Práva dieťaťa

1. Vývoj práv dieťaťa

Medzinárodné spoločenstvo zaoberajúce sa právami dieťaťa za posledných 75 rokov prijalo viac ako 90 medzinárodných dokumentov. Po prvý krát sa právami detí zaoberalo v roku 1924 v tzv. „Ženevskej konvencii“ (konvencia – dohovor, dohoda). Ďalšie uznanie ochrany práv dieťaťa bolo prijaté v OSN 20. novembra 1959. Tieto dokumenty však ešte stále nezaisťovali na sto percent ochranu práv detí. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa medzinárodne uzniesli na vypracovaní prijateľného dokumentu, ktorý by zaväzoval štáty ochraňovať práva detí vo všetkých životných situáciách.

1.1 Dohovor o právach detí

Tento dohovor prijalo Valné zhromaždenie OSN v New Yorku OSN 20. novembra 1989, čo bolo práve obdobie komunistického režimu v strednej a východnej Európe. Dohovor bol prijatý v krátkom čase dostatočným počtom členských štátov OSN. V roku 1991 sa stal záväzným dokumentom medzinárodného práva. V súčasnosti je viac ako 170 členských štátov OSN, ktoré tento dokument podpísali. V Európe tento dokument podpísali všetky štáty a prevažná väčšina ho aj ratifikovala. Pre Slovensko sa stal tiež záväzným dokumentom medzinárodných práv.
„Dohovor zahŕňa garancie práv dieťaťa, a to ako základných občianskych práv a slobôd, tak aj hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. Spája teda v sebe ochranu práv prvej i druhej generácie.“
Dohovor je založený na 4 základných princípoch:

1. zákaz diskriminácie
2. záujem dieťaťa ako prvoradé hľadisko pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí
3. prirodzené právo na život
4. rešpektovanie práva dieťaťa na vlastný názor

Dohovor je zostavený so zohľadnením troch zásad : ochrana, zabezpečenie a aktívna účasť. Ochrana predstavuje zabraňovanie duševného alebo telesného násilia, zneužívania, zanedbávania alebo nedbanlivého zaobchádzania, urážania, trýznenia a vykorisťovania. Zásada zabezpečenia zahŕňa právo na meno, na štátnu príslušnosť, na výhody sociálneho poistenia, právo na vzdelanie a pokiaľ je to možné dieťa má právo poznať svojich rodičova a má právo na ich starostlivosť.

Zásada aktívnej účasti je rozpracovaná ako napr. právo na názor, na slobodu prejavu, myslenia, svedomia a náboženského vyznania. Štáty, ktoré podpísali Dohovor okrem iného uznávajú právo dieťaťa na odpočinok a voľný čas, právo venovať sa hre a oddychovým aktivitám primeraným jeho veku, a slobodne sa zúčastňovať na kultúrnom živote a umení.

Prevažná časť ustanovení dohovoru vymedzuje uplatňovanie a výkon práv dieťaťa národnými právnymi poriadkami a výkonnými orgánmi štátu. Dohovor má priamy vplyv na štát, niektoré práva a povinnosti sú však prenesené zo štátu na osoby priamo sa starajúce o dieťa. Štáty dieťaťu zabezpečujú takú ochranu a starostlivosť, ktorá je nevyhnutná pre jeho dobro a jeho spokojnosť, pričom dbajú aj na práva a povinnosti jeho rodičov alebo zákonných zástupcov.

2. Práva dieťaťa na Slovensku

30. septembra 1990 podpísala Dohovor o právach dieťaťa aj ČSFR, pričom platnosť nadobudol 6. februára 1991. Od 1. januára 1993 Slovenská republika ako samostatný štát prevzala práva a povinnosti z Dohovoru, ku ktorému pristúpila ČSFR.
Dohovor charakterizuje dieťa z hľadiska veku ako ľudskú bytosť mladšiu ako 18 rokov, ak podľa právneho poriadku nie je plnoletosť dosiahnutá skôr. Na Slovensku môže byť plnoletosť nadobudnutá pred dovŕšením osemnásteho roku v prípade manželstva vo veku najmenej 16 rokov.

Ústavné sociálne práva dieťaťa na Slovensku sa viažu na:

• primerané hmotné zabezpečenie pri strate živiteľa
• zabezpečenie základných životných podmienok poskytnutím nevyhnutnej pomoci
• osobitnú ochranu detí a mladistvých
• zvýšenú ochranu zdravia mladistvých pri práci
• osobitnú ochranu mladistvých v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie

Základné ľudské práva sú zakotvené v Ústave Slovenskej republiky v Hlave č. 2, podľa ktorej sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

3. Výchova a práva dieťaťa

Hlavné myšlienky na dobrý vývoj dieťaťa možno zhrnúť do týchto okruhov:

1. Dieťa má mať dobré detstvo, lebo len tak sa môže rozvinúť do slobodnej a zodpovednej, plnohodnotnej osobnosti.
2. Matka a otec by mali dozerať na starostlivosť o dieťa a vhodne ju prepojiť so zárobkovou činnosťou – nevenovať sa pri vychovávaní dieťaťa len práci, ale snažiť sa využiť voľný čas na spoločné chvíle s dieťaťom.
3. Rodiny by mali mať zodpovedajúcu životnú úroveň.
4. Deti by sa mali podieľať na chode rodinných záležitostí, mali by byť oboznamované so situáciou rodiny a rozhodovať o sebe s ohľadom na ich vekový a intelektuálny stupeň vyspelosti.

Ako vo všetkých moderných spoločnostiach, tak aj u nás sa zvyšuje hodnota dieťaťa, pretože pôrodnosť na Slovensku klesá. Dieťa na Slovensku je jednoznačne najvyššie deklarovaná hodnota. Mnoho ľudí pripisuje dieťaťu najvyššiu hodnotu. Zvýrazňuje sa hlavne emocionálny význam dieťaťa. Rodičia v ňom hľadajú prameň šťastia, uspokojenie citových potrieb a zmysel svojho života. Na druhej strane rastú očakávania a požiadavky rodičov na deti, kvôli uspokojovaniu vlastných nenaplnených ambícií, nároky na ich vzdelanie, jazykové a iné znalosti, ktoré by deťom pomohli lepšie sa uplatniť na konkurenčnom trhu práce.

Z práv a povinností dieťaťa by mali vychádzať prvotné princípy pre výchovu. Deti vychovávame v dobe rozmanitých ideálov a hodnotových postojov. Ideál výchovy nepravdivo predpokladá, že každá výchova je dobrá výchova a že všetci vychovávatelia vychovávajú v tom istom štýle. Dnešná výchova je výchovou s veľkou slobodou voľby a s nedostatkom oporných bodov pri orientácii, s malou cudzou kontrolou, ale s veľkou zodpovednosťou a s mnohými životnými šancami. Vychovať v týchto podmienkach je obtiažne, ale dobrá výchova zostáva nutná pokiaľ prichádzajú na svet deti.

Deti sa potrebujú učiť a sú schopné vnímať a podliehať dobrým alebo zlým vplyvom. Na výchove, ktorú dostanú počas života, závisí, ako budú žiť a ďalej vplývať na okolie, či neskôr na svoje vlastné deti. Výchovu v zmysle morálky a zákonnej povinnosti chápeme ako snahy ovplyvňovať deti a mladých tak, aby sa stali morálne a duchovne, spoločensky a profesionálne, telesne i duševne zdatnými.

Preto majú deti právo na výchovu a existujú rôzne zákony, ktoré zabezpečujú ich ochranu pred ohrozením a zanedbávaním.
Už od nepamäti hlavná zodpovednosť za výchovu bola na rodičoch, ale rodinnú výchovu podporujú a dopĺňajú aj školské inštitúcie. Rodina je základnou istotou, kde by mali byť dieťaťu uznané jeho práva. Rodičia by mali dieťaťu pre dobrý rozvoj poskytnúť plnohodnotné prostredie s dostatočným množstvom podnetov a dostatočných materiálnych prostriedkov pre ich vývin. Deti by mali mať doma svoj vlastný kútik (izbu) na vykonávanie záujmov a učenie.

Vznikom osemročných gymnázií a rozvoja súkromného a cirkevného školstva sa začali vytvárať lepšie podmienky pre uplatňovanie niektorých základných práv dieťaťa. Napr. právo na výber školy a typu školy, právo na takú výchovu a vzdelanie, ktoré najviac zodpovedá individuálnym schopnostiam a záujmom detí. K tomuto prispelo aj uvoľnenejší prístup na stredné a vysoké školy i možnosť uchádzať sa o štúdium na viacerých stredných alebo vysokých školách súčasne. Prijímanie žiakov je umožnené aj bez vykonania prijímacích skúšok za splnenia určitých podmienok.

V rámci dôslednej realizácie Deklarácie práv dieťaťa v školských zariadeniach v oblasti aktívnej ochrany detí pred negatívnymi spoločenskými javmi boli položené požiadavky na súčasné školstvo, že:

• a)učiteľ je povinný monitorovať zmeny v správaní, fyzickom i psychickom stave dieťaťa a byť indikátorom ohrozenia dieťaťa
• b)v prípade odôvodneného podozrenia na fyzické alebo psychické týrania, zanedbávanie, sexuálne zneužívanie alebo v prípade účasti žiaka na šikanovaní, užívaní drog škola bezodkladne písomne požiada o spoluprácu príslušný odbor starostlivosti o rodinu a dieťa
• c)v prípade žiaka s výraznými poruchami správania škola môže byť navrhovateľom diagnostického pobytu žiaka v diagnostickom centre
• d)prípad, keď je dieťa v škole alebo v školskom zariadení intoxikované drogami sa považuje za ohrozenie života dieťaťa a škola je povinná bezodkladne zabezpečiť zdravotnícke ošetrenie

Problémom naďalej zostáva nadväznosť a prepojenie výchovy k právam detí v škole s výchovou k právam detí v samotnej rodine. S výchovou k právam detí by mala zároveň prichádzať aj výchova k plneniu si povinností. Pri takejto výchove sa často zabúda na paralelné, systematické ovplyvňovanie nielen ich postojov, ale najmä ich hodnotového systému.