.“