V PK je nástrojom rozvíjania samostatnosti, sebauvedomovania si i disciplíny každého jednotlivého žiaka, študenta pri vplyvoch učiteľov vzhľadom na ich odbornú kvalitu a pedagogicko-psychologickú pripravenosť. Je forma existencie vedomia i nástroj komunikácie medzi ľuďmi. Je bezprostredná skutočnosť myšlienky, jej materializácia a objektivizácia. Reč pretvára skúsenosť do pojmov, uchováva ju, umožňuje činnosť, výmenu myšlienok, i zážitkov medzi ľuďmi, ale i odovzdávanie výdobytkov historického vývinu ľudstva. Aby v podmienkach školy bola, čo najintenzívnejšie rozvíjaná stránka detí a mládeže je nevyhnutné im poskytovať, čo najširší priestor na rečové vyjadrenie sa lebo prostredníctvom praktickej reči je rozvíjané logické uvažovanie, dynamika uplatňovania pojmov, vedomostí vo forme súvislých prejavov. Konštatovaním, že reč je špecifická ľudská činnosť založená na využívaní slovných i neslovných výrazových prostriedkov v procese komunikácie, je to schopnosť používať relatívne uzavretého a ustáleného súboru zvukových znakov smerujúcich k dorozumievaniu vo vnútri konkrétne sociálnej štruktúry. Lebo reč je bezprostredná skutočnosť myšlienky, jej materializácie a objektivizácie. Objekt základom reči je jazyk. Jazyk a reč predstavujú 2 stránky jedného celku, čo znamená, že je vystupuje ako objekt, štruktúry systém znakov a ich používania u slov v konkrétnom význame a že predstavuje proces uplatňovania jazyka. V rámci pedagogickej komunikácie je reč základným komunikačným prostriedkom, prostriedkom kt. sú odovzdávané vedomosti, podnecované myslenie, ovplyvňované prežívania, ale aj zámer dorozumenia sa účastníkov výchovno-vzd. procesu.

Prostredníctvom reči je realizovaná aj interakcia medzi učiteľom a žiakmi. Z tohto dôvodu je pre učiteľa reč nevyhnutným prostriedkom v 3 rovinách: 1) didaktická – ovplyvňovanie reči učiteľa, aby informácie boli nadväzné na schopnosti, aktivitu, možnosti i doterajšie vedomosti žiakov, či študentov vzhľadom na cieľ vzdelávania. 2) metodická – konkrétne postupy ako žiakom, či študentom sprístupniť a umožniť im pochopenie konkrétneho javu z daného predmetu. 3) výchovná – prostredníctvom reči predstavuje vzťah ku žiakom, uplatňovanie takých výrazových prostriedkov a reakcií, ktoré ž. podnecujú ku spolupráci.

Pod pojmom reč je potrebné pochopiť aj jej 4 významy: 1) reč ako všeobecná schopnosť človeka hovoriť, 2) ako konkrétny prejav s reálnym zmyslom, 3. rozprávanie ako dej, činnosť, proces, 4.) ako technika rozprávania v jej dynamike a príťažlivosť. Aby v podmienkach školy bola reč podnecujúca, vytvárajúca ústretový vzťah oboch subjektov, je v nej potrebné uplatňovať nasledovné prostriedky:
1. ) prízvuk , zdôrazňujúci konkrétne slabiky, slová s využívaním fonetického prejavu
2) rytmus viazaný na zvyrazňvania dôrazu významu jedného, či iného významu slova,
3) dynamika – zdôrazňovanie určitého úseku, zosilňovanie hlasu,
4.) melódia, ktorá predstavuje zmeny v tónovej výške a plní funkciu oznamovaciu i emocionálnu,
5) tempo – predstavuje rýchlosť akou je odovzdávaný obsah informácie,
6) prestávka – pauza v reči majúca 3 významy:A) fyziologický (nádych, výdych) B) logický význam (teda priestor na uvažovanie) – čo prispieva k pochopeniu podstaty informácie , uvažovaniu i hľadaniu súvislostí C) psychologická – môže pôsobiť emociálne s očakávaním psychologického pôsobenia na žiaka D) farba hlasu, ktorá môže spôsobiť príjemne, či nepríjemne, lahodný, živý, jemný, s exkurziami, nepríjemný – ostrý hlas.

VERBÁLNA A NEVERBÁLNA KOMUNIKÁCIA – Súčasti pedagogickej ale aj sociálnej komunikácie, ktorá vzájomnému kontaktu komunikujúcich dodávajú živosť, podnecujú vzájomnú interakciu a motiváciu pre vámenu vedomostí, skúseností. V procese koom. je prioritná verbálna kom, kt. podst. prostr. je reč realizovaná zvukovými hlasovými orgánmi. Rečou je rozvíjaný samotný logický zmysel, vyj. slovná zásoba i využívanie spisovnosti jav, v ktorom je komuni. realizovaná. verbálna komunikácie – reč vyjadrujúca kvality, schopnosti, vedomosti a dynamiku prejavu každého. Význam. úlohu v procese VK a rozvoja samostatného myslenia majú otázky, pri ktorých by mali byť zo strany učiteľa dodržané nasledovné zásady:
1) otázka sa má dotýkať len jednotlivého problému
2) otázky majú na seba logicky nadväzovať a byť kladené v premyslenom poradí
3) ak chceme aktivizovať žiaka otázkami, najskôr otázku položíme a potom vyvoláme, konkrétneho žiaka
4) otázka kladiem primeraným tempom, aby si dokázali žiaci uvedomiť podstatu problému otázky
5) žiakom či št. je potrebné poskytnúť primeraný čas na odpoveď
6) v čase kladenia otázky striedavo vyvolávať, vše.