Učiteľova osobnosť je najsilnejším motivačným činiteľom učenia sa žiakov. Na rozdiel od iných osobností, resp. ľudí v iných povolaniach, ju charakterizujú viaceré znaky, vlastnosti, ktoré podmieňujú jednak voľbu učiteľského povolania, ale sa utvárajú aj v priebehu povolania. Nie každý učiteľ má predpoklady stať sa výchovným činiteľom v kladnom slova zmysle vo vývine žiaka. Môže sa ním stať iba osobnosť s náležitými vedomosťami, s kladnými osobným vlastnosťami, dôstojného spôsobu života a správania.

Psychologické osobitosti učiteľovej osobnosti:

• výrazná sociálna upriamenosť - je to osobnosť sociálneho typu, vyznačujúca sa citlivým prístupom k inému človeku, tendenciou stýkať sa s ním, ochotou pomáhať mu, obetovať sa, príznačná je pre ňu schopnosť „kontaktovať sa“ , „vcítiť sa“ do psychiky iného
• duševná sviežosť a mladosť, ochota prijímať nové podnety, idey, zvýšený cit pre spravodlivosť, často životný optimizmus a zmysel pre humor
• nevyhnutnou podmienkou úspechu v pedagogickej práci a radosti z nej je láska k deťom, kladný vzťah k mládeži (učiteľovu lásku si cenia najmä žiaci, ktorým prípadne chýba v rodine)
• láska k žiakom plodí úsilie porozumieť im, vedieť pochopiť, priblížiť sa im, ochotu poradiť im a pomôcť, prejavovať o nich starostlivosť
• kladný, srdečný prípadne priateľský vzťah učiteľa k mládeži, čo však neznamená, že učiteľ nemá mať od žiakov náležitý odstup (familiárnosť a rovnostárstvo, rýchlo vedie k strate alebo aspoň k zníženiu učiteľovej autority, rovnako ako jeho povýšenosť a neprístupnosť)
• učiteľ má prejavovať rovnaký vzťah k všetkým žiakom, úctu voči žiakovej osobnosti, ktorá tvorí súčasť jeho pedagogického humanizmu, má usilovať získať si dôveru žiakov a tú nesklamať, má vedieť odpustiť žiakovi, umožniť mu polepšiť sa
• učiteľ má byť voči žiakom náročný a primerane prísny, náročnosť však nesmie prechádzať v preťažovanie žiakov - vyžaduje sa rozvážne používanie kladných i záporných pedagogických opatrení
• učiteľ nemá obmedzovať svoj styk so žiakmi mimo školy