PORUCHY V OBLASTI NÁVäZNOSTI
(Upozorňujem, že tá náväznosť je môj preklad, originál je soumeznost) Reč sa skladá zo slov, ktoré na seba rôznymi spôsobmi poukazujú. Poškodenie schopnosti tvoriť výpovede alebo všeobecne kombinovať jednoduchšie jazykové jednotky v útvary zložitejšie je jedným typom afázie. Nejde tu o nedostatok slov, pretože jednotkou, ktorá vo väčšine týchto prípadov zostáva zachovaná, je práve slovo. Táto afázia likvidujúca kontextovosť, ktorú možno nazvať poruchou v oblasti nadväznosti, zmenšuje rozsah a variabilitu viet. Vytrácajú sa syntaktické pravidlá, organizujúce slová do jednotiek vyššieho rádu. =AGRAMATIZMUS Toto vedie k degradácii viet iba v hromadu slov. Poriadok slov sa stáva chaotickým. Najprv zanikajú slová s čisto gramatickou funkciou ako sú spojky, predložky, zámená a členy, vzniká tzv. telegrafický štýl. Táto afázia smeruje k jedno vetným prehovorom a jednoslovným vetám. Prežiť sa darí len málo vetám, pokiaľ sú stereotypné, dopredu pripravené vo spoločnej zásobe. V pokročilých štádiách tejto choroby sa každý prehovor redukuje na jedinú jednoslovnú vetu.
Zatiaľ čo tvorba kontextu upadá, zotrváva schopnosť selekcie. Pacient obmedzený na substitučný súbor operuje podobnosťami a jeho približné identifikácie majú metaforický charakter. Povie „ďalekohľad“ miesto „mikroskop“, „oheň“ miesto „plynové kachle“. V normálnom systéme jazyka je slovo zároveň zložkou nadriadeného kontextu, vety, a samo je nadriadeným kontextom nižším zložkám, morfémam a fonémam.
Typickým prejavom agramatizmu je likvidácia flexie – objavuje sa infinitív na mieste, kde by malo byť ohýbané sloveso, nepoužíva časy a gramatické pády. Tiež odvodeniny z jedného koreňa majú tendenciu likvidovať, alebo je kombinácia koreňa s príponou nerozložiteľná. Napr. chápu čo je to „thanksgiving“, ale nechápu a nevedia vysloviť „thanks“ a „giving“. Slovo je jedinou jazykovou jednotkou, ktorá tu zostáva zachovaná. Pacient pozná len globálnu, nerozlíšenú predstavu nejakého bežného slova a akékoľvek iné zoskupenie hlások je pre neho buď úplne cudzie a nepochopiteľné, alebo si ho spojí s s bežne známym slovom, bez ohľadu na fonetické odchýlky.
Ak afatik stráca schopnosť rozčleniť slovo na jeho fonémové zložky, slabne jeho kontrola nad konštrukciou slova, takže nasledujú citeľné závady v oblastiach foném a ich kombinácií. Postupný rozklad hláskového systému u afatikov je spravidla inverziou postupného získavania elementov toho istého systému u dieťaťa. Ako postupuje dvojitá degradácia, fonemická a lexikálna, ako posledné ostávajú prehovory o jednej jednoslovnej vete. Pacient klesá späť do počiatočnej fázy jazykového vývoja dieťaťa, alebo dokonca do štádia predjazykového – je vystavený „aphasii universalis“, úplnej strate schopnosti hovoriť alebo rozumieť reči.
DVA PÓLY: MATAFORICKÝ A METONYMICKÝ
Odrody afázie sú početné a rozmanité, všetky však ležia medzi dvoma pólmi, ktoré sme popísali. Prvá porucha prináša porušenie činností metajazykových, druhá ničí schopnosť zachovať hierarchiu jazykových jednotiek. Metafora je nedostupná poruche v oblasti podobnosti, metonýmia v oblasti spojitosti. Rozvíjanie prehovoru môže prebiehať vo dvoch sémantických líniách: jedna téma sa spína s druhou buď podobnosťou, alebo náväznosťou. Metaforický postup je najvhodnejší termín pre prvý prípad, metonymický pre druhý. Pri afázii je jeden z týchto procesov buď znemožnený alebo celkom blokovaný. Pri normálnom jazykovom prejave pôsobia trvalo oba procesy, ale pod vplyvom kultúrneho vzorca, osobného zamerania a jazykového štýlu dávajú rôzni hovorcovia jednému tomuto štýlu prednosť pred druhým.
Psychologický test pre deti: dieťaťu sa povie slovo a ono má povedať prvé slovo, čo mu napadne. Vyskytujú sa dve zamerania – reakcia je vnímaná ako náhrada, alebo ako doplnenie podnetu. V druhom prípade dieťa najčastejšie vytvorí vetu = predikatívna reakcia. Na podnet „chata“ dieťa povie „zhorela“, alebo „...je chudobný zámok“. Potom je tu substitučná reakcia. Na podnet „chata“ dieťa povie „chatrč“, „palác“, „nora“ – sémantický kontrast. Vzájomné pôsobenie týchto dvoch elementov je vidno v umeleckej slovesnosti. V poézii ovplyvňujú výber z týchto alternatív rôzne motívy. V romantizme a symbolizme bola prevaha metonymického procesu, čo predurčovalo realizmus. Realistický autor kráča cestou náväznosti a prechádza metonymicky od deja k atmosfére a od postáv k dobovému miestnemu koloritu. Táto oscilácia sa prejavuje aj v iných znakových formách než je jazyk. Napr. výrazne metonymická orientácia kubizmu, kde je predmet transformovaný v súbor synekdoch, surrealisti reagovali výslovne metaforickým postojom.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie