Hodnotenie školskej práce žiaka

Hodnotenie je prítomné v každej komunikácii učiteľa so žiakom. Učiteľ na výkon žiaka (odpoveď, správanie, produkt) reaguje – komentuje ho, pochváli, kritizuje, žiada doplnenie a pod. Často je však táto reakcia neverbálna. Je to úsmev, prikývnutie, pohrozenie prstom a pod. Sú to ukazovatele spokojnosti alebo nespokojnosti učiteľa s činnosťou alebo produktom žiaka. Výsledok hodnotenia sa však vyjadruje predovšetkým slovne. Učiteľ opíše činnosť alebo vlastnosť žiaka a komentuje ich. To, či je daný výkon alebo vlastnosť dostatočná (nedostatočná), sa stanovuje pri porovnaní s určitým kritériom. Toto kritérium je obyčajne explicitné. Je uvedené vo výchovných programoch, učebných osnovách, štandardoch alebo iných pedagogických dokumentoch. Kritériá sú formulované v pozorovateľnom správaní, v činnostiach, ktoré sa prejavujú navonok a ktoré je možné objektívne zisťovať. Takto stanovené kritériá sú pre učiteľa vynikajúcou pomôckou pri hodnotení. V učebných osnovách sa väčšinou uvádzajú pomerne presne kognitívne ciele, najmä vedomosti a zručnosti, ktoré má žiak zvládnuť.

V súvislosti s hodnotením sa používa pojem meranie. Meranie je prisudzovanie čísel (symbolov, niekedy slovných označení) výsledku. Je to systematický, štandardizovaný, presný postup. Pri meraní sa zisťuje počet správne napísaných slov alebo počet chýb žiaka pri čítaní daného textu. Meranie síce súvisí s hodnotením, ale ono samotné hodnotením nie je. Číselný údaj zistený meraním ešte nevypovedá o tom, či je kvalita žiaka uspokojivá alebo neuspokojivá. Meraním sa totiž neprisudzuje vzdelávacia, výchovná hodnota výsledku žiaka. Tá sa stanovuje až porovnaním výsledku merania so vzdelávacím, výchovným kritériom. Až vtedy možno hovoriť o hodnotení.

Žiakovi hodnotenie odpovedá na otázku Aký som? Ako si počínam? Je so mnou učiteľ spokojný? Hodnotenie slúži žiakovi na sebapoznanie a sebauvedomovanie, a to je významný faktor utvárania jeho osobnosti, najmä jeho sebapoňatia.

Pri hodnotení žiackych vedomostí pomocou známok musí učiteľ rešpektovať isté didaktické požiadavky:

1.) Objektívnosť hodnotenia. Známka má odzrkadľovať skutočnú, reálnu úroveň vedomostí z učiva, požadovaného osnovami.
2.) Diferencovaný charakter známok. Učebné výsledky žiakov treba hodnotiť z rôznych stránok rôznym spôsobom. Učiteľ má žiakov systematicky sledovať, pozorovať ich prácu, aby tým dosiahol čo najväčšiu objektivitu a diferencovanosť.
3.) Adekvátnosť známkovania v očiach žiaka. Žiak má vedieť a pochopiť, prečo dostal príslušnú známku. Iba v takom prípade je známka prostriedkom, stimulátorom lepšej práce. Preto je nevyhnutné spolu s číselným vyjadrením podať aj ústny alebo písomný hodnotiaci posudok, ktorý by vysvetlil kladné i záporné stránky odpovede a naznačil ďalší spôsob žiakovej práce.

Učiteľ nemusí známkovať jednotlivý druh práce, ale môže klasifikovať niekoľko úloh, ktoré žiak vypracoval cez celú vyučovaciu hodinu. V tom prípade učiteľ oznámi výsledok – známku – na konci hodiny. Takýto spôsob previerky a hodnotenia sa nazýva celohodinové známkovanie.

Známka:

Nie každé hodnotenie sa známkuje, ale každá známka je založená na hodnotení. Známka je označenie, ktoré vyjadruje hodnotenie konkrétneho jednotlivého alebo globálneho výsledku. Klasifikácia je súhrnná známka za dlhšie študijné obdobie (polrok, celý školský rok). Klasifikačný stupeň je známka za toto dlhšie študijné obdobie. Prospech je klasifikácia konkrétneho žiaka uvedená na vysvedčení.

Známka je finálny produkt hodnotenia žiaka. Pri známkovaní sa vždy porovnáva výkon žiaka so stanovenými kritériami, ktorými sú školskými dokumentmi určené vlastnosti učebného pokroku vrátane výkonových štandardov. Známka predstavuje silný hodnotový koncentrát, pretože jediný znak (číslo, písmeno) vyjadruje celkové úsilie žiaka. Zahrňuje rôzne aspekty práce žiaka. Okrem úrovne vedomostí a zručností učiteľ často známkou hodnotí aj motiváciu žiaka, jeho záujem a usilovnosť a niekedy aj disciplinovanosť a dodržiavanie školského poriadku. Toto splývanie rôznych hľadísk pri hodnotení žiaka možno odstráni tzv. podvojným známkovaním. Za každý výkon dostane žiak dve známky. Jedna známka vyjadruje úroveň vedomostí a zručností (kognitívny aspekt) a druhá motiváciu, záujem a úsilie (afektívny aspekt). Ďalšou zvláštnosťou známkovania je možnosť vyjadriť momentálnu úroveň výkonu alebo prírastok výkonu, o čo sa žiak zlepšil. Známka je jedným z motívov učenia. Známka určuje postavenie žiaka v triede, vzťah rodičov k jeho úspechom a pre mnohých je známka zmyslom učenia. To však nie je pravý význam známky.
Slovné hodnotenie:

Slovné hodnotenie je komplexný opis stavu rozvoja žiaka. Nejde však len o prevod známky (čísla) na slová, lebo každá známka má i svoj slovný ekvivalent (1 – výborný,…). Ide o odlišný systém hodnotenia, založený na inom pohľade na žiaka a na inej výchovno-vzdelávacej koncepcii.

Dôvodom zavedenia slovného hodnotenia býva obyčajne nepriaznivý vplyv známky na žiaka. Známku často používa učiteľ ako nástroj na udržanie disciplíny. Známka sa používa ako spôsob nátlaku na žiaka, býva zdrojom negatívnej motivácie žiakov k učeniu a zlých postojov k učiteľovi a škole. Často sa argumentuje aj stresom žiakov, zvýšenou úzkosťou a podobnými stavmi, ktoré sprevádzajú klasifikáciu známkou. Slovné hodnotenie sa zaviedlo, aby sa vylúčilo, obmedzilo toto negatívne pôsobenie. Iným nedostatkom známkovania je, že mnohí žiaci sa učia pre známky, a nie pre seba. Medzi žiakmi vládne „známková rivalita“. Je snaha mať lepšiu známku, nie lepšie alebo viac vedieť.

Hodnotenie žiakov klasifikovaním generuje určitú hierarchiu ich postavenia v triede podľa dosiahnutých známok. Je takto zdrojom mnohých pedagogických problémov. Existencia takýchto žiakov (jednotkári, dvojkári…) je prevažne objektívnym dôsledkom existujúceho spôsobu hodnotenia. Samostatná klasifikácia obsahuje v sebe nebezpečenstvo stereotypu v hodnotení žiakov ako dôsledok zotrvávania hodnotových súdov učiteľov a z nich vyplývajúcich kategórií, do ktorých keď sa žiaci dostanú, len veľmi ťažko prechádzajú do vyšších. Toto je príčinou demotivácie učenia sa u mnohých žiakov. Na jednotkárov postupne jednotky nepôsobia rovnakou motivačnou silou – nepriaznivo pôsobí aj uspokojenie sa s dosiahnutou kategóriu – známkou. Vnútorná motivácia sa tak mení na vonkajšiu. Žiaci sa neučia preto, aby viac vedeli a aby boli zručnejší, ale sa učia pre známku. Známka sa stáva fetišom, symbolom triumfu, alebo nezdaru, stresovým faktorom.

Uvádza sa, že známka je číslo, a preto je veľmi koncentrovaným hodnotením. Nevypovedá o celej šírke prospievania žiakov v škole. Škála známok má len päť stupňov. Slovné hodnotenie je širšie a plastickejšie zachytáva pokrok žiaka, vyjadruje viacero faktorov. Slovné hodnotenie sa používa v mnohých krajinách. Niekde existuje ako alternatíva k číselnému hodnoteniu.

Existujú však aj nevýhody slovného hodnotenia. Pre učiteľa je slovné hodnotenie náročnejšie. Musí formulovať presné a výstižné charakteristiky žiakov, čo mnohí učitelia nevedia robiť alebo ich to príliš zaťažuje. Ak je učiteľ preťažený, jeho slovné hodnotenie stráca na presnosti a formulácie sa stávajú frázovitými. K slovnému hodnoteniu sa stavajú negatívne aj niektorí rodičia. Chýba im jednoduchá miera, ktorou je známka. Slovné hodnotenie sa im nepáči, keď sú zvyknutí na „známkovú rivalitu“. Učitelia niekedy používajú súčasne so slovným hodnotením skryté známkovanie. To však pôsobí proti zmyslu slovného hodnotenia.
Slovné hodnotenie u nás sa riadi určitými predpismi: Slovné hodnotenie možno zaviesť v 1. ročníku ZŠ na základe písomného návrhu väčšiny rodičov a po prerokovaní pedagogickou radou školy. Na základe rozhodnutia riaditeľa môže škola pristúpiť k slovnému hodnoteniu všetkých predmetov v 2. – 4. Ročníku ZŠ. V 5. – 9.ročníku riaditeľ po prerokovaní s pedagogickou radou môže rozhodnúť o slovnom hodnotení predmetov občianska výchova, výtvarná výchova, telesná výchova, pracovné vyučovanie.

Uplatňovanie slovného hodnotenia žiakov predstavuje nielen optimalizáciu procesu hodnotenia, ale aj fungovania celého školského systému. Zároveň je dynamizujúcim činiteľom, pretože má ambície narúšať tradičným spôsobom hodnotenia vytvárané kategórie žiakov na jednotkárov, dvojkárov… V pedagogickej praxi nie je taká problematická ich existencia ako ich značná rezistentnosť voči zmenám, čo je pre žiakov nespokojných so svojím zadelením zdrojom stresu a príčin strachu zo školy. Slovné hodnotenie je svojimi možnosťami motivovať žiakov k napredovaniu krok za krokom humánnejšie a výsledky pedagogickej praxe potvrdzujú, že i efektívnejšie. Efektívnosť sa zvyšuje v prípade, keď sú s ním zosúladené i metódy vyučovania a dôsledne sa akceptuje individuálny prístup k žiakovi.

Individuálna vzťahová norma flexibilne zohľadňuje individuálne odlišnosti žiakov a tomu zodpovedá individuálne tempo napredovania každého žiaka. Postupné narastanie výkonu každého žiaka vyžaduje, aby bol denne motivovaný. V tomto procese sa uplatňuje krátkodobá a individuálna spätná väzba. Prostredníctvom častých pozitívnych zážitkov – úspechov žiaka – sa zvyšuje jeho motivácia, ktorá sa mení postupne na vnútornú. Cieľom žiakovej práce nie je známka, ale zvládnutie alebo vyriešenie úlohy. Výsledky prieskumu potvrdili, že žiaci, ktorí sú hodnotení slovne, sú na vyučovaní bezprostrednejší, uvoľnenejší, smelší, aktívnejší, súťaživejší a nemajú strach z hodnotenia. Okrem toho tým, že žiak aj sám hodnotí svoju odpoveď, odpoveď spolužiaka, učí sa schopnosti sebahodnotenia, rozpoznávania nedostatkov, ale aj schopnosti prijímať hodnotenie od iných. Pretože sa na hodnotení zúčastňuje celá trieda, žiakovi viac záleží na výsledku a viac sa sústreďuje na prácu.

Zameranie cieľov pri slovnom hodnotení:

1.Overovanie možností slovného hodnotenia v jednotlivých predmetoch.
2.Formovanie pozitívneho vzťahu žiakov k učeniu a škole.
3.Budovanie tvorivého prístupu k práci zo strany učiteľa i žiaka.
4.Predchádzanie stresom a odbúravanie strachu žiakov z hodnotenia.
5.Overovanie spôsobu informovania rodičov o výsledkoch žiaka
Pracovný postup a metódy pri slovnom hodnotení:
•V priebehu každej vyučovacej hodiny uplatňovať na prvom mieste pozitívnu motiváciu.
•Na vyučovacích hodinách využívať rôzne didaktické hry, súťažné úlohy, úlohy s divergentným riešením, rôzne súťaže, navodzovať situácie s poskytnutím šance každému žiakovi.
•Oboznámenie žiakov i rodičov s používanými metódami a formami práce na vyučovacích hodinách.
•V určitých intervaloch kontrolovať vedomostnú úroveň žiakov.
•Viesť si prehľady a záznamy o žiakoch

Postup pri slovnom hodnotení hovorí o právomoci učiteľa, ktorý je tiež zodpovedný za rozsah a štruktúru slovného hodnotenia jednotlivých predmetov, priebežného i súhrnného hodnotenia žiakov. Ani pri uplatnení slovného hodnotenia žiakov sa nestávajú zo slabých žiakov výborní, ale vďaka pozitívnej motivácii a ich nezatrieďovaniu do päťstupňovej klasifikácie môže každý žiak vyniknúť v určitej oblasti. Prejavuje sa to najmä v pokojnej pracovnej atmosfére, aktivite, ochote pomôcť, snaživosti žiakov, v ich pravdovravnosti, schopnosti hodnotenia iných aj seba. Žiaci si uvedomujú, v čom môžu vyniknúť, v čom nie, v čom sú nútení na sebe pracovať. Pri diferencovanej práci je úspech žiaka odmenený i spolužiakmi, čo je pre každého povzbudením. Žiak i sám sleduje svoje úspechy, ktoré sú spätne pre neho pozitívnou motiváciou. Žiaci vedia, že nie sú trestaný za neúspech. Učia sa chápať, že sú hodnotení za to, čo vedia. Nemajú strach z písomných previerok, lebo v prípade, že neboli úspešní, vedia reagovať aj sebakriticky a snažia sa urobiť nápravu.

Uplatňovaním slovného hodnotenia žiakov sa stavia do centra pozornosti školskej práce prirodzený rozvoj žiakovej osobnosti, pretože jeho osobitostiam sa podriaďujú pracovné metódy a postupy. Aby sa mohli používať tie najoptimálnejšie, musia sa dôkladne poznať osobitosti jednotlivých vekových skupín žiakov, ale aj individuálne prednosti, problémy vývinu každého žiaka. Ak ich chceme správne hodnotiť, musíme ich správne diagnostikovať. Diagnostika je predpokladom diferenciácie, ktorá sa dnes pri vyučovaní požaduje. Bez získania dostatočného množstva faktov nie sú podložené hodnotenia žiakov vôbec možné.
Účinnosť hodnotenia závisí od viacerých faktorov. Predovšetkým žiakov v základnej škole treba chváliť. Introvertné deti majú väčšiu potrebu chvály. Aj tých žiakov, ktorí nie vždy a na prvý raz zvládnu všetky požiadavky, treba povzbudiť pochvalou. Pochvala je najpôsobivejšia, ak sa udeľuje verejne, pred celou triedou. Pokarhanie však pôsobí pozitívne iba vtedy, ak nie je verejné, ale osobné, zamerané na jednotlivca a je konkrétne.

Slovné hodnotenie na vysvedčení nesmie obsahovať negatívne, odsudzujúce výroky, a to najmä u slabších žiakov, aby nepôsobilo deštruktívne, ale konštruktívne a povzbudzujúco. Má byť zamerané na pozitívnu motiváciu. V kritických prípadoch by mali formulácie obsahovať výroky ako napr. žiak potrebuje podporu, potrebuje sa zlepšiť, potrebuje pridať, musí si osvojiť, treba ho viesť k zvládaniu. Formulácie na vysvedčení musia byť vecné a dobre podložené faktami. V hodnotení popisujeme a posudzujeme iba skutočnosti, ktoré súvisia so školou, vyhýbame sa odborným termínom. Vysvedčenie je určené tak rodičom, ako i žiakom. Ak žiak prechádza do inej triedy alebo školy, musí byť napísané takým spôsobom, aby bolo jednoznačne zrozumiteľné všetkým. Formulácie na vysvedčení by mali byť v podstate kladné. Správanie sa nehodnotí osobitne, môže sa uviesť ako súčasť slovného komentára o žiakovi.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk