Práca s bájkou

Bájka je náročný prozaický žáner. J. Sedlák v diele Epické žánre v literatúre pre mládež charakterizuje bájku ako veľmi krátky, až lakonicky strohý literárny útvar. Stručný príbeh v bájke o zvieratách alebo ľuďoch je alegóriou na ľudské vlastnosti. Postavy príbehu sú vždy symbolické.

Bývajú nositeľmi tradíciou ustálených vlastností, napr. líška symbolizuje zvyčajne prefíkaného tvora, podvodníka a klamára, lev mocného a hrdého vládcu, zajac plachého bojka, vlk nenásytného pažravca a chamtivca, havran hlupáka a pod. Stručný príbeh vyvrcholí pointou, ktorou býva poučenie, mravoučný záver, ku ktorému celý dej smeruje.

Práca s bájkou zaraďujeme až do druhého polroku literárnej výchovy 4-5 ročných detí. V zoznamovaní sa žánrom pokračujeme v skupine starších detí.

Vyberáme si jednoduché, prístupné texty, najskôr prechodné útvary medzi zvieracou rozprávkou a bájkou. Pre prácu s deťmi predškolského veku je najvýhodnejšie vyberať si bájky z knihy L. N. Tolstého Rozprávky a bájky alebo Lev a psík.
Zamestnanie, v ktorom pracujeme s bájkou, má iné proporcie, ako keď deťom sprostredkúvame rozprávku. Dlhšia a oveľa dôležitejšia je v ňom prípravná časť. V nej si v rozhovore s deťmi spresníme ich vedomostné predpoklady, potrebné na porozumenie inotaju v bájke. Vedomostné predpoklady vytvárame aj mimo zamestnávania, v predchádzajúcej práci (pri prezeraní obrázkov, na vychádzkach a podobne).

Ak majú napr. deti porozumieť bájke Hlúpa myška musia vedieť, že kocúr žerie myši, že im je nepriateľom, že kohút nie je myšiam nebezpečný. Musia vedieť ako kohút a kocúr vyzerajú, mali by ich vedieť rozoznať podľa obrázku ale i podľa slovného opisu v bájke: „Nohy má čierne, chochol červený, oči vypučené a nos ako háčik.“ Mačka: „Druhé zvieratko ležalo na slniečku a vyhrievalo sa. Kŕčik malo biely, nôžky sivé, hladké, oblizuje si biele prsíčka a chvostíkom ledva hýbe, na mňa pozerá....“
Len tak môžu deti porozumieť, prečo sa v bájke hovorí o hlúpej myške. Bájka, na rozdiel od rozprávky, neútočí tak na city ako na rozum detí, podnecuje ich k rozmýšaniu. Rozhovor nezameriavame na dojmy a citové zážitky detí, ale na intelektuálne spracovávanie informácií, ktoré im bájka odovzdala. Je samozrejmé, že rozhovor musíme viesť na úrovni prístupnej deťom.
Vlastný prednes alebo prečítanie bájky trvá krátko. Bájku by sme nemali zdĺhavo prerozprávať, jej žánrovou osobitosťou je práve stručnosť, holý príbeh bez akýchkoľvek zdĺhavých opisov. Na oživenie textu i pre názornosť používame pri rozprávaní podobné rekvizity ako pri práci s inými dielami pre deti, i tu však treba mať zmysel pre mieru.

Tempo rozprávania prispôsobujeme hutnosti a náročnosti textu, rozprávame pomaly, s viacerými prestávkami, aby si deti stačili uvedomiť súvislosti v príbehu.

Po odznení textu sa treba s deťmi o bájke porozprávať. Po vysvetľujúcom rozhovore s deťmi si učiteľka overí, koľko z príbehu porozumeli. Deti zvyčajne z počúvania pochopia základnú dejovú líniu, inotaj im zatiaľ zostáva skrytý. Na tomto vekovom stupni nevyvodzujeme z bájky hlbšie závery.

Rozhovor môžeme rozvíjať okolo situácií: silný, pyšný lev sa môže dostať do vážneho nebezpečenstva. Pomôcť mu môže hoci aj maličká slabučka myška, ak to urobí šikovne a rýchlo.

Snažíme sa, aby deti porozumeli pointe bájky: „Aj myš môže urobiť dobro.“ Pokúsime sa vyhľadať s mimi analogické situácie, keď si ľudia, bez ohľadu na veľkosť a silu, môžu navzájom pomôcť. Prostredníctvom bájky si deti zvykajú vyvodzovať poučné závery z príbehov. Môžu si okolo stručného deja bájky samy vytvárať nové príbehy, vymyšľať si pokračovanie deja a pod.. Bájky sa ďalej dajú využiť v dramatických hrách i ako podnet pre výtvarné stvárnenie situácie.