Všeobecná pedagogika

Pedagogika je veda, ktorá rieši výchovné otázky z praktickej a teoretickej stránky.

Pojem pedagogika je odvodený z gréckeho slova paidagogos, ktorým bol nazývaný vzdelaný otrok, ktorý vodil do školy deti bohatých slobodných rodín. Aj keď je pojem pedagogika pomerne starý, neoznačovala sa ním hneď výchovná a vzdelávacia činnosť. Bolo to najmä z dôvodu, že pedagogika ako samostatná veda o výchove neexistovala. Otázky výchovy a vzdelávania sa skúmali v rámci filozofie. Dokumentujú to aj sofisti: Sokrates, Platón, Demokritos, Aristoteles. Prelom v názoroch na výchovu prinieslo obdobie humanizmu a renesancie, ako aj nová prírodovedná filozofia, založená na vnímaní.

K osamostatneniu pedagogiky ako samostatnej vedy došlo až v novoveku, keď v období priemyselných revolúcií dochádzalo k diferenciácii vied. Predmetom pedagogiky je skúmanie vonkajších a vnútorných podmienok výchovy. Do vnútorných podmienok radíme osobnosť človeka, jeho biologickú a psychologickú podstatu. Do vonkajších podmienok radíme odraz vplyvu prostredia na výchovu človeka. Vo výchove platí, že vnútorné a vonkajšie podmienky sa navzájom prelínajú a v pedagogike sa zisťuje, ako tieto podmienky ovplyvňujú výchovu jedinca. Jednoznačným úsilím je vytvorenie optimálnych vrchových podmienok v školstve, rodinnom prostredí a vo výchove mimo vyučovania.

Základnou kategóriou pedagogiky je výchova. Výchovu chápeme v širšom slova zmysle (formovanie celého jedinca po stránke fyzickej a psychickej, rozvoj vedomostí, zručností a návykov), a v užšom slova zmysle ako mravný rozvoj jedinca. Na vymedzenie predmetu pedagogiky existuje viac definícií. Platia tieto dve základné kritériá:

1. sú to javy, ktoré patria k vede o výchove a ktoré neskúma iná vedná disciplína - vytýčenie cieľov, obsahu, metód, foriem a prostriedkov výchovy a vzdelania.
2. sú to javy, ktoré bezprostredne súvisia a podmieňujú výchovno-vzdelávací proces, ale sú predmetom skúmania aj iných vied – sociálne podmienky výchovy, biologický a psychosomatický vývoj osobnosti.

Pramene pedagogiky slúžia pre skúmanie pedagogických javov. Môžu byt’ ústne, písomné alebo hmotné. Rozdeľujeme ich do dvoch skupín:

1. historické čerpajú z nich dejiny - názory klasikov, filozofov, pedagogická tlač, školské zákony a vyhlášky
2. súčasne školská prax, rodinná výchova, mimoškolské výchovné zariadenia.

Pedagogika sa však opiera aj o pramene psychológie, histórie, dejín umenia, sociológie. Význam pedagogiky spočíva v tom, že pedagogika je jednak teoretickým zdrojom pre praktickú výchovno-vzdelávaciu činnosť a napomáha taktiež pri rozpracovaní otázok metodík jednotlivých vyučovacích predmetov.

Štruktúra pedagogických vied

Pedagogická veda sa postupne vnútorne rozdeľuje na pedagogické disciplíny, ktoré spolu tvoria štruktúru pedagogických vied. Pri tomto rozčleňovaní však zatial’ nedošlo k zjednoteniu hľadísk, podľa ktorých sa tieto pedagogické disciplíny rozdeľujú.

Otakar Kádner: Pedagogika:

• teoretická - abstraktná (všeobecná pedagogika)
• konkrétna (organizácia výchovy)
• praktická - didaktika

Velikanič delí pedagogické disciplíny v smere vertikálnom a horizontálnom:

• vertikálne (vek výchovného objektu):

– pedagogika predškolského veku
– pedagogika školského veku (mladší, stredný, starší)
– stredoškolská pedagogika
– vysokoškolská pedagogika
– vojenská pedagogika
– pedagogika dospelých (andragogika)

• horizontálne (obsah pedagogických disciplín:)

– všeobecné základy pedagogiky
– teória vyučovania (didaktika)
– teória výchovy
– teória výchovy mimo vyučovania
– teória správy a riadenia školy
– špeciálna pedagogika
– dejiny pedagogiky

Podľa Kačániho (integrujúce kritérium):

• základné:

– všeobecná pedagogika
– teória vyučovania (didaktika)
– teória výchovy
– teória správy a riadenia školy
– dejiny pedagogiky
– porovnávacia pedagogika
– metodológia pedagogiky

• hraničné:

– sociálna pedagogika
– kybernetická pedagogika
– pedagogická psychológia
– špeciálna pedagogika
– ekonomika vzdelávania

• aplikované:

– pedagogika predškolského veku
– pedagogika školského veku (mladší, stredný, starší)
– stredoškolská pedagogika
– vysokoškolská pedagogika
– vojenská pedagogika
– pedagogika dospelých (andragogika)
– rodinná pedagogika
– inžinierska pedagogikaCharakteristika základných pedagogických disciplín:

Všeobecná pedagogika základné teoretické východiská a otázky koncepcie riešenia všetkých čiastkových problémov. Skúma základné pedagogické kategórie, ktorými sú výchova, vzdelanie, učenie. Osobitne skúma spoločenskú a historickú podmienenosť cieľov a úloh výchovy, zaoberá sa podmienkami a činiteľmi výchovy, výchovnými prostriedkami, organizáciou výchovy v spoločnosti.

Didaktika skúma vzdelávací proces po všetkých stránkach (obsah, zákonitosti, podstata). Vymedzuje funkcie vyučovania, zásady vyučovania, organizačné formy, vyučovacie metódy.

Dejiny pedagogiky

- vývoj pedagogického myslenia a pedagogickej praxe v minulosti. Predmet skúmania dejín pedagogiky môžeme rozdelit’ do dvoch oblastí:

• vývoj pedagogického myslenia, koncepcií, teórií a názorov, ktoré mali vo svojej dobe kultúrny alebo politický význam
• vývoj vzdelávacích sústav v jednotlivých historických obdobiach a krajinách.

Teória výchovy skúma výchovné javy a deje v užšom slova zmysle. Vymedzuje ciele, obsah, úlohy, zásady, prostriedky, metódy a formy mravnej, rozumovej, estetickej, telesnej, pracovnej a inej výchovy. Objasňuje podmienky a činitele, ktoré ovplyvňujú výchovný proces a odhaľuje jeho zákonitosti.

Snahou pedagogiky je, aby sa výchova realizovala v súlade s prirodzenosťou človeka a umožňovala jeho vývoj. Opiera sa pritom o výsledky vied, sleduje vedecko-technický pokrok, pokrok v kultúre. Pomocné vedy k pedagogike delíme na:

1. filozofické (filozofia, etika, estetika, etnografia)
2. antropologické (biológia, psychológia, sociológia)
3. integrujúce (kybernetika)
4. historické a literárne (dejiny a literatúra)

Pedagogika a filozofické vedy -  pedagogika sa opiera o filozofiu v otázkach spoločenskej podmienenosti výchovy, významu výchovy, cieľov a úloh výchovy, teórie poznania.

Etika - teória morálky, veda o mravnosti a mravných hodnotách. Úlohou výchovy je rozvoj mravných stránok osobnosti.
Logika - veda o zákonitostiach myslenia, jeho formách a stavbe, o jasnom, správnom a presnom vyjadrovaní myšlienok. Pre pedagogiku majú význam najmä tieto kategórie: úsudok, pojem, dedukcia a iné.

Sociológia - veda o zákonoch vývoja a štruktúry spoločnosti a o spoločenských javoch, o správaní sa ľudí vo veľkých skupinách. Skúma podmienky existencie spoločnosti, postavenie jednotlivca v spoločnosti.

Pedagogika a psychologické vedy najvýznamnejšia pomocná veda pedagogiky. Psychologické vedy pomáhajú pedagogike poznávat’ objekt výchovy a hľadá najefektívnejšie metódy, formy a prostriedky výchovy a vzdelávania.

Všeobecná psychológia poskytuje základné, všeobecné pohľady na duševný život človeka, skúma zákonitosti duševného vývinu jedinca. Pedagogike poskytuje najmä informácie o procesoch poznávania (vnemy, pocity, predstavy, myslenie, pozornost’, pamäť, vôľa).

Výchovná psychológia skúma zákonitosti individuálneho duševného vývoja, vývoja druhov. Pedagogike poskytuje informácie o vekových a individuálnych zvláštnostiach a vývinových štádiách psychiky.

Pedagogická psychológia je hraničnou vednou disciplínou medzi pedagogikou a psychológiou. Dnes skúma zákonitosti výchovno-vzdelávacieho procesu v školských a iných výchovných zariadeniach, zákonitosti učenia a vyučovania.Základné pedagogické kategórie

Vzdelanie súhrn poznatkov, zručností, návykov, ktoré si jedinec osvojil, pričom sa u neho sformovali žiadúce mravné, duševné a telesné vlastnosti.

Obsah vzdelania vychádza zo spoločenského poznania, potrieb a požiadaviek spoločnosti. Je to premenná kategória, pretože závisí od úrovne a stupňa spoločenského poznania, kultúrnej a ekonomickej úrovne rozvoja danej krajiny.

Vzdelávanie je proces osvojenia poznatkov, zručností a návykov. Trvá počas celého života. Poznáme všeobecné vzdelávanie (všeobecne potrebné znalosti pre život) a odborné (sústava znalostí vzťahujúcich sa k určitému odboru).

Učenie:

• v širšom zmysle (spontánne) je prispôsobivosť organizmu podmienkam okolia, ako zmenu správania, ktorá vzniká v priebehu individuálneho vývoja jedinca pri nejakej činnosti a prejaví sa neskôr v tom, že ovplyvní v určitom smere ďalšiu činnosť človeka.
• v užšom zmysle (riadené) je činnost’ človeka, ktorá je usmernená na aktívne osvojenie si vedomostí, zručností a návykov.

Druhy učenia:

• učenie podmieňovaním (reflex)
• senzomotorické učenie (pohyb)
• verbálne učenie (slová)
• pojmové učenie
• riešenie problémov
• sociálne učenie (v spoločnosti)

Učenie prebieha formou vyučovania.

Vyučovanie - proces, v ktorom učitel’ v súlade s výchovnými a vzdelávacími cieľmi navodzuje a riadi učebnú činnost’ žiakov tak, aby si osvojili stanovené učivo, pochopili poznávanú skutočnosť, rozvinuli svoje schopnosti a tým rozvíjali svoju osobnost’.

Vedomosti sú osvojené (zapamätané a pochopené) fakty a vzťahy medzi nimi, v ktorých sa odráža poznanie objektívnej skutočnosti vo vedomí žiakov.

Zručnosť - nadobudnutá pohotovost’ správne, čo najrýchlejšie a s čo najmenšou námahou vykonávat’ istú činnost’ na základe osvojených vedomostí a predchádzajúcej praktickej činnosti. Poznáme senzomotorické zručnosti (vznikajú v oblasti zmyslovej a pohybovej činnosti) a intelektuálne zručnosti (majú povahu vnútorných myšlienkových operácií a prejavujú sa v operáciách vonkajších).

Vedomosti a zručnosti sú navzájom úzko späté a navzájom sa podmieňujú.

Návyky - zautomatizované vykonávanie niektorých zložiek činností alebo aj celej činnosti, ktoré sa dosiahlo mnohonásobným opakovaním príslušných úkonov.

Schopnosti označujú jednotlivé psychické vlastnosti osobnosti, ktoré sú podmienkou pre úspešné splnenie 1 alebo viacerých činností a prejavujú sa určitou úrovňou vykonanej činnosti. Sú ukazovateľom rozdielu v kvalite vykonanej činnosti. Sú podmienené vlohami (anatomicko-fyziologickými osobitosťami), ktoré sa prejavujú ako vrodené predpoklady na rozvoj jednotlivých psychických činností. Schopnosti delíme na špeciálne, ktoré sa prejavujú iba v určitých odvetviach činnosti, a na všeobecné, ktoré človek môže uplatnit’ vo viacerých odvetviach činností.

Nadanie je to určitý stupeň rozvoja vlôh. Jedná sa o kvalitatívne spojenie schopnosti jednotlivca, od ktorej závisí väčší alebo menší úspech vo vykonávanej činnosti.

Talent - mimoriadne vysoký stupeň nadania. Umožňuje človeku dosahovat’ v určitom obore vynikajúce výsledky.

Inteligencia - všeobecné rozumové schopnosti, rozumová výkonnost’ jednotlivca. Je to všeobecná schopnost’ človeka myšlienkovými operáciami správne a pohotovo riešiť nové úlohy. Mieru inteligencie zisťujeme rôznymi testmi, označuje ju tzv. IQ, ktoré vyjadruje pomer mentálneho veku k chronologickému veku.
Pojem výchova a obsah výchovyPojem výchovy výchova je základným pojmom v pedagogickej praxi. Vznik a podstata výchovy má spoločensko-historický charakter. Výchova má niekoľko znakov:

• jedná sa o typicky ľudskú činnosť
• zámernost’ výchovného pôsobenia
• aktívny vzťah človeka k spoločnosti, prírode a k sebe samému

V procese výchovy sa stretávame s 2 druhmi výchovného pôsobenia na človeka:

• funkcionálne: nezámerné; vonkajšie vplyvy ŽP
• intencionálne: zámerné; vonkajšie výchovné pôsobenie

Obidva druhy pôsobenia sa v praxi prelínajú. Výchovu môžeme definovať z viacerých hľadísk:

• Zástancovia biologických a psychologických hľadísk zdôrazňujú prioritu pôsobenia vnútorných, biologických síl dieťaťa na jeho telesný a duševný vývin.
• Sociologické smery zdôrazňujú rozhodujúci význam vonkajšieho prostredia na výchovu často bez ohľadu na duševné podmienky a psychiku dieťaťa.
• Konvergentné smery sa obyčajne prikláňajú k obom hľadiskám a usilujú sa o spojenie vnútorných i vonkajších podmienok výchovy. Na základe uvedených smerov môžeme povedat’, že výchova má 3 základné stránky:

1. normatívnu, ktorá vymedzuje ciele, obsah, zásady, metódy, formy a prostriedky výchovy
2. exogénnu, ktorá predstavuje celú organizáciu výchovného prostredia
3. endogénnu, ktorá vyjadruje zmeny vnútorného vývinu jedinca.

Ciele výchovy: je to zložitý a dynamický systém, ktorý tvorí množinu cieľov, prostriedkov, princípov a obsahových zložiek, tieto slúžia spoločnému cieľu: naučiť človeka žit’ a pracovat’ v demokratickej spoločnosti.

Obsah výchovy: tvoria ho normy a požiadavky, ktoré sú vypracované na základe spoločenských potrieb a sú primerané vekovým osobitostiam detí a mládeže.

Obsah výchovy sa konkretizuje do obsahových zložiek, resp. súčastí výchovy:

1. Rozumová výchova: utváranie a rozvíjanie primeraných poznávacích procesov a osvojovanie základov vied. Obsahuje tieto hlavné úlohy:

• rozvoj zmyslového poznania
• rozvoj myslenia a reči
• rozvoj praktickej činnosti a rozvoj poznania

Medzi základné prostriedky rozumovej výchovy radíme vyučovanie, učenie, výchova mimo vyučovania, kultúrno-osvetové zariadenia, masovokomunikačné prostriedky.

2. Mravná výchova: v tejto výchove si jedinec utvára vzťahy k sebe samému, k spoločnosti a prírode. Je závislá od politických a kultúrnych podmienok spoločnosti. Obsah mravnej výchovy tvoria tieto čiastkové úlohy a ciele:

• výchova k humanizmu
• výchova k demokracii a tolerancii
• výchova k vzťahu k vlasti a ostatným národom a krajinám sveta
• výchova kladných spoločensko-povahových, citových a vôľových vlastností osobnosti
• výchova k rodičovstvu a sexuálna výchova.

3. Estetická výchova: má veľký význam pre utváranie vzťahu človeka k sebe samému, k prírode a iným ľuďom. Úlohy estetickej výchovy môžeme rozčleniť do týchto oblastí:

• estetické vnímanie a poznávanie krás v prírode, spoločnosti a vo veciach dennej potreby
• umelecká výchova
• výchova vkusu
• osvojenie základných estetických návykov a zručností

Estetická výchova môže mat’ 2 roviny vzťahu:

a) aktívna: tvorba estetických hodnôt
b) pasívna: konzumácia estetických hodnôt

4. Pracovná a technická výchova: jedinec si osvojuje základné vedomosti a zručnosti, ktoré mu umožňujú vytvárat’ osobné a spoločenské hodnoty práce. Súčasťou tejto výchovy je aj utváranie vzťahu k práci. Základné úlohy pracovnej a technickej výchovy:

• výchova kladného vzťahu k práci každého druhu
• výchova vzťahu k svojmu povolaniu
• získanie pracovných predpokladov a pracovnej kvalifikácie
• rozvoj schopností teoreticky a prakticky zaobchádzat’ so strojmi, prístrojmi a nástrojmi.
• rozvoj technického myslenia, tvorivých technických zručností.

5. Telesná výchova: pôsobenie na telesný, pohybový a morálny rozvoj človeka pomocou telesných cvičení a využitia ozdravovacích účinkov prírodných činiteľov (vzduch, voda, slnko). Plní tieto úlohy:

• zdravotnú: ktorá zabezpečuje telesný vývin a udržiava fyzickú a duševnú rovnováhu a aktivitu.
• vzdelávaciu: pomáha utvárat’ rôzne pohybové návyky a zručnosti pre život.
• výchovnú: prispieva k utváraniu mravných, spoločensko-povahových a charakterovo vôľových vlastností.
• kompenzačnú: umožňuje vyvažovat’ negatívne dôsledky jednostrannej psychickej alebo fyzickej činnosti človeka.Proces výchovy

Proces výchovy: Výchovný proces môžeme posudzovat’ z dvoch hľadísk.

Prvé hľadisko berie do úvahy etapy výchovného procesu vo vzťahu k etapám vývinu osobnosti. Úlohou výchovy je poznat’ tieto zmeny, rešpektovat’ ich a spoluvytvárat’. Toto hľadisko je predmetom skúmania vývinovej psychológie a pedagogickej psychológie. Druhé hľadisko vychádza z analýzy výchovného procesu v konkrétnych výchovných situáciách. Výchovný proces je proces cieľavedomý, riadený, plánovitý a vopred premyslený. Podľa prístupu vychovávateľa k vychovávaným môžeme vymedziť 4 fázy výchovného procesu:

1. vstupná diagnóza: vychovávatel’ si tu vytvára obraz o tých, na ktorých chce pôsobit’ a ktorých činnosť chce riadit’.
2. motivačná a projekčná fáza: vychovávateľ si musí ujasnit’ čo chce dosiahnuť a ako to chce dosiahnuť. Veľmi dôležitá je motivácia, aby vychovávatel’ vzbudil záujem vychovávaných a ich aktívnu účasť v procese výchovy.
3. realizácia a regulácia učenia: v tejto fáze dochádza k realizácii cieľov a úloh, ktoré si vychovávatel’ stanovil v predošlej fáze. Dochádza tu k rozvoju citovej a vôľovej sféry jedincov, k vytváraniu ich názorov, postojov, foriem správania a iné.
4. výsledná diagnóza: je zavŕšením jednej etapy výchovného procesu a zároveň východiskovým bodom pre etapu ďalšiu. Ide tu o zhodnotenie dosiahnutých výsledkov vzhľadom k cieľom a úlohám, ktoré boli stanovené.

Sebavýchova: postupne sa v priebehu procesu výchovy mení objekt výchovy na subjekt svojho vlastného výchovného procesu. Proces sebavýchovy nastáva ak osobnost’ sama pracuje na zdokonaľovaní svojej osobnosti. Dosiahnutie tohto stavu by malo byt’ výsledným cieľom výchovného procesu.

Prevýchova: ide tu o nápravu určitých nedostatkov a chýb, ku ktorým prišlo v predošlých fázach výchovného procesu. Pri prevýchove musíme vychádzat’ z analýzy podmienok a príčin, ktoré viedli k nežiadúcim prejavom v správaní vychovávaného jedinca.

Zákonitosti vo výchovnom procese: sú vyjadrením všeobecných, podstatných a nutných súvislostí medzi cieľavedomým pôsobením na psychiku žiaka, riadením jeho rozvoja a žiadúcimi zmenami osobnosti a jej vzťahu k prostrediu. Zákonitosti vo výchovnom procese delíme na biologicko-psychické a spoločensko-historické.

Zásady: všeobecne platné normy alebo pravidlá, ktoré vyplývajú zo zákonitostí výchovno-vzdelávacieho procesu a vzťahujú sa na všetky jeho stránky. Základné zásady výchovného procesu:

• zásada uvedomelosti
• zásada názornosti
• zásada sústavnosti
• zásada aktivity
• zásada primeranosti
• zásada trvácnosti
• zásada individuálneho prístupu

Prostriedky výchovy:

• všetko, čo umožňuje realizovat’ výchovu a vzdelávanie (činnosti, podmienky)
• inštitúcie, ktoré sa podieľajú na výchove (rodina, škola, atd’.)
• činitele procesu výchovy (rodina, učitelia, vychovávatelia)
• postupy a obsahy (koncepcie, formy, metódy a obsahy výchovy)
Prostriedky v užšom slova zmysle chápeme iba ako pomôcky, ktoré sa používajú pri realizácii určitej výchovno-vzdelávacej formy alebo metódy.

Formy výchovy: v pedagogike máme na mysli organizačné formy. Každú org. formu charakterizuje priestor (trieda, telocvičňa, dielňa...) a čas (vyučovacia hodina). Okrem základnej formy (vyučovacej hodiny) používame aj exkurziu, prácu v laboratóriu, vychádzku.

Metódy: (cesta za niečím, postup, spôsob). V pedagogike je to spôsob dosahovania vytýčených výchovno-vzdelávacích cieľov. Od vhodnej metódy závisí vo veľkej miere efektívnosť a výsledky procesu.