I keď som sa pri výbere sojho obľúbeného predmetu neriadil podľa už skôr zmieneného pravidla, predsa som si jeden vybral. Tým predmetom môjho celoživotného záujmu sa stala história reprezentovaná na škole dejepisom. Popri tom ma však zaujali aj iné predmety patriace do kategórie humanitné. Spomenul by som aspoň niektoré ako napríklad: občianska náuka, čiastočne sociológa a okrajovo i sociálna psychológia. Neviem, čo ma viedlo práve k takémuto výberu, ale viac menej aj s odstupom času sa orientujem na humanitné smery, ktoré majú niečo spoločné so spoločnosťou a jej históriou. Fascinuje ma myšlienka, že niekto pred mnohými desiatkami, či stovkami rokov riešil podobné problémy, ako dnes riešime my. Samozrejme prihliadnuc na vtedajšie spoločenské pomery, sa nám môžu niektoré ich riešenia, zdať absurdné. Dejiny ma zaujali aj kôli týmto javom. Venujem sa im dodnes, pokiaľ mi to podnikanie dovolí.

Na strednej škole niektorí učitelia nemali pre tento môj koníček vždy pochopenie. Nečudujem sa sa im, lebo pár krát sa mi stalo, že som si pod lavicou čítal nejakú publikáciu s historickou tématikou, ktorá ma veľmi zaujala a zabudol som pri tom na čas i svoje okolie. To samo o sebe by nebolo tak hrozné, keby sa to ovšem nedialo na matematike, chémii, či inom prírodovedne orientovanom predmete. Nemôžem povedať, že by som úplne ignoroval prírodné vedy, ale naozaj som uprednostňoval tie spoločenské. Aj keď niekedy v závislosti od profesorov ma dokázali upútať aj výklady z takej biológie, či zemepisu. Myslím, že to dosť záviselo od spôsobu podania tej ktorej látky. Domnievam sa preto, že ak je látka aj menej zaujímavá, jej správnym výkladom s využitím príkladov z praxe, či v mojom prípade z histórie, alebo ich kombináciou, môže prednášajúci vzbudiť záujem i u takých študentov, ako som napríklad aj ja. Pokiaľ je profesor v neustálom kontakte so študentami a vie sa vžiť do ich pocitov, má na 50% zaistenú ich pozornosť. Ak však len príde so svojim pripraveným výkladom a ten následne odrecituje bez ohľadu na reakciu poslucháčov, nemôže sa diviť, že ich to nebude baviť. Zažil som niekoľo „skvelých“ pedagógov, ktorí sa nesmierne radi počúvali. O tom, či počúval niekto aj ich, by sa dalo prinajmenšom diskutovať. Napriek tomu určite odišli z vyučovacej hodiny s pocitom dobre vykonanej práce.

Ako snáď pre každého, kto absolvoval nejakú strednú školu, bola aj pre mňa práve ona veľkým medzníkom v oblasti poznávania. Stretol som sa v nej s novými luďmi, ktorí ma zase posunuli o kus ďalej. Nemyslím, len čo sa týka nových poznatkov, ale aj skúseností v oblasti medziľudských vzťahov. Zo začiatku, to bolo na škole všelijaké, len nie dobré. Celkom dosť mi dali spolužiaci z mesta pocítiť, že som len z dedinskej základnej školy. Časom to však odoznelo a ostal som s mnohými dobrý kamarát. Na strednej som sa začal tiež viac ako predtým venovať športu. Na toto obdobie mám veľmi pekné spomienky. Je až zarážajúce, ako sa s odstupom času vytratia všetky nepríjemné zážitky a zostanú len tie príjemné. Z prostredia môjho športového klubu ich mám veľa a ľutujem len jedno, že už neexistuje. Klub sa sice rozpadol, ale ostalo mi mnoho zážitkov. Mne osobne práve šport pomáhal k lepším študijným výsledkom. Vždy po tréningu sa mi úplne vyčistila myseľ a bola pripravená prijať nové vedomosti. Učil som sa prevažne večer a niekedy až do noci. Vtedy mi to učenie išlo najlepšie.

Na učenie potrebujem dosť veľa času. Nie som jeden z tých, ktorí sa učia ľahko a rýchlo. Musím si všetko najprv celé prečítať, aby som vedel, o čo sa jedná a potom si celok rozdelím do častí. Po častiach si látku skôr zapamätám. Vyznačím si väčšinou určité dôležité body – akúsi osnovu. Podľa nej sa snažím naučiť celok. Zložitejšie veci si sám pre seba odvodzujem svojimi vlastnými slovami. Takto si ich lepšie zapamätám. Vždy sa snažím najskôr prenikúť do problému, pochopiť ho a potom si ho vlastnými slovami vysvetliť, a tak sa ho naučím. Najväčší probém mám, pokiaľ sa mám učiť niečo, čomu nerozumiem. Učenie lyrických básničiek naspamäť mi nikdy nešlo, keďže tam nebola logická následnosť. Oveľa ľahšie som sa naučil úryvok z prózy, ktorá mala určitý dej. Pri jej reprodukcii som sa mohol spoľahnúť na určité miesta, ktoré som si predtým zapamätal ako záchytné.

Stres pri učení ma brzdí. Či už sa jedná o to, že potrebujem získať dobrú známku, alebo sa niečo rýchlo naučiť. Pohoda mi naopak prospieva, učenie mi vtedy ide akoby samo od seba. Zapamätám si ho oveľa viac a na dlhšiu dobu. Niekedy, keď mi to už naozaj nejde, stačí mi na pár minút učenie prerušiť a venovať sa inej činnosti, najlepšie fyzickej. Potom sa znova vrátim k učeniu. Platí to hlavne vtedy, ak sa potrebujem učiť dlhší čas, napríklad niekoľko hodín. Najťažšie je pre mňa učenie na skúšky, lebo ma pri ňom limituje čas a aj stres z jej nezvládnutia. Myslím, že to tak pociťuje väčšina ľudí, takže to neberiem nijak tragicky. Pri učení potrebujem mať na vytvorenie absolútnej pohody hlavne kľud a ticho. Nemusí to byť však ticho absolútne, nevadí mi mierne nahlas pustená hudba. Ruší ma skôr hovorené slovo, lebo odvádza moju pozornosť nežiadúcim smerom. Nedokážem napríklad pri učení robiť ešte niečo iné, sustrediť sa na inú vec, či dej. Som pri tom plne sústredený na predmet učenia. Nedokážem dávať pri tejto činnosti pozor ani na vlastné dieťa, čo mi manželka vždy pripomenie. Najviac okrem hluku a stresu mi pri učení ešte vadí deprimujúce protredie. Chcem tým povedať, že sa nedokážem sústrediť na učenie, napríklad v čakárni u stomatológa a podobne. Poznám pár ľudí, ktorým to nevadí. Jednou z negatívnych stránok učenia pre mňa je, že u mňa vyvoláva chuť do jedla. To isté sa mi stáva aj pri čítaní zaujímavej knihy, alebo ak pozerám dobrý film.

Pred nedávnom som si splnil jeden zo svojich dielčích snov. Kúpil som si notebook a teraz sa snažím o to, aby som sa naučil ho správne a efektívne využívať. Samozrejme, nie som úplný laik, pokiaľ sa týka bežného využitia výpočovej techniky. Ale chcel by som sa zdokonaliť v používaní niektorých špeciálnych programov na strihanie filmov, a tiež sa naučiť vytvárať stránky na internete. Mám tiež jeden z dlhodobejších cieľov, ktorý realizujem už od základnej školy, a to je naučiť sa plynule hovoriť po anglicky. Samozrejme, chcel by som tiež dokončiť vysokú školu, na ktorú som sa prihlásil. Angličtina a informačné technolóie sú tou oblasťou, v ktorej by som sa naozaj potreboval zdokonaliť. Je to vlastne taký môj prvoradý cieľ, ktorého splnenie by ma malo posunúť ďalej v mojich podnikateľských plánoch.

Momentálne však škola je na prvom mieste, aj keď nepredpokladám, že by som si hľadal nejaké zamestnanie v tejto oblasti, ktorú študujem. Skôr uvažujem nad nejakými aktivitami, kde by som ja sám mohol niečo nové vytvoriť. Mohlo by ísť aj o oblasť priamo či nepriamo súvisiacu so sociálnou prácou. Nie som dobrý zamestnanec, v zmysle klasického ponímania tohoto statusu, stále nad niečim uvažujem a nechcem robiť veci tak, ako to niekto za mňa vymyslí. Nevidím žiadny dôvod, aby som pracoval na niekoho iného, než pre seba samého. Cítim to tak, že práca, ak je poctivá, prináša výsledky a tie majú patriť tomu, kto ich vytvára. Je len na každom z nás, čo s tým ďalej urobí. V tejto slobodnej voľbe spočíva to krásne a jedinečné v našom živote. Jediná istota v živote, ktorá ma dúfam nikdy nezradí, je môj rozum a moje vedomosti. Preto si myslím, že investícia do vzdelania, je vždy tou najlepšou investíciu inteligentného človeka.