Žiakov som sa neprestal ďalej pýtať. 10 minút pred koncom hodiny som sa viac zameral otázky týkajúce sa aplikácie poznatkov a zameral som sa i na predstavy žiakov o udržiavaní a ochrane prírody v ich okolí (v okolí školy, okolí, ich bývania, i v každom okolí, v ktorom sa žiaci pohybujú). Preto prvá otázka na túto tému znela: „Kde v praxi, milí žiaci, ste sa stretli s prípadmi udržiavania a ochrany životného prostredia?“ Žiaci mi uviedli príklady recyklácie, triedenia domáceho odpadu, zákazu zakladania ohňa v lesoch i mnohé iné. Potešila ma ich znalosť a na odpovede som reagoval otázkou z ich konkrétnej praxe: Aký majú tieto činnosti pre nás a naše okolie význam?“ Touto otázkou som sa snažil žiakov nabádať a využiť ich doteraz nadobudnuté vedomosti a získané poznatky z dnešnej vyučovacej hodiny. Na koniec hodiny sme spoločne so žiakmi zhrnuli, že všetky globálne problémy sú na našej planéte spôsobné neustálym vynachádzaním spôsobov na zabezpečenie života ľudí. Opýtal som sa jedného z „prezentátorov“ skupiny, kto alebo čo je podľa neho najväčším znečisťovateľom v jeho okolí. Odpovedal: „Autá“. Spýtal som sa ho: „Prečo práve autá?“ Múdro odpovedal: „Pozoruhodné je, že i napriek zlepšeniu účinnosti čistenia spalín, dochádza v dôsledku narastajúceho počtu vozidiel na cestách a ich častého používania k celkovému zvyšovaniu emisií. Týmto sa doprava stala potenciálne najväčším znečisťovateľom životného prostredia v mestách. Emisie zo spaľovania benzínu a nafty majú vplyv na všetky živé organizmy. Okrem bezprostredného vplyvu na zdravie človeka respektíve rôznorodú vegetáciu, majú emisie vplyv i na globálne klimatické zmeny, ktorého dôsledky sa budú prejavovať ešte mnoho rokov. Za túto odpoveď som svojho žiaka pochválil: „Múdro Jožko, si šikovný a som veľmi rád, že z dnešnej hodiny si si toľko odniesol. Žiak sústredene a kvalitne podal svoju odpoveď, čo som ohodnotil plusovým bodom za aktivitu na vyučovacej hodine.

Skúsil som zapojiť i ďalších žiakov do diskusie k téme: „Mimochodom, Janka, aký máš názor ty k ochrane a udržiavaniu životného prostredia?“ Janka: „Ako dlho by sme uvažovali a premýšľali o tejto téme, vždy by sme dospeli k názoru, že človek jednotlivec bez cudzej pomoci nemôže a nie je schopný zmeniť životné prostredie. Je to viac než pravdepodobné. Jednotlivec nemôže napraviť chyby mnohých „neekologických ľudí“. A dokonca je namieste si myslieť, že i úzka skupina ľudí rovnako nedokáže zmeniť životné prostredie. Keď tak len dlhodobým presvedčením ľudí a šírením informácií danej oblasti. Neviem ako by som napísal činnosť, pomocou ktorej by sa zlepšovalo alebo zhoršovalo životné prostredie. Budem úprimná. Taká činnosť neexistuje. Ako som už hovorila, ja osobne nemôže zmeniť životné prostredie. I keď viem, čo by som mohla urobiť, poznám sa, som taký, že to neurobím. Už mnohokrát som vedela ako dieťa vyhodilo papierik na zeme a vedľa neho stojím jeho maminka a nič mu na to nepovie. Potom je ťažké hovoriť o tom, ako ja zlepším životné prostredie. Na jednej strane sa budem o neho starať a chrániť ho a na druhej strane mi ho bude niekto ničiť.“ „Máš pravdu, Janka, s tvojou odpoveďou a s odpoveďou tvojich spolužiakov úplne súhlasím, a môžem len ku záveru našej hodiny stručne potvrdiť, že problematika globálnych problémov ľudstva odkrýva problém celej ľudskej populácie, ktorá hlavne ovplyvňuje kvalitu životného prostredia. Je potrebné zmeniť celkový život ľudí a chrániť tak životné prostredie. Je dôležité, aby každý nejakým spôsobom zlepšoval životné prostredie.“ Svoju hodinu ukončujem týmito slovami: „Milí žiaci, hodina sa končí, dnešnú hodinu ste pracovali pekne a dúfam, že pre Vás bola podnetná a zaujímavá. Teším sa na ďalšiu vyučovaciu hodinu s Vami, na ktorej budeme preberať tému „Nebezpečenstvo jadrového výbuchu“.

Metódu skupinového vyučovania som si vybral s ohľadom na vek mojich žiakov, ohľadom na už ich existujúce spektrum vedomostí ku preberanej téme. Touto témou sa mi so žiakmi na hodine pracovalo dobre, pretože metódou som umožnil žiakom sa samostatne rozhodovať a naučiť sa navzájom medzi členmi v skupine dohodnúť na konkrétnych faktoch k vyučovacej téme. Vzájomným kritizovaním poznatkov a konfrontatívnym prístupom ku vynájdeným výsledkom sa žiaci privádzali sami k tvorivému mysleniu a riešeniu problémov. Metóda skupinového vyučovania mi tak umožnila vo veľkej miere kontrolovať činnosť svojich žiakov a pomáhať im na ceste hľadania nových poznatkov súvisiacich s navrhovanou témou. Metóda mi umožňovala ďalej korigovať chyby v myslení o dosiahnutých výsledkoch žiakov, čím som ako ich učiteľ mal zaručenú spätnú väzbu žiakov. Žiaci pri prezentácii svojich výsledkov pre celou triedou sa učili správnemu vyjadrovaniu myšlienok svojich spolužiakov. Mládež sa učila porovnávaniu kvality a množstva poznatkov s poznatkami iných. Skupinová práca viedla mojich žiakov k tomu, aby prijímali za učenie zodpovednosť. Touto metódou som žiakom priblížil súčasne s novým predkladaným učivom i rozvíjanie sociálnej zručnosti formou vzájomnej komunikácie, ďalej bolo podporené rozvíjanie rozumových zručností v dôsledku nutnosti vysvetľovať jeden druhému, dohovárať sa o významoch a riešiť vzájomné problémy a v neposlednom rade naučiť emočnej podpore prostredníctvom motivačných účinkov nadšenia celej skupiny alebo ich vodcov. Skupinová metóda vyučovania tak žiakom umožnila nielen korektnou formou spoznať vďaka predkladanému učivu mnoho nového, ale svojim spôsobom umožnila i oživiť vyučovanie, ktoré inak prebiehalo tradične „postarom“.