Reflexia na svoj vlastný učebný štýl

Každý človek musí v živote prejsť procesom učenia, ak sa má plnohodnotne zaradiť do civilizovanej spolčnosti ľudí. Pod pojmom učenie nemám na mysli len učenie, ktoré poznáme zo školských lavíc, ale učenie ako proces získavania základných poznatkov a zručností. Už od samého narodenia prichádzame do styku s niečim novým, dovtedy nepoznaným, čo pre nás predstavuje určitú výzvu. Prvé poznatky získavame teda v domácom prostredí od svojich rodičov a najbližších príbuzných.

Nie inak tomu bolo aj v mojom prípade, kedy sa vlastne aj u mňa ihneď po narodení, prejavili prvé základné inštinkty. Moja mama sa pre mňa stala všetkým, čo som k životu potreboval. Neskoršie sa o mňa starala moja prastará mama. Moja mama musela pracovať ako väčšina matiek. Myslím si, že toto obdobie bolo jedno z najkrajších v mojom detstve. Vlastne až do chvíle, keď som začal chodiť do materskej škôlky, ma vychovávala práve prababka. Získal som od nej základné návyky a tiež najviac vplývala na formovanie môjho správania sa k ostatným ľuďom. Učil som sa od nej mnohým hrám a počúval veľa príbehov, ktoré mne a mojim sestrám rozprávala. Som jej vďačný za nekonečnú trpezlivosť, ktorou ju obdarila príroda. Učenie v jej podaní bolo doslova hrou v pravom slova zmysle. Vôbec mi ako dvoj až trojročnému nepripadlo, že sa učím niečomu novému a pritom tomu tak bolo.

Učenie v tejto podobe je najprogresívnejšie práve preto, lebo si ho samotné neuvedomujeme. Je nenásilné a motivujúce zároveň. Prináša nám mnoho príjemných vizuálnych i akustických zážitkov, ktoré si uchovávame vo svojej pamäti a neskôr sa ich snažíme aplikovať v praxi. Je to podobné ako prijímanie potravy, ktorá však nie je v tomto prípade materiálneho pôvodu. Prínosom takejto formy učenia pre dieťa je najmä jeho nenáročnosť. Všeobecne platí zásada, že hrou sa člověk učí najľahšie. To isté platí aj pri získavaní rôznych zručností, napríklad pri bicyklovaní. Ak sa príliš sústredíme na teóriu, alebo sme nútení rodičmi sa niečo za každú cenu naučiť, tak vo väčšine prípadov sa nám to nepodarí. Za to ak sa jednoducho v zápale hry s inými deťmi spustíme z kopca a prípadne si aj niekoľkokrát rozbijeme kolená či lakte, je pravdepodobné, že túto činnosť zvládneme na jednotku.

Zložitosť učenia sa však prichádza až v neskoršom veku, kedy je naozaj nutné získavať teoretické poznatky aj v iných oblastiach, než sú hry či rôzne športy. Už v škôlke som sa ako mnoho iných musel naučiť veľa vecí naspamäť. Začínalo to rôznymi básničkami a riekankami, cez minipríbehy až po rozprávky. Neskoršie nám na základnej škole k tomuto pribudlo okrem kreslenia a čítania ešte písanie. Každý, kto tým v živote prešiel, vie, aké ťažké nám vtedy pripadali dnes tieto tak samozrejmé veci. Spomínam si najmä na začiatky písania v škole, ktoré predstavovali pre mňa osobne hodiny driny a odriekania. Nemohol som sa kôli nim venovať oveľa príjemnejším činnostiam, ako napríklad pozeraniu filmov, či športu.

Mal som, čo sa týka učenia, prísneho otca. Na učenie mal svojskú, nekompromisnú metódu. S odstupom času ale musím povedať, že aj veľmi účinnú. Aj vďaka nej dokážem písať. V základnej škole nás naučili naozaj tie najpotrebnejšie veci pre život. V podstate je to základ aj pre abslvovanie strednej a neskoršie i vysokej školy. Počul som niekde názor, že ten kto vie písať a čítať, má už z polovice vysokú školu za sebou. V prenesenom slova zmysle je to vlastne pravda. Musím povedať, že som k získavaniu základného vzdelania od začiatku pristupoval dosť zodpovedne. Teda ak vezmem v úvahu, že som bol v ročníku najmladší. Učenie mi nikdy nešlo najľahšie, nebol som typ, ktorý sa ľahko učí. Svoje vedomosti, ktoré som získal, som si musel poctivo nadobudnúť tak ako väčšina - učením. Učenie mi tak mimo iného prinieslo hlavne obmedzenie môjho voľného času, ktorý som mohol venovať niečomu inému.

Na druhej strane tie vedomosti za to stáli. Možnosť prečítať si dobrú knihu, alebo napísať niekomu list, sú dostatočným zadosťučinením. Od chvíle ako som sa naučil čítať, som prepadol čitateľskej vášni. Prečítal som snáď všetky knihy z oblasti krásnej literaúry, ktoré som doma našiel v našej knižnici. Keď som domácu knižnicu vyčerpal, prešiel som na babkinu knižnicu, a potom som si požičiaval knihy od svojho priateľa. Až neskôr som sa prihlásil do knižnice. Pri knihách som sa dostával do úplne iného sveta, než v akom som žil. Bol to svet fantázie, ktorý mi nikto nemohol vziať a za to som vďačný svjim učiteľom, ktorí mi túto možnosť sprostredkovali. Mnohí z mojich kamarátov trávili väčšinu svojho času skôr na ihrisku pri rôznych hrách, než pri knihách. Knihy sú našim kultúrnym bohatstvom a ja už viem, vďaka ich čítaniu, v čom to bohatstvo tkvie.

Mal som v škole veľa učiteľov, na ktorých mám príjemné spomienky, ale tiež takých, ktorí vo mne vzbudzovali odpor ku škole. Jednou z osobností spomedzi tých pedagógov, ktorých radím k špičke vo svojej profesii, patril aj jeden môj učiteľ na základnej škole. Bol v istej dobe dokonca aj riaditeľom školy v našej dedine, ale nie vtedy, keď ma učil. To už pôsobil len ako učiteľ na dôchodku. Napriek svojmu pokročilému veku bol vitálny a dbal na svoj výzor. Nikto si ho nedovolil osloviť inak než „ pán učiteľ “, čo podotýkam nebolo v dobe socializmu práve najbežnejšie používané oslovenie pre učiteľov. Bola to jedna z prvých veľkých osobností v mojom živote.

Pamätám si, že nás ako školákov skúšal už cestou do školy a dával nám známky, ktoré potom ihneď po príchode do triedy zapisoval aj do žiackej knižky. Táto metóda mala u niektorých za následok to, že sa snažili dostať sa do školy skôr než on. V opačnom prípade mali dosť vysokú šancu na skúšanie ešte pred začiatkom vyučovania. Najzvláštnejšie na tom všetkom bolo to, že sme nikdy nevedeli, z čoho nás ráno vyskúša. Tento pán učiteľ s veľkým „P“ mal k hodnoteniu vedomostí nás žiakov zvláštny prístup. Klasická škála známok od jedna do päť, ktorú používali všetci ostatní učitelia, nebola pre neho dostačujúca. Používal napríklad tzv. hrubé jednotky, ktoré písal do žiackej knižky až na dva riadky, hrubé päťky, či jednotky s hviezdičkami atď. Tento systém hodnotenia spolu s inými vyučovacími metódami bol veľmi účinný. Aj po mnohých rokoch pri stretnutiach s mojimi bývalými spolužiakmi je práve náš pán učiteľ častou témou rozhovoru, ak príde reč na základnú školu. Nie je už medzi nami, ale napriek tomu zanechal v nás hlbokú stopu. Bol osobnosťou, akých som nemal možnosť medzi učiteľmi neskoršie, počas mojich štúdií, poznať až tak veľa. Najviac som si na ňom cenil jeho ľudský prístup k nám deťom a jeho obetavosť. Za každú cenu sa snažil naučiť aj slabších žiakov učebnú látku. Ak videl, že majú s pochopením určitej látky problém, kľudne ich donútil, aby prišli k nemu domov. Obetoval im bez váhania svoj voľný čas a nežiadal za to nič. Odmenou mu bol iba pocit, že odovzdal týmto mladým ľuďom niečo, čo vedel, že budú v živote potrebovať. Neboli to žiadne suchopárne definície, ale snažil sa o to, aby sme pochopili princíp problému a vedeli jeho riešenie neskôr využiť v podobných situáciách. Je určite na svete veľa vzdelanejších učiteľov ako bol on, ale je len malo takých, ktorí obetujú pre toto povolanie svoje srdce aj svoj život. Trestal nás a používal i zakázané fyzické tresty. Pri tom však cítil s nami, preto sme ho mali radi a aj trest z jeho rúk sme prijímali s pokorou a bez pocitu krivdy. Bol spravodlivý a som si istý, že ak nás tretal, nikdy to nebolo bezdôvodne. Bolo to len pre naše dobro. Jeho tresty a nielen fyzické, mali obrovský výchovný efekt. Je pravdou, že nie všetci dosahovali také výsledky, aké si on sám predstavoval a prial. Ale som si istý, že urobil všetko pre to, aby si k nám našiel cestu a priviedol nás k pochopeniu podstaty a potreby vzelania v živote. Myslím si, že každý z nás mal v živote aspoň jedného obľúbeného učiteľa, ku ktorému ho viažu spomienky na školu. Niekedy sa stáva, že i predmet, ktorý takýto učiteľ učí, sa stane vďaka tejto osobe našim obľúbeným. V mojom prípade sa tak nestalo. Zrejme preto lebo spomínaný učiteľ neučil len jeden predmet, ale hneď niekoľko naraz.I keď som sa pri výbere sojho obľúbeného predmetu neriadil podľa už skôr zmieneného pravidla, predsa som si jeden vybral. Tým predmetom môjho celoživotného záujmu sa stala história reprezentovaná na škole dejepisom. Popri tom ma však zaujali aj iné predmety patriace do kategórie humanitné. Spomenul by som aspoň niektoré ako napríklad: občianska náuka, čiastočne sociológa a okrajovo i sociálna psychológia. Neviem, čo ma viedlo práve k takémuto výberu, ale viac menej aj s odstupom času sa orientujem na humanitné smery, ktoré majú niečo spoločné so spoločnosťou a jej históriou. Fascinuje ma myšlienka, že niekto pred mnohými desiatkami, či stovkami rokov riešil podobné problémy, ako dnes riešime my. Samozrejme prihliadnuc na vtedajšie spoločenské pomery, sa nám môžu niektoré ich riešenia, zdať absurdné. Dejiny ma zaujali aj kôli týmto javom. Venujem sa im dodnes, pokiaľ mi to podnikanie dovolí.

Na strednej škole niektorí učitelia nemali pre tento môj koníček vždy pochopenie. Nečudujem sa sa im, lebo pár krát sa mi stalo, že som si pod lavicou čítal nejakú publikáciu s historickou tématikou, ktorá ma veľmi zaujala a zabudol som pri tom na čas i svoje okolie. To samo o sebe by nebolo tak hrozné, keby sa to ovšem nedialo na matematike, chémii, či inom prírodovedne orientovanom predmete. Nemôžem povedať, že by som úplne ignoroval prírodné vedy, ale naozaj som uprednostňoval tie spoločenské. Aj keď niekedy v závislosti od profesorov ma dokázali upútať aj výklady z takej biológie, či zemepisu. Myslím, že to dosť záviselo od spôsobu podania tej ktorej látky. Domnievam sa preto, že ak je látka aj menej zaujímavá, jej správnym výkladom s využitím príkladov z praxe, či v mojom prípade z histórie, alebo ich kombináciou, môže prednášajúci vzbudiť záujem i u takých študentov, ako som napríklad aj ja. Pokiaľ je profesor v neustálom kontakte so študentami a vie sa vžiť do ich pocitov, má na 50% zaistenú ich pozornosť. Ak však len príde so svojim pripraveným výkladom a ten následne odrecituje bez ohľadu na reakciu poslucháčov, nemôže sa diviť, že ich to nebude baviť. Zažil som niekoľo „skvelých“ pedagógov, ktorí sa nesmierne radi počúvali. O tom, či počúval niekto aj ich, by sa dalo prinajmenšom diskutovať. Napriek tomu určite odišli z vyučovacej hodiny s pocitom dobre vykonanej práce.

Ako snáď pre každého, kto absolvoval nejakú strednú školu, bola aj pre mňa práve ona veľkým medzníkom v oblasti poznávania. Stretol som sa v nej s novými luďmi, ktorí ma zase posunuli o kus ďalej. Nemyslím, len čo sa týka nových poznatkov, ale aj skúseností v oblasti medziľudských vzťahov. Zo začiatku, to bolo na škole všelijaké, len nie dobré. Celkom dosť mi dali spolužiaci z mesta pocítiť, že som len z dedinskej základnej školy. Časom to však odoznelo a ostal som s mnohými dobrý kamarát. Na strednej som sa začal tiež viac ako predtým venovať športu. Na toto obdobie mám veľmi pekné spomienky. Je až zarážajúce, ako sa s odstupom času vytratia všetky nepríjemné zážitky a zostanú len tie príjemné. Z prostredia môjho športového klubu ich mám veľa a ľutujem len jedno, že už neexistuje. Klub sa sice rozpadol, ale ostalo mi mnoho zážitkov. Mne osobne práve šport pomáhal k lepším študijným výsledkom. Vždy po tréningu sa mi úplne vyčistila myseľ a bola pripravená prijať nové vedomosti. Učil som sa prevažne večer a niekedy až do noci. Vtedy mi to učenie išlo najlepšie.

Na učenie potrebujem dosť veľa času. Nie som jeden z tých, ktorí sa učia ľahko a rýchlo. Musím si všetko najprv celé prečítať, aby som vedel, o čo sa jedná a potom si celok rozdelím do častí. Po častiach si látku skôr zapamätám. Vyznačím si väčšinou určité dôležité body – akúsi osnovu. Podľa nej sa snažím naučiť celok. Zložitejšie veci si sám pre seba odvodzujem svojimi vlastnými slovami. Takto si ich lepšie zapamätám. Vždy sa snažím najskôr prenikúť do problému, pochopiť ho a potom si ho vlastnými slovami vysvetliť, a tak sa ho naučím. Najväčší probém mám, pokiaľ sa mám učiť niečo, čomu nerozumiem. Učenie lyrických básničiek naspamäť mi nikdy nešlo, keďže tam nebola logická následnosť. Oveľa ľahšie som sa naučil úryvok z prózy, ktorá mala určitý dej. Pri jej reprodukcii som sa mohol spoľahnúť na určité miesta, ktoré som si predtým zapamätal ako záchytné.

Stres pri učení ma brzdí. Či už sa jedná o to, že potrebujem získať dobrú známku, alebo sa niečo rýchlo naučiť. Pohoda mi naopak prospieva, učenie mi vtedy ide akoby samo od seba. Zapamätám si ho oveľa viac a na dlhšiu dobu. Niekedy, keď mi to už naozaj nejde, stačí mi na pár minút učenie prerušiť a venovať sa inej činnosti, najlepšie fyzickej. Potom sa znova vrátim k učeniu. Platí to hlavne vtedy, ak sa potrebujem učiť dlhší čas, napríklad niekoľko hodín. Najťažšie je pre mňa učenie na skúšky, lebo ma pri ňom limituje čas a aj stres z jej nezvládnutia. Myslím, že to tak pociťuje väčšina ľudí, takže to neberiem nijak tragicky. Pri učení potrebujem mať na vytvorenie absolútnej pohody hlavne kľud a ticho. Nemusí to byť však ticho absolútne, nevadí mi mierne nahlas pustená hudba. Ruší ma skôr hovorené slovo, lebo odvádza moju pozornosť nežiadúcim smerom. Nedokážem napríklad pri učení robiť ešte niečo iné, sustrediť sa na inú vec, či dej. Som pri tom plne sústredený na predmet učenia. Nedokážem dávať pri tejto činnosti pozor ani na vlastné dieťa, čo mi manželka vždy pripomenie. Najviac okrem hluku a stresu mi pri učení ešte vadí deprimujúce protredie. Chcem tým povedať, že sa nedokážem sústrediť na učenie, napríklad v čakárni u stomatológa a podobne. Poznám pár ľudí, ktorým to nevadí. Jednou z negatívnych stránok učenia pre mňa je, že u mňa vyvoláva chuť do jedla. To isté sa mi stáva aj pri čítaní zaujímavej knihy, alebo ak pozerám dobrý film.

Pred nedávnom som si splnil jeden zo svojich dielčích snov. Kúpil som si notebook a teraz sa snažím o to, aby som sa naučil ho správne a efektívne využívať. Samozrejme, nie som úplný laik, pokiaľ sa týka bežného využitia výpočovej techniky. Ale chcel by som sa zdokonaliť v používaní niektorých špeciálnych programov na strihanie filmov, a tiež sa naučiť vytvárať stránky na internete. Mám tiež jeden z dlhodobejších cieľov, ktorý realizujem už od základnej školy, a to je naučiť sa plynule hovoriť po anglicky. Samozrejme, chcel by som tiež dokončiť vysokú školu, na ktorú som sa prihlásil. Angličtina a informačné technolóie sú tou oblasťou, v ktorej by som sa naozaj potreboval zdokonaliť. Je to vlastne taký môj prvoradý cieľ, ktorého splnenie by ma malo posunúť ďalej v mojich podnikateľských plánoch.

Momentálne však škola je na prvom mieste, aj keď nepredpokladám, že by som si hľadal nejaké zamestnanie v tejto oblasti, ktorú študujem. Skôr uvažujem nad nejakými aktivitami, kde by som ja sám mohol niečo nové vytvoriť. Mohlo by ísť aj o oblasť priamo či nepriamo súvisiacu so sociálnou prácou. Nie som dobrý zamestnanec, v zmysle klasického ponímania tohoto statusu, stále nad niečim uvažujem a nechcem robiť veci tak, ako to niekto za mňa vymyslí. Nevidím žiadny dôvod, aby som pracoval na niekoho iného, než pre seba samého. Cítim to tak, že práca, ak je poctivá, prináša výsledky a tie majú patriť tomu, kto ich vytvára. Je len na každom z nás, čo s tým ďalej urobí. V tejto slobodnej voľbe spočíva to krásne a jedinečné v našom živote. Jediná istota v živote, ktorá ma dúfam nikdy nezradí, je môj rozum a moje vedomosti. Preto si myslím, že investícia do vzdelania, je vždy tou najlepšou investíciu inteligentného človeka.