Dnešné deti žijú vo svete plnom zla, agresivity a mnohých nástrah. Vo svete plnom zla páchaného v spoločnosti na ľuďoch, zvieratách a hlavne na deťoch. Deťom často ubližujú ich kamaráti, či už mladší, alebo starší, niekedy im ubližuje škola, ale čo je najsmutnejšie, v mnohých prípadoch im ubližuje vlastný rodič.

V prírode medveď a medvedica chránia medvieďa pred nástrahami prírody, pred nebezpečenstvom, ktoré mu hrozí. Učia mladé mláďa pohybovať sa v reálnom svete.

Za najväčšieho nepriateľa zvierat sa považuje človek. Dúfam, že nedospejeme k takým časom, že za najväčšieho ohrozovateľa ľudí – hlavne nevinných detí – sa tiež bude považovať človek. Človek ničí človeka. Človeka, ktorý sa nedokáže brániť. Človeka, ktorého on sám priviedol na svet.

A čo ten malý človiečik. Komu on zverí svoje bôle, keď stratil dôveru v tých najbližších, ktorých mal? Možno svojej obľúbenej hračke, alebo malému zvieratku. Často zostáva bezmocný. Tieto nemé tváre mu veru neporadia, ako ďalej. Kto zacelí rany na dušiach tým, ktorí majú pokazené detstvo? No najhoršie je to, že často ale sami dospejú, preberú model ich vlastnej výchovy, sú agresívni, akoby bez citu...

Začarovaný kruh pokračuje... Skúsme zdvihnúť naše sklopené viečka a poobzerajme sa vôkol seba. Možno, že práve teraz niekde kričí dieťa, ktoré potrebuje pomoc. Aj našu.

1. PROBLÉM TÝRANÉHO DIEŤAŤA
Deťom sa ubližovalo od vzniku ľudského rodu. Azda najohrozenejšie v tejto oblasti sú rozvinuté krajiny, kde je viac stresu, anonymity a uponáhľaného života.

Násilie uskutočňované na verejnosti je, na rozdiel od násilia v rodine medzi partnermi a na deťoch, posudzované ako delikt. Prirodzene nemožno hlbšie preniknúť do intimity rodiny, no aj prvé signály skrytého násilia zostávajú väčšinou bez odozvy a pomoci postihnutým deťom. Pasívny prístup nepramení iba „z obavy zo zásahu do súkromia, ale aj z neochoty k náprave vecí presahujúcich rámec vlastných záujmov a z absencie hlbšej sociálnej a humánnej empatie.“ ( HRDLIČKOVÁ 1992 )

Existujú závažné dôvody, prečo sa treba intenzívne zaoberať problematikou detí, s ktorými sa v rodine neprimerane zaobchádza. Patria medzi ne aj údaje o úmrtnosti týchto detí podľa DALINGA ( MARTINKOVÁ 1994 ), ktorý hovorí, že úmrtnosť dosahuje 5 – 16%. Ďalej uvádza, že dospelí, ktorí deťom ubližujú, majú tendencie, pokiaľ sa im v tom nebráni, vo viac ako v 50% prípadoch toto svoje správanie voči deťom opakovať.

Podľa profesora DUNOVSKÉHO (VANÍČKOVÁ, POVRAZNÍ-KOVÁ, POVRAZNÍK 1994) u nás „ročne zomrie 50 – 60 detí so syndrómom týraného dieťaťa a 10% detskej populácie sa stretne s týraním.“ Medzi prejavy a následky týraného dieťaťa , s ktorými sa budeme zaoberať v nasledujúcich kapitolách, patria rôzne telesné poškodenia, poruchy osobnosti, psychické poruchy.

2. VYMEDZENIE POJMU – TÝRANÉ DIEŤA
MATĚJČEK ( MARTINKOVÁ 1994) navrhuje používať namiesto psychického a fyzického týrania, zanedbávania a pohlavného zneužívania pojem ubližovanie dieťaťu. O zložitosti problému svedčí aj najnovšie vymedzenie tohto pojmu Zdravotnou organizáciou Rady Európy, ktorá používa pre jeho označenie názov „child abuse and neglect“ (skratka CAN), čo v preklade znamená syndróm zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Tento pojem zahrňuje nielen aktívne formy ubližovania až zabíjania dieťaťa, ale i rôzne pasívne formy. Patrí sem telesné týranie, pohlavné zneužívanie, psychické (emočné, alebo duševné) týranie, zanedbá-vanie a systematické týranie dieťaťa. (DUNOVSKÝ 1994) My sa budeme v našej práci venovať konkrétne telesnému týraniu. Tento pojem definovali rôzni autori.

HALINOVÁ (MARTINKOVÁ 1994) uvádza definíciu podľa Zdravotnej komisie Rady Európy z roku 1992. telesné týranie je definované ako „telesné ublíženie dieťaťu, alebo jeho nezabránenie, prípadne nezabránenie utrpenia dieťaťa, vrátane úmyselného otrávenia, alebo udusenia dieťaťa, a to tam, kde je určitá znalosť, či dôvodné podozrenie, že zranenie bolo spôsobené, alebo že mu vedome nebolo zabránené.

MACHOVÁ A TREFNÝ (1991) týranie dieťaťa v rodine pova-žujú za úmyselné, surové zaobchádzanie, alebo spoločensky neprípustné jednanie s dieťaťom, ktoré vyvoláva u dieťaťa poruchy telesného a duševného zdravia a nepriaznivo ovplyvňujú jeho ďalší telesný a duševný vývoj.

Týmto závažným javom sa v polovici minulého storočia začali zaoberať i lekári. Všímali si neobvyklé zranenia detí – predovšetkým hlavy a hrudníka. Poranenia nemohli byť spôsobené náhodným úrazom. Ich úsilie zavŕšil v roku 1962 profesor KEMPE (DUNOVSKÝ 1994) svojou identifikáciou tzv. syndrómu bitého (týraného) dieťaťa, ktorý definoval ako „súbor prejavov najrôznejších poškodení organizmu a jeho funkcií spôsobených násilím (zlomeniny, podliatiny, popáleniny, vnútorné krvácania do dutiny lebečnej, brušnej a pod.). Ide o zranenia, ktoré v krajnom prípade končia smrťou dieťaťa.

U nás bol prvý krát syndróm zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa vymedzený na tretej európskej konferencii v roku 1991 v Prahe. (VANČÍKOVÁ POVRAZNÍKOVÁ, POVRAZNÍK 1994).

DUNOVSKÝ (1994) upozorňuje na veľmi závažnú skutočnosť, že práve dnes sa u nás často neprimerané zaobchádzanie s deťmi v rodine (vedľa prevládajúceho medicínskeho prístupu) sa pozerá stále ešte ako na trestný čin, čo vlastne vedie ku „kriminalizácii“ tohto jednania. Prináša to zo sebou podľa neho rad závažných problémov a zábran v náležitom všestrannom poznávaní tohto javu a jeho riešení.

Druhy a formy zneužívania detí:
DUNOVSKÝ podľa Zdravotnej komisie Rady Európy uvádza nasledovné druhy zneužívania detí:
a) telesné týranie
b) pohlavné zneužívanie
c) citové (emočné) týranie
d) zanedbávanie (telesné, citové, zanedbávanie výchovy a vzdelávania
e) systémové týranie

V našej práci sa budeme venovať hlavne telesnému týraniu. MARTINKOVÁ (1994) z hľadiska páchateľa delí telesné týranie na telesné týranie aktívne v zmysle útoku, násilia a na telesné násilie pasívne v zmysle zanedbávania, neuspokojovania základných potrieb dieťaťa.

V literatúre môžeme však zachytiť i menej tradičné prístupy ku klasifikácii fyzického týrania dieťaťa. Napríklad AZAR (MARTIN-KOVÁ 1994) navrhuje rozlíšiť dve dimenzie násilia v rodine, ktoré by sa mohli podľa neho vzťahovať i k fyzickému týraniu dieťaťa. Rozlišuje násilie expresívne a inštrumentálne (exspresive and instru-mental) a násilie legitímne a nelegitímne (legitimate and illegitimate). VANÍČKOVÁ, POVRAZNÍKOVÁ, POVRAZNÍK (1994) navrhujú rozlišovať medzi fyzickým týraním dieťaťa, ktoré je spojené s jeho rôznymi vývojovými štádiami (napr. v detstve alebo adolescencii) a týraním, ktoré sa vyskytuje priebežne po dlhú dobu a zasahuje viac ako jedno vývojové štádium dieťaťa.

3. PRÍČINY TÝRANIA DIEŤAŤA
Pri výskumoch fyzického týrania je kladený dôraz na skúmanie predovšetkým jednotlivých charakteristík rodičov, detí a prostredia, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť výskytu fyzického týrania v rodine.

Zaujímavý je prístup AZARA (MARTINKOVÁ 1994), ktorý sa sústreďuje na rodičovské správanie, ktoré fyzické týranie spôsobuje. V niektorých modeloch (JANOTOVÁ, RABOCH 1995) je fyzické týranie chápané ako jeden koniec kontinua bežného rodičov-stva, kde na druhom konci je optimálne rodičovstvo. V týchto modeloch nie je týranie chápané ako prostá charakteristika definujúca prostredie, ale je súčasťou reakcií, ktoré negatívne pôsobia na dieťa. Z iných teórií vyplýva, že príčinou týrania dieťaťa v rodine je súčasný charakter rodiny, do ktorej života sa stále viac premietajú napr. pracovná a časová záťaž rodičov, zvyšujúce sa nároky na ich vzdelávanie, odbornosť, vysoké percento zamestnaných žien, gene-račné zloženie i celková hodnotová orientácia. (HRDLIČKOVÁ 1992)

DRTILOVÁ, KOUKOLÍK (1994) uvádzajú, že deti sú častejšie obeťami fyzického týrania v rodinách s nižšou spoločenskou a ekono-mickou úrovňou, v rodinách s jedným rodičom a rodinách, kde prebie-hajú hádky medzi manželmi spojené s fyzickým násilím. Vo viacerých prípadoch sa stretneme s neprimeranou agresiou voči deťom u alkoholikov, narkomanov, kriminálnikov, v rodinách, kde sa vyskytuje sexuálna promiskuita a psychopatické rysy. (VAN-ČÍKOVÁ, POVRAZNÍK 1994)

Všeobecne platí, že priama agresia je typická pre mužov, nepria-mu agresiu používajú ženy, a je diskutabilné, ktorá forma viac ubližuje. Vidíme, že názory na príčiny týrania dieťaťa z hľadiska charakteristík rodičov sú rôzne.

Okrem charakterizovaného rodičovského správania má veľký vplyv na vznik fyzického týrania i charakteristika samotných detí. V mnohých literatúrach je dokázané, že niektoré deti vyrastajúce v rodine (vlastnej, adoptívnej, pestúnskej) sú odsudzované viac ako iné deti. Sú to hlavne deti s nekľudným a rušivým správaním (s ĽMD, alebo s nezvládnuteľným temperamentom) a deti s oneskoreným vývi-nom. Ide o deti, ktoré spôsobujú rodičom nepríjemnosti, alebo stresy podľa FRIEDRICHA A BORISKINA (MARTINKOVÁ 1994). Tak sú ohrozené deti príliš pasívne, alebo naopak príliš živé, deti opačného pohlavia ako si rodičia priali, deti mentálne postihnuté. Takéto deti, ktoré vyžadujú náročnejšiu, alebo mimoriadnu starostlivosť bývajú častejším objektom neprimeraného zaobchádzania, alebo deti, ktoré sú zdrojom iných problémov rodičov (nemanželské deti). V týchto rodinách žije častejšie viac súrodencov, z ktorých je týrané spravidla iba to dieťa, ktoré spôsobuje rodičom nepríjemnosti. Fyzické týranie sa tiež spravidla viaže na určité vývinové obdobie dieťaťa spojené s mnohými problémami.

Ťažkosti pri výchove detí vzbudzujú v rodičoch pocit, že nestíhajú a pocit narušenia autority. Vo výchove prevládajú tresty –zákazy, okrikovanie, bitie. Malý efekt takéhoto spôsobu výchovy, v ktorej rodič ako fyzicky i psychicky silnejšia strana siaha niekedy až k extrémnym útokom voči dieťaťu, ktoré hraničí s týraním, alebo týraním je.

4.NÁSLEDKY TÝRANIA DIEŤAŤA
Podľa predchádzajúceho modelu vidíme, že účinky fyzického trestania ovplyvňujú pravdepodobnosť budúceho fyzického trestania, vrátane jeho následkov. ŠEBEK (1990) podotýka, že priama úmernosť medzi silou a frekvenciou útokov a ich následkov neexistuje. Medzi deťmi sú rozdiely v tom, ako znášajú útrapy trestu, aká je ich fyzická a psychická odolnosť. Závisí to nielen na individualite dieťaťa, ale tiež na jeho veku, vývojovej fázy a pohlaví. Čím je dieťa menšie, tým je zraniteľnejšie.

Ohrozujúce fyzické útoky spôsobujú nezriedka fyzické a psychické traumy a poškodenia.
Podľa MACKOVEJ, TREFNÉHO (1991) týranie spôsobuje nasledovné telesné poškodenie:
na koži – podliatiny na tvári, chrbte a iných častiach tela, popáleniny čerstvé i zahojené
na kostre – zlomeniny čerstvé i zahojené, zlomeniny tých kostí, u ktorých iný mechanizmus ako násilie je vylúčený
na hlave – časti zriedených vlasov po ich vytrhnutí, poranenia nosa, jazyka, zubov, natrhnutie kútikov úst, poranenia oka, ucha, mozgové krvácanie
na vnútorných orgánoch – pomliaždenie alebo pretrhnutie žalúdka, čriev, sleziny, obličiek vedúce k vnútornému krvá-caniu
Viaceré formy vonkajších prejavov spôsobených fyzickým týra-ním rozvádzajú MACHOVÁ, TREFNÝ (1991):
v správaní dieťaťa – smutný až trpiteľský výraz tváre, plachosť, apatia, poruchy správania...
prejavy nedostatočnej starostlivosti o dieťa – dieťa je dystro-fické, špinavé, psychomotoricky retardované, máva bežné infekcie...
poruchy citovej väzby medzi dieťaťom a rodičom

Výskyt následkov u týraných detí podľa DRTILOVEJ a KOU-KOLÍKA (1994):
1.Duševné otupenie, vytesnenie deja
2.Odlúčenie
3.Zúrivosť
4.Smútok

MARTINKOVÁ (1994) dospieva k záveru, že fyzické týranie vytvára, alebo zvyšuje pravdepodobnosť deviácie, vrátane delikvencie v adolescencii a násilnej kriminality vo vnútri rodiny i mimo nej v dospelom veku. U týraných detí možno pozorovať častejší výskyt negatívneho sebahodnotenia a pocitov menejcennosti, charakterizujú-ce narušený vzťah k rodičom, pre ktorých je násilie výrazom moci a nadradenosti nad dieťaťom.

Závažným následkom neprimeraného zaobchádzania s deťmi, prežívanie detstva v neustálom strachu z násilia a ohrozenia je utváranie budúceho vzťahu k výchove vlastných potomkov.

5.STAROSTLIVOSŤ A PREVENCIA PREDCHÁ-DZANIA TÝRANIA DIEŤAŤA
Zistiť, či je dieťa obeťou násilia nie je jednoduché. Často ide o deti veľmi malé a páchatelia nezanechávajú na ich telách súdne lekársky overiteľné stopy. Susedia, ktorí o násilí na deťoch v rodine často vedia, alebo tušia, väčšinou mlčia, nakoľko medzery v našich zákonoch zvýhodňujú skôr rodičov ako samotné deti.

V roku 1970 Česká pediatrická usporiadala 1. pracovnú kon-ferenciu k otázkam týraného dieťaťa, jeho diagnostike a terapie. Tu sa na tento problém poukázalo komplexne.

Česká pediatria zaoberala touto problematikou a v roku 1981 sa jej podarilo poukázať na naliehavosť jej riešenia v širšom kontexte – požadovala sa interdisciplinárna intervencia.

V súčasnosti vznikajú Detské krízové centrá (napr. pre ohrozené deti). Starostlivosť o dieťa musí byť nutne spojená so starostlivosťou o celú rodinu, ktorá je v súčasnom svete najdôležitejším zdrojom emočnej opory a základným socializačným prostredím.

Všade, kde je reálna nádej na nápravu, dávame prednosť projektívnym prístupom pred punitívnym (trestajúcim a odcudzo-vacím). Ochrana dieťaťa zostáva vždy na prvom mieste, ale pomoc rodičov je nemenej dôležitá. Mnohí psychológovia zistili, že ideál lepšieho správania sa, u dieťaťa nemožno vytvoriť cez trestajúce správanie rodičov.

Nejde vôbec o to obviniť rodiča ako zlého, ale naučiť ho byť lepším k jeho vlastnej spokojnosti i spokojnosti dieťaťa, usmerniť jeho nedostatky, alebo ho od nich odnaučiť.

Z pohľadu terapeutov sa pomocou včasnej prevencie a nápravno-výchvných opatrení dostáva šanca deťom, že vývojové poruchy a výchovné problémy sa podarí korigovať, alebo eliminovať. Vedľa eventuálnej nutnosti lekárskej starostlivosti sa ponúka pomoc vo forme hrovej terapie, rodinného poradenstva, ambulantnej starostli-vosti a v krajnom prípade formou ústavnej, alebo ochrannej výchovy, prípadne adopciou alebo pestúnskou starostlivosťou.