Roman Jakobson: Dva aspekty jazyka a dva typy afatických porúch

Pri liečbe afatických pacientov spolupracujú otolaryngológovia, pediatri, audiológovia, psychiatri a pedagógovia. Lingvisti sú často vynechávaní, čo je nesprávne, veď reč je s lingvistikou úzko prepojená. Keď sa lingvista zapája do liečby, mal by sa vyznať v technických termínoch a prostriedkoch lekárskych disciplín, ktoré sa zaoberajú afáziou, ďalej musí podrobiť lingvistickej analýze záznamy prípadov a hlavne by mal sám pracovať s pacientom.

Existuje jedna rovina javov afázie, kde sa psychiatri a lingvisti zhodli a to je otázka rozpadu hláskového systému. Afatický rozklad je zrkadlový odraz procesu osvojovania si hlások v detstve – následnosť je opačná ako v procese dospievania dieťaťa. Toto sa nedeje len vo fonologickom systéme ale aj v gramatickom.

DVOJSTRANNÁ POVAHA REČI

Reč predpokladá výber istých jazykových jednotiek a ich kombináciu v jazykových jednotkách vyššieho stupňa zložitosti. Hovoriaci vyberá slová a kombinuje ich v zhode so syntaktickým systémom príslušného jazyka do viet, vety sa spájajú do prehovorov. Hovorca však nie je pri výbere slov úplne slobodný – musí voliť z lexikálnej zásoby spoločnej jemu a jeho partnerovi. Aby bola rečová udalosť účinná, musia účastníci používať spoločný kód. V každom jazyku sú kodifikované skupiny slov - frazeologizmy. Napr. „How do you do“- nemožno odvodiť význam tak, že dáme dohromady významy jeho lexikálnych komponentov. Ale k porozumeniu naprostej väčšine slovných skupín postačí poznať len slová v nich obsiahnuté a syntaktické pravidlá ich kombinácie.

V týchto medziach môžeme slobodne umiestňovať slová do nových kontextov. Táto sloboda je však relatívna a tlak bežných klišé na náš výber kombinácií je značný. Pri kombinácii do foném je sloboda hovoriaceho nulová- všetky možnosti stanovil kód. Sloboda spájania foném do slov je malá, obmedzuje sa na tvorbu nových slov. Pri tvorení viet je hovorca ohraničený menej. A nakoniec keď spája vety v prehovory, neplatia záväzné syntaktické pravidlá a jeho sloboda je veľká aj keď sú tu aj stereotypné prehovory.Každý jazyk predpokladá dva spôsoby usporiadania:

1.)KOMBINÁCIA – Každý znak sa skladá z dielčich znakov alebo vystupuje v kombinácii s inými znakmi => každá jazyková jednotka zároveň tvorí kontext pre jednoduchšie jednotky alebo nachádza svoj kontext v jazykovej jednotke komplikovanejšej
2.)SELEKCIA – výber z alternatív predpokladá možnosť substitúcie jednej alternatívy inou, ktorá je tej prvej ekvivalentná z jedného hľadiska a z druhého sa od nej líši. Selekcia a substitúcia sú dve stránky tej istej operácie Vnímateľ zisťuje že daný prehovor (zdelenie) je kombináciou zložiek (viet, slov, foném...) získaných selekciou z inventára všetkých možných zložiek (z kódu).

Zložky každého zdelenia sú späté s kódom, to je vnútorný vzťah, a so zdelením samým, to je vonkajší vzťah. Jazyk vo svojich rôznych aspektoch operuje oboma týmito typmi vzťahov.Musí existovať istá ekvivalencia medzi symbolmi používanými hovoriacim a symbolmi ktoré pozná vnímateľ. Bez nej zostáva zdelenie bez výsledku.

PORUCHY V OBLASTI PODOBNOSTI

Head (psychiater) delí afatické poruchy podľa najcharakteristickejšieho defektu v používaní a chápaní slov a viet. Sú 2 základné typy: u prvého typu hlavný defekt postihuje oblasť selekcie a substitúcie, pričom kombinácie a vytváranie kontextu sú pomerne stabilné, u druhého typu sa naopak znižuje schopnosť kombinácie a kontextuácie, zatiaľ čo selekcia a substitúcia zostávajú viac menej normálne.

Pre afatikov prvého typu je nezbytným a rozhodujúcim činiteľom kontext. Keď takémuto pacientovi predložíme útržky slov alebo viet, doplňuje ich ľahko. Jeho reč je úplne reaktívna- ľahko pokračuje v rozhovore, ale ťažko ho začína. Je schopný dať odpoveď, keď je adresátom zdelenia. Nechápe a nevie vytvoriť monológ. Cíti neschopnosť vytvoriť vetu, ktorá by nebola reakciou na partnerov podnet alebo aktuálnu situáciu. Nevytvorí vetu „Prší“ ak naozaj nevidí, že prší. Má tendenciu vypúšťať z vety podmet. V tomto type poruchy reči sa vety ponímajú ako eliptické „nasledujúce členy“, ktoré sa majú doplniť z predchádzajúcich viet. Najschopnejšie pretrvania sú zámená, spojky a pomocné slovesá. V kritických fázach choroby tým pádom zostávajú len spojovacie články komunikácie, akési lešenie. V teórii jazyka sa často stretneme s tvrdením, že slovo mimo kontext nemá význam. Platnosť tohto tvrdenia sa však obmedzuje iba na jeden typ afázie. V patologických prípadoch izolované slovo skutočne neznamená nič než prázdny zvuk. Pre takýchto pacientov sú dva výskyty toho istého slova v rôznych kontextoch len homonymá. Niektorí majú tendenciu nahrádzať kontextové varianty jedného slova rôznymi slovami, z nich každé je špeciálne určené pre istý kontext. Napr. pacient nikdy nepovedal „nôž“, ale podľa fcie ho nazval orezávač ceruzky, lúpač jablka, chlebový nôž... Pacienti tiež nie sú schopní nazvať nejakú vec jej iným ekvivalentom. Nastali aj problémy, keď mal pacient pomenovať predmet, na ktorý niekto ukázal alebo držal v ruke.

Afatik s poruchou oblasti substitúcie nevie doplniť gesto osoby, ktorá ukazuje alebo drží predmet, vyslovením jeho mena. Namiesto „To je ceruzka“ povie „To je na písanie“. Ak je prítomný jeden zo synonymných znakov (ukázanie na ceruzku) potom druhý znak (pomenovanie) je nadbytočný. Dokonca obyčajné opakovanie slova vysloveného lekárom sa zdá pacientovi zbytočné a nie je ho schopný zopakovať. Jedným z dôležitých príspevkov symbolickej logiky jazykovede je zdôraznenie rozdielu medzi predmetovým jazykom a metajazykom. Na týchto dvoch úrovniach je možné používať tie isté jazykové zásoby, môžeme teda hovoriť anglicky (metajazyk) o angličtine (predmetový jazyk) a interpretovať anglické slová a vety pomocou anglických synoným, opisov a parafráz. Interpretácia jedného jazykového znaku pomocou iných, z istého hľadiska rovnorodých znakov toho istého jazyka je operáciou metajazykovou, tá má tiež podstatnú úlohu, keď sa dieťa začína učiť hovoriť. Afatický úpadok schopnosti pomenovania je v podstate stratou metajazyka. Symptomatickými javmi tejto poruchy ja strata bilingualizmu a obmedzenie na jediný dialekt jediného jazyka.

Pokiaľ afatik neprijíma reč iného ako adresovanú sebe, vo vlastnom jazykovom systéme, tak mu nerozumie. U týchto ľudí a za týchto podmienok sa všetky sémantické zoskupovania budú riadiť skôr priestorovou alebo časovou náväznosťou ako podobnosťou svojich členov. Napr. pacientka bola požiadaná nech vymenuje nejaké zvieratá, tak ich vymenovala v poradí, v akom ich videla v ZOO. Pacienti chápu slová v ich doslovnom význame, ale nechápu ich vo význame metaforickom. Naopak často používajú metonýmiu. Vravia „vidlička“ namiesto „nôž“, „stôl“ miesto „lampa“, „fajčiť“ namiesto „fajka“... Takéto metonýmie možno chápať ako výsledky projekcie z osy navyknutého kontextu na os substitúcie a selekcie. Znak ktorý obvykle vystupuje v spojení s iným znakom môže byť použitý miesto tohto znaku. Keď schopnosť výberu je poškodená veľmi silno a schopnosť kombinácie aspoň čiastočne zachovaná, potom nad všetkým jazykovým správaním pacienta dominuje náväznosť, tento typ afázie možno nazvať poruchou v oblasti podobnosti.PORUCHY V OBLASTI NÁVäZNOSTI

(Upozorňujem, že tá náväznosť je môj preklad, originál je soumeznost) Reč sa skladá zo slov, ktoré na seba rôznymi spôsobmi poukazujú. Poškodenie schopnosti tvoriť výpovede alebo všeobecne kombinovať jednoduchšie jazykové jednotky v útvary zložitejšie je jedným typom afázie. Nejde tu o nedostatok slov, pretože jednotkou, ktorá vo väčšine týchto prípadov zostáva zachovaná, je práve slovo. Táto afázia likvidujúca kontextovosť, ktorú možno nazvať poruchou v oblasti nadväznosti, zmenšuje rozsah a variabilitu viet. Vytrácajú sa syntaktické pravidlá, organizujúce slová do jednotiek vyššieho rádu. =AGRAMATIZMUS Toto vedie k degradácii viet iba v hromadu slov. Poriadok slov sa stáva chaotickým. Najprv zanikajú slová s čisto gramatickou funkciou ako sú spojky, predložky, zámená a členy, vzniká tzv. telegrafický štýl. Táto afázia smeruje k jedno vetným prehovorom a jednoslovným vetám. Prežiť sa darí len málo vetám, pokiaľ sú stereotypné, dopredu pripravené vo spoločnej zásobe. V pokročilých štádiách tejto choroby sa každý prehovor redukuje na jedinú jednoslovnú vetu.

Zatiaľ čo tvorba kontextu upadá, zotrváva schopnosť selekcie. Pacient obmedzený na substitučný súbor operuje podobnosťami a jeho približné identifikácie majú metaforický charakter. Povie „ďalekohľad“ miesto „mikroskop“, „oheň“ miesto „plynové kachle“. V normálnom systéme jazyka je slovo zároveň zložkou nadriadeného kontextu, vety, a samo je nadriadeným kontextom nižším zložkám, morfémam a fonémam.

Typickým prejavom agramatizmu je likvidácia flexie – objavuje sa infinitív na mieste, kde by malo byť ohýbané sloveso, nepoužíva časy a gramatické pády. Tiež odvodeniny z jedného koreňa majú tendenciu likvidovať, alebo je kombinácia koreňa s príponou nerozložiteľná. Napr. chápu čo je to „thanksgiving“, ale nechápu a nevedia vysloviť „thanks“ a „giving“. Slovo je jedinou jazykovou jednotkou, ktorá tu zostáva zachovaná. Pacient pozná len globálnu, nerozlíšenú predstavu nejakého bežného slova a akékoľvek iné zoskupenie hlások je pre neho buď úplne cudzie a nepochopiteľné, alebo si ho spojí s s bežne známym slovom, bez ohľadu na fonetické odchýlky.

Ak afatik stráca schopnosť rozčleniť slovo na jeho fonémové zložky, slabne jeho kontrola nad konštrukciou slova, takže nasledujú citeľné závady v oblastiach foném a ich kombinácií. Postupný rozklad hláskového systému u afatikov je spravidla inverziou postupného získavania elementov toho istého systému u dieťaťa. Ako postupuje dvojitá degradácia, fonemická a lexikálna, ako posledné ostávajú prehovory o jednej jednoslovnej vete. Pacient klesá späť do počiatočnej fázy jazykového vývoja dieťaťa, alebo dokonca do štádia predjazykového – je vystavený „aphasii universalis“, úplnej strate schopnosti hovoriť alebo rozumieť reči.

DVA PÓLY: MATAFORICKÝ A METONYMICKÝ

Odrody afázie sú početné a rozmanité, všetky však ležia medzi dvoma pólmi, ktoré sme popísali. Prvá porucha prináša porušenie činností metajazykových, druhá ničí schopnosť zachovať hierarchiu jazykových jednotiek. Metafora je nedostupná poruche v oblasti podobnosti, metonýmia v oblasti spojitosti. Rozvíjanie prehovoru môže prebiehať vo dvoch sémantických líniách: jedna téma sa spína s druhou buď podobnosťou, alebo náväznosťou. Metaforický postup je najvhodnejší termín pre prvý prípad, metonymický pre druhý. Pri afázii je jeden z týchto procesov buď znemožnený alebo celkom blokovaný. Pri normálnom jazykovom prejave pôsobia trvalo oba procesy, ale pod vplyvom kultúrneho vzorca, osobného zamerania a jazykového štýlu dávajú rôzni hovorcovia jednému tomuto štýlu prednosť pred druhým.

Psychologický test pre deti: dieťaťu sa povie slovo a ono má povedať prvé slovo, čo mu napadne. Vyskytujú sa dve zamerania – reakcia je vnímaná ako náhrada, alebo ako doplnenie podnetu. V druhom prípade dieťa najčastejšie vytvorí vetu = predikatívna reakcia. Na podnet „chata“ dieťa povie „zhorela“, alebo „...je chudobný zámok“. Potom je tu substitučná reakcia.  Na podnet „chata“ dieťa povie „chatrč“, „palác“, „nora“ – sémantický kontrast. Vzájomné pôsobenie týchto dvoch elementov je vidno v umeleckej slovesnosti. V poézii ovplyvňujú výber z týchto alternatív rôzne motívy. V romantizme a symbolizme bola prevaha metonymického procesu, čo predurčovalo realizmus. Realistický autor kráča cestou náväznosti a prechádza metonymicky od deja k atmosfére a od postáv k dobovému miestnemu koloritu. Táto oscilácia sa prejavuje aj v iných znakových formách než je jazyk. Napr. výrazne metonymická orientácia kubizmu, kde je predmet transformovaný v súbor synekdoch, surrealisti reagovali výslovne metaforickým postojom.