Príčiny reformácie:
V 16. storočí patrila cirkvi tretina pôdy. Cirkevní hodnostári boli zároveň svetskými hodnostármi. Mali veľký majetok. Nedodržovali morálne zásady cirkvi. Bohatli z predaja odpustkov. Tieto pomery kritizoval už v 15. storočí v Česku Jan Hus. V 16. storočí v Nemecku Martin Luther a vo Švajčiarsku Ján Kalvín.
Roku 1517 na chrám vo Wittenbergu pripevnil mních Martin Luther 95 téz proti predaju odpustkov. Vytvoril učenie - luteránstvo v ktorom kritizoval cirkev. Jeho učenie vyústilo do občianskej vojny v Nemecku (1524-26), v ktorej vystúpili roľníci proti duchovným feudálom. Hlavný vodca chudobných bol Tomáš Munzer. Táto vojna však skončila neúspechom. Luther sa považuje za zakladateľa evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Evanjelická cirkev hlása lacnú cirkev, národný jazyk bohoslužieb, odmietanie pápeža, prijímanie pod obidvoma spôsobmi, neuznávanie celibátu kňazov, ženy môžu byť kňažky, uznávanie dvoch sviatostí (krst a prijímanie) a kolektívnu spoveď a biblia je jedinou oporou a mostom človeka k Bohu. Problém o výbere cirkvi vyriešili roku 1555 Augsburským mierom - koho panstvo, toho náboženstvo. Luteránske náboženstvo bolo rozšírenie prevažne v Nemecku, v Uhorku a v severoeurópskych štátoch.

Vo Švajčiarsku kritizovali cirkev Ulrich Zwingli a Ján Kalvín. Takisto hlásali obnovenie morálnych zásad cirkvi a ukončenie predaja odpustkov. Kalvín mal učenie o predestinácii, ktoré sa stalo základom kalvínskej cirkvi, ktorá sa rozvinula hlavne v Švajčiarsku, Holandsku, Francúzsku (Hugenoti), Anglicku (Puritáni) a Uhorsku.

V Anglicku vznikla nová cirkev - anglikánska za vlády Henricha VIII. Tudora. Henrich sa potreboval rozviesť, no katolícka cirkev to nedovoľovala a chcel osamostatniť Anglicko i v cirkevnej oblasti, preto vytvoril novú cirkev. Jej hlavou bol panovník.

Katolícka cirkev mala snahu o jej prestavbu a získanie väčšej vážnosti. V polovici 16. storočia bolo obnovené inkvizičné súdnictvo. Roku 1540 založil španielsky šľachtic Ignác z Loyoly rád jezuitov, ktorí šírili katolícku cirkev v nekatolíckych krajinách formou misií a škôl. V rokoch 1545 -1563 sa konal Tridentský koncil, ktorého úlohou bolo zreformovanie katolicizmu. Vznikla tak protireformácia alebo rekatolizácia. Koncil zvolal Karol V. Habsburský. Boje medzi katolíkmi a Evanjelikmi vyústili roku 1618 do Tridsaťročnej vojny.

Školstvo s pedagogické názory v období reformácie:
Nemeckí reformátori na čele s Martinom Lutherom(1483- 1546) spočiatku ostro vystupovali proti humanistickému školstvu ,žiadali dokonca zrušenie latinských škôl a miesto nich budovať školy v duchu národnom(nemeckom). No neskôr sa sám M. Luther zriekal odmietavého postoja k latinskému jazyku a latinskej vzdelanosti, a to z dôvodu aby nová cirkev mala vzdelané duchovenstvo i učiteľov v protestantských školách. Reformácia pokladala školu za veľmi dôležitý článok nielen vzdelanosti, ale aj v šírení nového protestantského vierovyznania. Luther sa obracal na svetské vrchnosti ,aby zakladali a udržiavali školy v mestách a na dedinách, pričom väčší význam pripisoval mestským školám. Podľa Luthera malo byť vzdelanie dedinskej mládeže značne obmedzené. Rovnako robí rozdiel medzi vzdelaním chlapcov a dievčat. Navrhuje, že deťom na dedine stačí len jeden rok povinnej školskej dochádzky pri dennom vyučovaní 1-2 hodiny. Vyučovanie na takýchto školách by malo byť uskutočňované v materinskom jazyku.

Filip Melanchton dal formu Lutherovmu učeniu a podporoval zápas o obranu wittenbergskej reformácie. Aj keď po celý život odmietal ordináciu, stal sa najvýznamnejším systematickým teológom. Zostavil väčšinu oficiálnych vyznaní viery evanjelickej cirkvi: Augsburskú konfesiu, Apológiu ako aj Pojednanie o moci a prvenstve pápeža. Použil nástroje filozofie, aby usporiadal Lutherovu teológiu. Prameň jeho dedičstva spočíva v snahe kultivovať prepojenie medzi vierou a intelektuálnou kultúrou. Podarilo sa mu prekročiť hranice Svätej rímskej ríše nemeckého národa prostredníctvom korešpondencie o otázkach teologických, cirkevných a vzdelávacích. Zreformoval vyučovanie a zaviedol nové metódy, ktoré sa dodnes využívajú v gymnáziach. Pokúšal sa parafrázovať, čo učil Luther. Ako bol Luther bojovníkom, Melanchton bol cirkevným diplomatom. Spoločne sa snažili nielen o reformu cirkvi, ale aj celej vtedajšej spoločnosti.

Reforma protestantského školstva v Nemecku sa uskutočnila práve podľa návrhu Filipa Melanchtona(1497- 1560), profesora na univerzite vo Wittenbergu. Na základe ním vypracovaného plánu ( Saský školský poriadok z roku 1528) sa zriaďovali latinské školy, v ktorých výučba latinčiny zaberala denne takmer 5 hodín vyučovacieho času. Škola sa delila na 3 triedy. V prvej triede sa žiaci učili poznávať abecedu, čítať, písať, recitovať, modlitby, osvojovali si základy latinskej gramatiky, v druhej triede sa pokračovalo v gramatike, v tretej triede sa vyučovanie zameriavalo na výklad latinských autorov.

Melanchton ovplyvnil vyučovanie latinského jazyka v európskych zemiach . Jeho učebnica latinskej gramatiky Compendium gramaticae vyšla do roku 1735 až 51- krát. Používala sa aj na našich protestantských školách. Melanchton vysoko oceňoval vzdelanie. Vyjadril to takto : „Nad všetko umenie, nad všetky remeslá, nad všetky hrdinstvá, áno viac ako plody zeme, ba ešte viac ako samotné slnce, uznávané za tvorcu života- nič nie je väčšmi potrebné ako vzdelanosť.“

Od 40. rokov 16. storočia sa organizácia škôl rozšírila na 9 až 10 tried, pričom najvyššia trieda sa označovala ako prvá. V organizačnej štruktúre zašiel najďalej nemecký pedagóg Ján Sturm (1507- 1589), ktorý zriadil v Strassburgu desaťtriedne gymnázium,. Jeho školský poriadok sa stal vzorom v tých európskych zemiach , kde prenikla reformácia.

Pedagogické názory v reformačnej dobe nadväzujúce na humanistickú pedagogiku, odsudzujú prísnu disciplínu, telesné tresty, volá sa po vyučovaní ,aby sa mohli lepšie využiť schopnosti a nadanie žiakov. Odmietajú sa náhľady na používanie tej istej metódy vo všetkých učebných predmetoch, vychádzajúc z rozdielnych schopností žiakov. Žiada sa využívať vlastnú skúsenosť žiakov, pretože prispieva k ľahšiemu osvojovaniu vedomostí.

Nové učivo sa má podávať zrozumiteľne a zábavným spôsobom. Vyzdvihuje sa význam hier ako didaktického prostriedku. Hry ,zábavy a prechádzky sa odporúčali v mimo vyučovacom čase, nemali však bezcieľne zamestnávať, ale mali byť orientované na vážnu a užitočnú prácu(napríklad konverzovanie v latinskom jazyku). Pedagogické spisy 16. a 17. storočia sa zaoberajú pedagogickou prácou učiteľa a učebnou činnosťou žiaka vo vyučovaní i mimo neho. Ján Sturm požaduje ,aby sa učiteľ venoval žiakom aj po skončení vyučovania, ba dokonca v nedeľu a vo sviatky. Tento čas sa má využiť na opakovanie učiva a na diskusie.

Potrebnou vlastnosťou učiteľa je trpezlivosť, aby sa nedal odradiť neúspechmi v učiteľskej praxi. Z výchovných metód sa zdôrazňuje metóda príkladu učiteľa. Podľa Sturma učiteľ viac naučí vlastným príkladom ako slovami. Okrem pamäti sa má cvičiť aj úsudok a vyjadrovanie.

Vzdelávanie sa úzko spájalo s náboženskou výchovou.

Aj reformačná škola v zhode s humanizmom si za cieľ vytýčila zbožnosť a výrečnosť. Efektívnosť výchovy vidia niektorí pedagógovia v riadení školy, na ktorej sa podieľajú aj žiaci. Rektor stojaci v čele školy má k dispozícii z radov žiakov dozorcov, ktorých úlohou je dozerať na ostatných žiakov v budove školy i mimo nej. Školské zhromaždenie na dobu jedného mesiaca volilo konzula, ktorému pomáhali senátori a dvaja cenzori. Ich povinnosťou bolo dbať na mravy a poriadok žiakov. Previnenia voči školskému poriadku sa prejednávali na verejnom súde.

Obraz reformácie na Slovensku:
Silným impulzom pre rozvoj školstva na Slovensku bola spolu s myšlienkami humanizmu predovšetkým Lutherova reformácia v 16. storočí. Najväčšiu intenzitu dosiahla v banských mestách, na Spiši, na východnom Slovensku a v Bratislave. V záujme presadenia svojich cieľov katolícka i protestantské cirkvi začali otázke výchovy a vzdelávania venovať zvýšenú pozornosť. To na druhej strane vtiahlo školy do náboženských záležitostí. Pozitívom bolo, že v školách sa vo zvýšenej miere začali používať národné jazyky. Protestantské cirkvi zriaďovali vo väčšom rozsahu elementárne školy v obciach a mestách. Školy pri mestských farách prešli výlučne do správy miest, ktoré financovali ich chod, vyberali učiteľov, dohliadali spolu s mestským farárom na učebný obsah a pod. Tento systém viedol k veľkej diferenciácii medzi školami podľa možností mesta, vzdelania učiteľov atď. K istému zosúlaďovaniu obsahu výučby prispelo zavádzanie učebníc. V mnohých mestách existovali aj elementárne školy pre dievčatá. Obsah vyučovania tvorili trívium a katechizmus. Naďalej bolo základom výučby osvojenie si latinčiny. Dôležitú úlohu hrajú v tomto období aj školské divadelné hry. Ako samostatný predmet sa v 16. storočí spomína len matematika, vedomosti z ostatných odborov získavali žiaci len príležitostne.

Veľkú pozornosť venovali zakladaniu alebo pretváraniu starších mestských latinských škôl na vzdelávacie inštitúcie vyššieho stupňa – gymnáziá, lýceá a kolégiá (v jeho gymnaziálnej časti žiaci získali základné vedomosti z latinčiny, poetiky a rétoriky, v akademickej časti sa prednášala logika, etika, metafyzika a fyzika, pričom súčasťou štúdia bol aj teologický kurz), na ktoré pozývali za rektorov a učiteľov popredných pedagógov zo zahraničia. Tak vznikla známa mestská škola v Bardejove. Rektorom tu bol slávny Leonard Stoeckel (asi 1510 – 1560), autor Zákonov bardejovskej školy, nášho najstaršieho pedagogického dokumentu. Ďalšie podobné školy vznikli neskôr v Kežmarku, Košiciach, Banskej Bystrici, Prešove. Charakter gymnázia malo koncom 16. storočia približne 16 mestských škôl a 8 šľachtických. V 17. storočí patrilo medzi najlepšie školy bratislavské evanjelické 8-ročné gymnázium. Ďalšie školy boli aj v Jure pri Bratislave, Krupine, Levoči, Košiciach, Prešove.

Reformácia priniesla aj vznik ďalších typov škôl - vidieckych a šľachtických. Na dedinách vďačili školy za svoj vznik zvýšenému záujmu o výchovu a formovanie deti všeobecne. Povinné v tej dobe bolo nedeľné vyučovanie katechizmu, v elementárnych školách pri farách sa naučili čítať a písať. Trnavská synóda v roku 1560 nariadila, aby sa pri každej fare zriadila takáto škola alebo, ak boli fary chudobné, mali spoločne vydržiavať jedného učiteľa. V druhej polovici 16. storočia máme informácie o 132 školách na území Slovenska. Ich počet bol podľa všetkého ale vyšší.

Takisto šľachta si v novej situácii uvedomila dôležitosť vzdelania. Obsahovo boli šľachtické školy zamerané podobne ako ostatné školstvo v tomto období, na viac štúdium zahŕňalo aj výučbu práva, dôležité pre uplatnenie v štátnom a stoličnom aparáte. K najvýznamnejším patrili školy na turzovských majetkoch v Bytči a Hlohovci, ako aj školy v Bánovciach či Považskej Bystrici.

Z protestantských škôl vyššieho typu odchádzali nadaní žiaci na štúdia na zahraničné univerzity. Medzi nimi sa veľkej popularity tešila tá vo Wittenbergu, ako centrum protestantizmu. V rokoch 1522 až 1600 tak študovalo 360 študentov zo Slovenska. Plány na vytvorenie evanjelickej vysokej školy v Trenčíne v prvej polovici 17. storočia sa nepodarilo uskutočniť. Úspešnejšia už bola snaha o založenie kolégia v Prešove, ktoré vzniklo v roku 1667. V nasledujúcich desaťročiach však opakovanie prevzali jeho riadenie jezuiti. Definitívne v roku 1711. Koncom 17. storočia a počet protestantských škôl prudko znižoval v dôsledku postupujúcej rekatolizácie a prestupovaniu šľachty na katolícku vieru.

Odpoveď katolíckej cirkvi
Katolícka cirkev a jej rády taktiež začlenili do svojho protireformačného programu starostlivosť o školy. Bratislavský snem v roku 1548 nariadil biskupom, že z opustených kláštorných, kapitulských a ostatných majetkov musia znovu zorganizovať katolícke školstvo a zakladať nové školy. Piaristi sa venovali zriaďovaniu a podpore elementárnych škôl, stredným a vysokým školám sa zasa venovali jezuiti. Tí sa vo svojej výchove riadili jednotným školským poriadkom Ratio studiorum z roku 1599. Ten zaviedol viaceré progresívne prvky – vyžadovalo sa kvalitne vzdelanie od samotných učiteľov, žiaci boli za dobré študijné výsledky na konci školského roku odmeňovaní, zaviedli sa verejné dišputy, vytvárali sa žiacke krúžky a podobne.

Pod dohľadom jezuitov vznikli na Slovensku viaceré gymnáziá (najprv v Trnave a v Bratislave), neskôr aj vysoké školy (Trnava a Košice). Myšlienkou založenia katolíckej vysokej školy v Uhorsku sa zaoberal už cisár Maximilián v roku 1571, ale plány sa nerealizovali. Jezuiti v roku 1615 obnovili v Trnave aspoň kolégium so šiestimi triedami. Ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň v roku 1635 vymohol od panovníka súhlas so založením katolíckej univerzity v Trnave s filozofickou a teologickou fakultou, v roku 1667 pribudlo právo. V Košiciach vznikla vysoká škola z nariadenia Jágerského biskupa Benedikta Kišdiho v roku 1657, panovník ju schválil až v roku 1660. Aj tu sa začalo s filozofickou a teologickou fakultou.

Piaristi sa sústreďovali na vzdelávanie chlapcov z nižších vrstiev, pričom dôraz kládli viac na prírodné predmety a praktickú výchovu. Žiaci získavali vedomosti predovšetkým z matematiky, botaniky či zoológie. Školy mali v Podolínci, Spišskej Belej, Prievidzi, Nitre či Brezne.