Učiteľ vo vyučovaní, vplyv osobnosti učiteľa na edukačný proces v škole

Hoci je učiteľ autonómnym činiteľom, sám organizuje a tvorivo riadi vyučovanie, z hľadiska celkovej organizácie práce vychádza z odporúčaní a pokynov obsiahnutých v "Pedagogicko-organizač¬ných pokynoch pre školy a školské zariadenia a orgány štátnej správy v škol¬stve v SR". Význam pokynov pre prípravu učiteľa spočíva v tom, že orien¬tujú pozornosť na aktuálne úlohy výchovy a vzdelávania, aktualizujú niektoré predpisy týkajúce sa organizácie výučby a pod. Pre prípravu učiteľa je dôleži¬té včas vedieť aj termíny a časové trvanie prázdnin - to mu umožňuje plánovať prácu tak, aby bola rovnomerne rozdelená na celý školský rok.

V súvislosti s otázkami prípravy učiteľa na vyučovanie hovoríme o príprave dlhodobej a o príprave krátkodobej. Dlhodobá príprava obsahuje dva aspekty. Rozumieme ňou jednak prípravu na vykonávanie učiteľskej profesie, ale aj dlhodobejšiu prípravu na vyučovanie v školskom roku, čiže prípravu už pred jeho začiatkom.

Príprava na výkon učiteľskej profesie sa realizuje počas štúdia, v rámci ktorého si študent - budúci učiteľ - popri študijných predmetoch vytvára i vzťah k mládeži a k svoje budúcej profesii. Teoretické štúdium je spojené aj s praktickou činnosťou (rôzne druhy pedagogickej praxe) a vzhľadom na vý¬znam a špecifickosť učiteľskej profesie každý, kto sa chce stať učiteľom, by mal starostlivo zvážiť svoj skutočný záujem o túto profesiu.

Dlhodobá príprava na realizáciu vyučovania spočíva v tom, že učiteľ sa v časovom predstihu, t.j. už pred začiatkom školského roka, pripravuje na vyučovanie. Do tejto prípravy patrí:

• Preštudovanie "Pedagogicko-organizačných pokynov ... "
• Oboznámenie sa s hlavnými úlohami školy, ktoré v spolupráci s učiteľmi vypracúva vedenie školy. Hlavné úlohy vychádzajú z analýzy práce predchádzajúceho školského roka a upriamujú pozornosť učiteľského kolektívu na viaceré oblasti, ktorým treba venovať pozornosť.

Preštudovanie príslušných učebných osnov, učebníc a metodických prí¬ručiek je zvlášť významné najmä vtedy, keď učiteľ prvýkrát bude vyu¬čovať ročník, v ktorom doposiaľ neučil, alebo bude vyučovať nový predmet. Mal by poznať učivo prechádzajúcich ročníkov, aby vedel, na čo nadviazať, ale aj nasledujúcich, aby vedel, čo sa budú žiaci učiť v budúcnosti, čo z pre¬beraného učiva je naozaj podstatné pre prácu v ďalšom ročníku. Učebné osnovy sa po istom čase inovujú, obohacujú, alebo aj redukujú, a preto učiteľ musí sledovať a študovať prípadné zmeny.

K dlhodobej príprave patrí aj zistenie stavu učebných pomôcok a didaktickej techniky, zabezpečenie ich funkčnosti, v prípade potreby zaobstaranie nových pomôcok, štúdium dokumentácie o predchádzajúcom vyučovaní a žiakoch, kto¬rých bude učiteľ vyučovať (triedna kniha, triedny výkaz - významné zdroje informácií o žiakoch), ďalej sem patrí zhromažďovanie súborov obrázkov, literárnych úryvkov, citátov, fotografií, magnetofónových nahrávok, videozáznamov a pod., pričom štúdium týchto materiálov vyúsťuje do spracovania tematického plánu.

Dlhodobá príprava má nesmierny význam a je vlastne organickou súčasťou prípravy učiteľa na vyučovanie. K dlhodobej príprave patrí aj sústavné sebavzdelávanie. Učiteľ nemôže vystačiť iba s tými vedomosťami, ktoré získal počas štúdia, ale musí sa systematicky aj sám vzdelávať štúdiom pedagogickej a psychologickej literatúry, odbornej literatúry, odbornej metodickej literatúry a ostatnej literatúry (učiteľ má mať prehľad i v umení, kultúre, histórii, filozofii atď.)- toto všetko totiž vplýva na jeho prácu. K ďalšiemu sebavzdelávaniu patrí aj možnosť získavania skúseností na iných školách alebo v zahraničí.

Tematický plán (alebo aj časovo-tematický plán) je rozvrhnutie učiva príslušného predmetu na celý školský rok. Dbá sa pritom na to, aby učivo bolo rozvrhnuté rovnomerne na jednotlivé mesiace a týždne a aby boli vyčlenené hodiny na systematizáciu a opakovanie vedomostí žiakov. V minulosti si učitelia tematické plány vypracúvali väčšinou samostatne alebo spoločne v rámci metodických združení a predmetových komisií. V súčasnosti je tematický plán učiva súčasťou každej metodickej príručky a vychádza zo zovšeobecnených skúseností učiteľov pričom odporúča optimálne rozvrhnutie učiva na školský rok, usmerňuje prácu učiteľa, ale nemožno ho aplikovať úplne dogma¬ticky - učiteľ si ho prispôsobuje na podmienky školy a triedy (región, počet žiakov v triede), čiže tvorivo s ním pracuje.

Pod krátkodobou prípravou učiteľa (bezprostrednou prípravou) rozumieme prípravu na konkrétnu vyučovaciu hodinu, vychádzku alebo exkurziu. Vychádza z tematického plánu a učiteľ v nej: " ... pro¬jektuje svoju metodickú prácu so zreteľom k predpokladaným pedagogickým situáciám v triede i so zreteľom na individuálny a diferencovaný prístup k žiakom a na ich pracovnú motiváciu a aktivizáciu". Prí¬prava, ak má prispieť ku kvalite vyučovania, má vychádzať z analýzy pred¬chádzajúcich vyučovacích hodín, má mať jasne stanovené výchovno-vzdelávacie ciele, adekvátny výber vyučovacích metód, má obsiahnuť činnosti žia¬kov a zaradenie pomôcok do vyučovania. Taktiež sa odporúča aspoň orien¬tačné časové rozvrhnutie hodiny, t.j. koľko minút chce učiteľ venovať tej ktorej fáze vyučovacieho procesu.
Čím dokonalejšie učiteľ analyzuje svoju predchádzajúcu prácu a čím dokonalejšie pozná žiakov, tým je jeho príprava na vyučovaciu hodinu reál¬nejšia a je skutočným vodítkom jeho práce. Starostlivá príprava na vyučovaciu hodinu je náročná. To však neznamená, že aj keď sa nemožno vždy pripraviť dôkladne, netreba sa pripravovať vôbec. Aj krátka desaťminútová úvaha o priebehu vyučovacej hodiny, stručná didaktická analýza obsahu učiva, ujas¬nenie si metód a pravdepodobných činností seba a žiakov, odstraňujú improvizáciu a robia vyučovaciu hodinu reálnejšou.Predpis, podľa ktorého by mala byť napísaná príprava, neexistuje. Možno odporučiť nasledujúcu štruktúru prípravy:

1. Základné údaje o vyučovacej hodine (trieda, dátum, vyučovací predmet, prípadne poradie hodiny v rámci preberaného tematického celku).
2. Vypísanie časti preberaného tematického celku.
3. Pomôcky a didaktická technika.
4. Výchovno-vzdelávací cieľ vyučovacej hodiny
5. Priebeh vyučovacej hodiny - kontrola domácej úlohy, nové učivo, fixá¬cia učiva atď. Pri jednotlivých fázach učiteľ uvedie základné vyučovacie metódy, zaradenie pomôcok, prípadne si uvedie otázky pre žiakov a pod.
6. Uloženie domácej úlohy - čo bude uložené.
7. Zhodnotenie a ukončenie hodiny.
8. Poznámky.

V súvislosti s prípravou učiteľa na vyučovaciu hodinu spomeniem ešte jednu požiadavku, a tou je spolupráca s inými učiteľmi. Niekedy dochádza k preťažovaniu žiakov napr. v období pred polrokom, pretože učitelia sa za¬meriavajú na opakovanie učiva. Koordinované by mali byt' aj rôzne písomné práce, diktáty, skúšanie žiakov z rozsiahlejšieho učiva a pod.

Tvorivosť žiakov závisí nielen od nich samotných, ale predovšetkým od tvorivých prí¬stupov učiteľa k vyučovaniu. Požiadavka tvorivosti učiteľa vystupuje do popredia najmä v ostatných rokoch. Základné aspekty, ktoré charakterizujú tvorivú činnosť učiteľa, sú:

1. Už pred vyučovaním myšlienkovo, abstraktne spracúva a "projektuje" svoje činnosti a činnosti žiakov, predstavuje si a plánuje priebeh vyučovacej hodiny, pôsobenie na žiakov a pod.
2. Nepracuje podľa schémy, neuplat¬ňuje stereotyp, ale svoje pôsobenie prispôsobuje reálnej výchovno-vzdelávacej situácii.
3. Po skončení vyučovania analyzuje jeho priebeh a výsledky, na ich základe vyvodzuje závery pre svoju ďalšiu prácu, koriguje a pripravuje svoje ďalšie činnosti pôsobenia.
4. Analýza vlastnej práce a projektovanie ďalšej činnosti vedie k ďalšiemu sebavzdelávaniu a hľadaniu progresívnejších metód a foriem práce.
5. Tvorivosť učiteľa sa neobmedzuje iba na jeho konkrétnu prácu vo vyu¬čovaní, ale aj spoluprácu s rodičmi, ostatnými učiteľmi i so širším okolím, čím získava poznatky a podnety pre svoju prácu.
6. Učiteľ musí byť schopný úspešne sa vyrovnať aj s mnohými neštandardnými a neočakávanými situáciami.
7. Skutočne tvorivý učiteľ neustále „tvorí" doma, v širšom prostredí hľadá podnety pre svoju prácu, je inšpirovaný masovokomunikačnými média¬mi a pod.
8. Tvorivý učiteľ sa neustále vzdeláva. Popri získavaní odborných vedo¬mostí si sústavne rozširuje svoje vedomosti zo všeobecného vzdelania, kultúry, umenia atď.
9. Tvorivosť učiteľa sa prejavuje nie v tom, ako on, prípadne iní hod¬notia jeho prácu, ale predovšetkým v úrovni vedomostí jeho žiakov.
10. Treba rozlišovať medzi rutinérstvom a tvorivosťou. Rutinérstvo je výsledok skúseností a zručností, ktoré učiteľ získa po niekoľkých rokoch svojej práce (má tendenciu v práci opakovať zaužívané postupy). Tvorivosť síce znamená vychádzanie zo skúse¬ností, ale aj ich modifikáciu na nové, zmenené podmienky, inak povedané, vyhýbanie sa stereotypu.

Vo výchovno-vzdelávacom procese dochádza k zákonitej vzájomnej interakcii medzi učiteľom a žiakom, pričom učiteľ pôsobí výchovne a vzdelávajúco na žiakov. Podstata výchovného pôsobenia učiteľa je v tom, že svojím vplyvom utvára osobnosť žiakov. Pritom nepôsobí výchovne na žiakov iba slovom alebo tými svojimi vlastnosťami, ktoré chce uplatniť, ale celou svojou osobnosťou. Tú treba chápať ako organický súhrn učiteľových vedomostí a spôsobilostí, osobných vlastností a spôsobov správania. Učiteľ pozná hlbšie a širšie súvislosti žiakmi osvojovaných poznatkov, ako im môže poskytnúť učebnica, uvedomuje si zmysel poznávania a cieľ vyučovania a svojím citovým a mravným postojom k vštepovaným poznatkom obohacuje tieto poznatky o nové zložky.

Učiteľova osobnosť je najsilnejším motivačným činiteľom učenia sa žiakov. Na rozdiel od iných osobností, resp. ľudí v iných povolaniach, ju charakterizujú viaceré znaky, vlastnosti, ktoré podmieňujú jednak voľbu učiteľského povolania, ale sa utvárajú aj v priebehu povolania. Nie každý učiteľ má predpoklady stať sa výchovným činiteľom v kladnom slova zmysle vo vývine žiaka. Môže sa ním stať iba osobnosť s náležitými vedomosťami, s kladnými osobným vlastnosťami, dôstojného spôsobu života a správania.

Psychologické osobitosti učiteľovej osobnosti:

• výrazná sociálna upriamenosť - je to osobnosť sociálneho typu, vyznačujúca sa citlivým prístupom k inému človeku, tendenciou stýkať sa s ním, ochotou pomáhať mu, obetovať sa, príznačná je pre ňu schopnosť „kontaktovať sa“ , „vcítiť sa“ do psychiky iného
• duševná sviežosť a mladosť, ochota prijímať nové podnety, idey, zvýšený cit pre spravodlivosť, často životný optimizmus a zmysel pre humor
• nevyhnutnou podmienkou úspechu v pedagogickej práci a radosti z nej je láska k deťom, kladný vzťah k mládeži (učiteľovu lásku si cenia najmä žiaci, ktorým prípadne chýba v rodine)
• láska k žiakom plodí úsilie porozumieť im, vedieť pochopiť, priblížiť sa im, ochotu poradiť im a pomôcť, prejavovať o nich starostlivosť
• kladný, srdečný prípadne priateľský vzťah učiteľa k mládeži, čo však neznamená, že učiteľ nemá mať od žiakov náležitý odstup (familiárnosť a rovnostárstvo, rýchlo vedie k strate alebo aspoň k zníženiu učiteľovej autority, rovnako ako jeho povýšenosť a neprístupnosť)
• učiteľ má prejavovať rovnaký vzťah k všetkým žiakom, úctu voči žiakovej osobnosti, ktorá tvorí súčasť jeho pedagogického humanizmu, má usilovať získať si dôveru žiakov a tú nesklamať, má vedieť odpustiť žiakovi, umožniť mu polepšiť sa
• učiteľ má byť voči žiakom náročný a primerane prísny, náročnosť však nesmie prechádzať v preťažovanie žiakov - vyžaduje sa rozvážne používanie kladných i záporných pedagogických opatrení
• učiteľ nemá obmedzovať svoj styk so žiakmi mimo školy