Hry v tvorivo-humanistickej výchove
Tvorivo-humanistický model rozlišuje činnosti, na základe ktorých sa rozvíjajú kognitívne a nonkognitívne funkcie. K základným činnostiam zoraďujeme hru, prácu, učenie, umelecké činnosti, rekreačno-odpočinkové činnosti a medziľudskú interakciu. Na základe tohto modelu môžeme hry rozčleniť podľa toho, na ktorú funkciu pôsobia primárne:
- 1.hry na rozvoj myslenia, postupov ako riešiť problémy (kognitivizácia)
- 2.hry na rozvoj emocionality a sebavedomia dieťaťa (emocionalizácia)
- 3.hry rozvíjajúce aktivitu a motiváciu
- 4.hry na rozvoj axiologizácie a socializácie – hry na rozvíjanie vzťahu k tolerancii, prosociálnemu správaniu, hry na zefektívnenie komunikácie a medziľudských vzťahov, hry minimalizujúce agresiu, komunikačno-socializačné hry
- 5.hry na rozvoj autoregulácie – hry na sebauvedomenie a sebapochopenie
- 6.relaxačné hry – deti sa učia uvoľniť telo aj psychiku (joga, autogénny tréning)
- 7.hry na rozvoj tvorivosti
Hry s pravidlami v praxi
Aby hra bola úspešná a splnila svoj výchovný zámer, aby z nej mali všetci radosť i úžitok, musí vychovávateľ hru dopredu dobre naplánovať, pripraviť a musí byť schopný ju vhodne uviesť do praxe a jej výsledky efektívne využiť.
„Pre pedagóga je nesmierne dôležité poznať, čo je to hra, jej základné charakteristiky, teda to ako sa hra vyvíja a ovplyvňuje vývin dieťaťa vo všetkých rozvojových dimenziách.“
Vychovávateľ si pri projektovaní musí premyslieť výber hry, cieľ, motiváciu, pravidlá, mal by vytvoriť adekvátne podmienky a premyslieť organizáciu a realizáciu v súlade s cieľmi. Ľ. Višňovský uvádza, že pri hrách je potrebné rešpektovať vekové zvláštnosti detí, ich návrhy na zmenu pravidiel, oživovať hry novými prvkami, orientovať sa na záujmy detí, vedieť hru ukončiť včas a správne ju vyhodnotiť.
Potrebné kroky na úspešné uvedenie hry do praxe môžeme logicky rozdeliť na tri základné časti:
- pred začatím hry – úvod
- počas hry – jadro
- po hre – záver
- po závere – resumé
Úvod hry
Táto časť realizácie by mala pozostávať z motivácie, navodenia atmosféry pre hru (aktivitu), ozrejmenia pravidiel hry, poprípade ak to organizácia hry vyžaduje, aj rozdelenie hráčov do skupín.
Motivácia je pre hru veľmi dôležitá. Pri realizácii hry , by sme mali zapojiť svoju fantáziu, pretože každá aktivita vyžaduje špecifickú motiváciu.
B. M. Kolčáková a J. Sabol uvádzajú viaceré spôsoby motivácie:
- predčítaná, vykladaná legenda
- dramatický výstup
- atraktívny názor, ktorý podnecuje fantáziu a zvedavosť
- osobný príklad pedagóga, jeho zaujatosť a nadšenie pri uvádzaní hry
- využitie hudby
- výzdoba prostredia, kde sa hra realizuje
Pri komplikovanejších, či zdĺhavejších hrách je veľmi dobre fungujúcou motiváciou inscenačná scénka, ktorá vovedie účastníkov nenásilne priamo do deja. Scénka by mala trvať krátko a môže byť prevedená rôznymi dramatickými technikami (pantomíma, prednes, dialóg a pod.) Jej hlavnou funkciou je zmiernenie napätia pred hrou, uvoľnenie a upriamenie pozornosti hráčov.
Pri každej aktivite, je dôležité dodržať základné požiadavky, „aby bola motivácia reálna, aby rozvíjala zvedavosť, fantáziu, obrazotvornosť, utvárala vhodnú náladu a bola v súlade s vekom.“
Po zmotivovaní hráčov nasleduje vysvetľovanie pravidiel, ktoré zohráva dôležitú úlohu pri realizácii. Je potrebné ich mať dopredu premyslené, vysvetliť ich stručne, ale zrozumiteľne a pochopiteľne pre všetkých. Ako prvé by sme mali uviesť základné pravidlá, z ktorých vyplývajú ostatné. Treba objasniť, kedy sa hra začína a kedy končí, rovnako treba vysvetliť aj spôsob hodnotenia. Po vysvetlení pravidiel by sme nemali zabudnúť na spätnú väzbu od účastníkov, či pochopili pravidlá. Môžeme napríklad jedného z hráčov vyzvať, aby pravidlá stručne zopakoval alebo nechať priestor na prípadné otázky. S vysvetľovaním pravidiel úzko súvisia aj inštrukcie o dodržiavaní bezpečnosti, vzájomnej ohľaduplnosti, spravodlivosti a čestnosti.
Niektoré hry vyžadujú rozdelenie hráčov do skupín, ktoré by nemalo byť zdĺhavé a opakované, aby sa tak nenarušila navodená motivačná atmosféra. Preto si organizátor musí dopredu premyslieť, akým spôsobom bude hráčov deliť (losovaním, náhodným výberom, rozpočítaním apod.), na aké skupiny chce žiakov rozdeliť (počet skupín, detí v skupine, pomer chlapcov a dievčat), koho zvolí, či vytipuje za vodcu v skupine a nemal by zabudnúť zapísať si rozdelenie hráčov do skupín, aby nenarúšal priebeh hry prípadným zisťovaním, kto je s kým.
