Hra je dôležitou súčasťou ľudského života. Pomocou nej už od narodenia spoznávame svet a učíme sa základným potrebám. Stretávame sa s ňou v každodennom živote a považujeme ju za samozrejmú súčasť nášho života.
Hra sprevádza ľudstvo od jeho vzniku, čo dokazujú aj rozličné historické pramene. Už v starovekom Ríme sa hra stala priamou súčasťou výchovy a vzdelávania. Súkromné rímske školy poskytujúce elementárne vzdelanie dokonca niesli názov ludi – hry.
Veľkú pozornosť venoval hre aj Jan Amos Komenský vo svojich dielach (Informatorium školy materskej, Škola hrou, Vševýchova). Hru začlenil do svojej pedagogickej sústavy a pokladal ju za rovnako dôležitú pre zdravý vývin ako výživu a spánok. Hru považoval za prirodzený prostriedok na výchovu vôle, charakteru, rozvoj rozumových schopností dieťaťa, rozvoj reči, myslenia a fantázie.

Hry sú súčasťou všetkých činností vo výchove mimo vyučovania. V školskom klube detí je hra najdôležitejšou činnosťou.

Charakteristické znaky hier

Medzi základné znaky možno zaradiť tieto:

Hra prináša radosť – hra navodzuje príjemné pocity, prináša zábavu, uvoľnenie
Hra slúži učeniu – dieťa prostredníctvom hry formuje svoje poznávacie schopnosti, rozširuje a upevňuje svoje vedomosti, trénuje pamäť a myslenie, získava základné návyky a poznatky o práci
Hra nemá charakter výsledného konania – je samoúčelná, hra u detí nie je vždy cieľavedomou, deťom samotným ide o priebeh hry, nie o jej výsledok

Hre by sme ešte mohli pripísať i ďalšie znaky, ktoré sa vyskytujú i v iných činnostiach:

dobrovoľnosť – deti netreba nútiť, aby sa hrali, ak sa tak stane, hra stráca svoj význam
spontánnosť – človek sa hrá z vnútorného popudu, zväčša nie je závislá na vonkajších okolnostiach, k hre nemožno dieťa prinútiť, musí sa hrať s pocitom slobody a dobrovoľného rozhodnutia
univerzálnosť – hra by mala byť prístupná pre všetkých
symbolickosť – hra reprodukuje v symbolickej podobe, čo dieťa prežilo alebo môže prežívať
fantazijnosť – hra je poprepletaná fantazijnými predstavami
pozitívna citová účasť – v niektorých hrách deti hrajú role, do ktorých sa citovo vžívajú, city prežívajú reálne, čím sa učia empatii

Môže sa zdať, že jednotlivé znaky spĺňa akákoľvek činnosť. „Aby niektorá aktivita mohla byť chápaná a hodnotená ako hra, musí mať charakter spontánnej činnosti založenej na slobodnom výbere a dobrovoľnosti.“ Hrou nie je „aktivita, ktorá nespĺňa atribút dobrovoľnosti a spontánnosti, hoci by sa jej vonkajšími znakmi akokoľvek podobala.“

Význam hier pre rozvoj osobnosti dieťaťa

Pozitívny vplyv hry na rozvoj dieťaťa, či už s mravného, pracovného, estetického sociálneho alebo zdravotného hľadiska bol mnohokrát dokázaný.

Hra má nepredstaviteľný význam pre rozvoj celej osobnosti dieťaťa. Je pre neho nielen zdrojom zábavy a potešenia, ale prostredníctvom hry sa učí poznávať okolitý svet, reagovať na podnety, rozvíja svoju reč, fantáziu, predstavy. „Z pohľadu uspokojovania základných potrieb dieťaťa je hra nezastupiteľná a ničím nenahraditeľná činnosť. Je dôležitý motivačný činiteľ a prostriedok učenia sa, odrážajúci sa v tvorivom momente, v schopnosti sebautvárania, sebaregulácie a sebavýchovy.“
Hra predstavuje najprirodzenejší a najvýznamnejší výchovný prostriedok, ktorý vedie deti k získavaniu poznatkov, schopností a skúseností, rozvíja myslenie, fantáziu, reč i city.

Hra vplýva pozitívne na celú osobnosť a pomáha rozvíjať všetky jej sféry. Má mimoriadny význam pre rozumovú výchovu, pretože je nielen zábavou, ale aj zdrojom poznania a získavania nových poznatkov. Vplýva aj na rozvoj všetkých poznávacích schopností, cvičí zmysly, vnímanie, rozvíja reč dieťaťa.

Hra napomáha aj mravnému vývinu dieťaťa, pretože pri nej získava sociálne skúsenosti a formuje si tak vzťah k iným ľuďom. Hry prostredníctvom svojich pravidiel formujú vôľu, charakter, disciplínu, uvedomelé a čestné správanie detí. Pri hre sa však vyskytnú u detí aj sklony k podvádzaniu, ktoré musí vychovávateľ včas spozorovať a vhodným spôsobom sa ich snažiť odstrániť.
Každé dieťa potrebuje k zdravému rozvoju dostatok pohybu, čomu hry značne napomáhajú. Pri pohybových hrách si deti nenúteným spôsobom precvičujú celé telo, rozvíjajú rýchlosť, obratnosť, silu, vytrvalosť a tak kompenzujú sedavý spôsob života (škola, televízia, počítače). Rovnako hra rozvíja aj jemnú motoriku. Dieťa manipuluje s hračkami, či rozličnými predmetmi, ktoré pri svojej hre využíva a tak precvičuje rôzne drobné pohyby.

Hra zvyčajne vyvoláva radosť, nadšenie , čím vplýva pozitívne na emocionálnu sféru osobnosti. Prináša uspokojenie, ale na druhej strane aj rozhorčenie, ak sa protihráč správa neprimerane, ak sa nerešpektujú pravidlá alebo ak sa hráčovi nedarí.
Pri hre získavajú deti aj zručnosti, návyky, aj organizačné schopnosti, ktoré budú môcť využiť vo svojom budúcom živote pri rôznych pracovných činnostiach.

Hra pôsobí efektívne aj v estetickej výchove. Rozvíja tvorivé schopnosti a zručnosti, estetické vnímanie a cítenie a formuje estetický vkus.

Z uvedeného vyplýva, že hra má širokospektrálne zameranie. Je však dôležité, aby vychovávateľ, na základe sledovaného výchovného cieľa vybral vhodnú hru.

Hra taktiež vhodne kompenzuje náročnosť vyučovania a pôsobí ako relaxácia. Je významným prostriedkom nenásilného ovplyvňovania a teda i výchovného vedenia a rovnako i vhodnou príležitosťou poznávania detí. Hry podnecujú pohybovú aktivitu, umožňujú nenásilné získavanie skúseností, nových poznatkov a rozvíjanie schopností. Podieľajú sa na utváraní charakterových a vôľových vlastností a majú významnú úlohu pri socializácii. Zväčša ich sprevádzajú kladné city, prinášajú vzrušenie a radosť, umožňujú odreagovať napätie, stres a negatívne emócie, čím značne prispievajú k zdravému vývinu osobnosti. Na význam hry poukazuje i skutočnosť, že sa vo svete vytvorila samostatná pedagogická profesia herný špecialista (playworker).
„Hra v škole má veľký význam aj pre formovanie postoja dieťaťa k životu. Umožňuje šťastne prežívať prítomnosť, vychutnávať to, čo je skutočné, a nie trpne čakať, že to príjemné príde niekedy vo vzdialenej budúcnosti.“

Význam hry spočíva aj v tom, že je „modelovým sociálnym prostredím, v ktorom má dieťa možnosť naučiť sa dodržiavať stanovené pravidlá alebo znášať dôsledky ich porušovania. V prípade starších detí zas predstavuje šancu naučiť sa nájsť so spoluhráčmi konsenzus pri určovaní, rešpektovaní, resp. zmenách pravidiel.“Hre možno prisúdiť i takéto výhody:

prirodzenosť a spontánnosť detí
motivujúci účinok
potenciál pre rozvoj poznávania
pozitívne prežívanie a skúsenosti
bohaté podnety pre rozvoj tvorivého myslenia, vnímania i správania
modelácia životných, najmä konfliktných situácií, čím sa dieťa pripravuje na ich neskoršie riešenie

Podľa môjho názoru veľký význam hry ako výchovnej metódy spočíva najmä v tom, že deti sa hrajú väčšinou radi. Vychovávateľ ich nemusí nútiť, aby sa hrali, práve naopak samotné deti sú často iniciátormi nejakej hry. Potom je už len na pedagógovi, aký význam jej pripíše, či ako pozmení jej štruktúru a obsah, aby splnila konkrétny výchovný cieľ.

Možný negatívny vplyv hry

Je možné, že niektoré hry bez pozitívneho ovplyvnenia, či usmernenia môžu viesť k vzniku patologických javov súvisiacich s hrou. Rodič i vychovávateľ majú možnosť obmedziť vplyv násilia z televíznych obrazoviek, médií, počítačových hier, ponúknutím lepších možných aktivít. Riziká negatívnych vplyvov je potrebné včas rozpoznať a hľadať riešenia na predchádzanie ich vznikov.
Tieto riziká možno charakterizovať v rôznych rovinách, ktoré sa vzájomne prelínajú:

zmysluplné trávenie voľného času, ktoré vplýva nielen svojim obsahom, ale aj utváraním sociálnych kontaktov. Riziko je možné vytvorením nevhodného životného štýlu (fajčenie, alkohol, drogy), či delikvencii
tvorba hierarchie hodnôt, ktorá môže byť nevhodne ovplyvnená niektorými hračkami ako produktmi silnej komercie (pr. bábika Barbie), či nespravodlivým správaním sa počas hry
posudzovanie násilia a brutality v ich reálnych dimenziách – dieťa v útlom veku ťažšie rozlišuje svet fantázie od reality, týka sa to hier podporujúcich násilie, vraždy, krádeže, najmä počítačových hier, ktorých cieľom je ostreľovanie rôznych potvor, zvierat, či iných postáv
prevencia návykového a hazardného hráčstva (gamblerstvo) – patologické hráčstvo spôsobuje ekonomické i sociálne problémy v mnohých rodinách. Možno sem zaradiť i pyramídové hry, či iné hazardné, stávkové súťaže. Na deti môžu pôsobiť najmä telefonické hry na audiotextové čísla sľubujúce okamžitú výhru, ktoré provokujú detskú zvedavosť a dôverčivosť.

Aby sme mohli predísť týmto rizikám, je potrebné mať zodpovedný prístup k výberu hier a hračiek pre deti. Je pravdepodobné, že deti túžia po takých veciach, ktoré má väčšina ich rovesníkov. Ak hračka, či hra simuluje nejakú nebezpečnú situáciu, či určité riziko, je dôležité deťom racionálne vysvetliť, že skutočnosť, ktorú hra predstavuje môže mať nebezpečné následky. Všetko záleží len od samotných rodičov a vychovávateľov, ako sa k problému postavia a či dokážu dieťa pri hraní pozitívne ovplyvniť.
Čo sa týka negatívnych dôsledkov, myslím si, že je dôležité pozastaviť sa i pri počítačových hrách, najmä takých pri ktorých je hlavným cieľom likvidácia nejakého nepriateľa.

Pri častom používaní počítača je nebezpečenstvo vzniku zdravotných problémov (poruchy zraku, deformácie chrbtice). S nadmerným počítačovým hraním sa spája i odlúčenie od priameho kontaktu s rovesníkmi, znižuje sa socializácia, oslabená je medziľudská komunikácia, hovorená i písaná reč.

Medzi nevhodné hry môžeme zaradiť najmä tie podporujúce násilie, napr. tzv. strieľačky, kde je úlohou hráča zlikvidovať nepriateľov, obludy, či nejaké zvieratá. Takéto hry negatívne ovplyvňujú emocionalitu dieťaťa, jeho hodnotovú orientáciu a postoje. Rovnako potláčajú rozvoj tvorivosti a realizáciu svojich vlastných nápadov. Pri takýchto hrách okrem rozvoja sústredenosti a pohotových reakcií, len ťažko nájdeme nejaké iné pozitíva. Ich vplyv je často krát nutné korigovať odbornými lekárskymi zásahmi.

Vychovávateľ však nemôže ovplyvniť, to čo doma ponúkajú deťom rodičia. Môže iba kompenzovať, či snažiť sa minimalizovať, upravovať tieto negatívne dôsledky.

Klasifikácia hier

Roztriediť hry na jednotlivé druhy je komplikované, pretože jedna hra môže obsahovať prvky objavujúce sa pri rozličných druhoch. Aj práve kvôli tomu neexistuje komplexná univerzálna klasifikácia hier.
Z psychologického hľadiska sa hry zväčša členia na nepodmienené, reflexné (intuitívne), senzomotorické, intelektuálne a kolektívne.

Z pedagogického hľadiska je v literatúre zväčša uvádzané členenie na dva základné typy hier:

tvorivé hry
hry s pravidlami

Hry tvorivé

„Vyznačujú sa tým, že si deti samé zvolia námet hry, určia si priebeh hry a potom ho realizujú.“ Môžeme ich označiť aj ako hry voľné, spontánne.

J. Cejpeková člení tvorivé hry na:

manipulačné hry, s ktorými sa dieťa stretáva takmer od narodenia. Dieťa prostredníctvom manipulácie s predmetmi, ktoré ho obklopujú, poznáva vlastnosti predmetov a rozvíja svoje zmysly.
konštrukčné hry, kedy deti manipulujú s prirodzeným alebo umelým materiálom (rozličné stavebnice, kocky, lego a pod). Ovplyvňujú rozvoj jemnej motoriky, pozornosti, vytrvalosti, fantázie a tvorivosti. Možno ich využiť pri skupinovej práci, keď jednotlivé skupiny riešia projekt práce od návrhu po realizáciu. Nevyžadujú nejaké výnimočné schopnosti, preto môžu byť realizované aj problémovými deťmi, ktoré pri nich môžu nadobudnúť väčší pocit sebavedomia a istoty z vykonanej úlohy.
dramatické hry, ktoré rozvíjajú vnímanie, intelekt, empatiu, intuíciu, motorickú stránku dieťaťa a jeho schopnosť sociálnej komunikácie a interakcie. Dieťa si v týchto hrách na základe svojich predstáv projektuje rôzne situácie, vytvára charaktery (napr. hry na školu, lekára, vojakov, rodičov). Môžu mať viacero podôb:
a)improvizácia – dieťa predvádza príbeh tak ako je napísaný alebo ho môže aj pozmeniť, ale je potrebné aby bol prejav detí prirodzený, ničím neovplyvňovaný
b)interpretácia – predstavuje výklad diela, tvorivé spracovanie a stvárnenie príbehu, či situácie prostredníctvom výrazových prostriedkov primeraných veku žiaka.
c)úlohové hry – deti v nich spájajú fantáziu s realitou, pričom ich základnými znakmi sú spontánnosť a absencia scenára. Sú účinným prostriedkom mravnej výchovy, lebo v nich deti zväčša riešia konkrétne, reálne situácie. Deti sa učia orientovať v rôznych ťažkostiach, vyrovnávať sa s nimi a nachádzať aktuálne riešenia.

Hry s pravidlami

Nadväzujú na hry tvorivé a ich hlavným obsahom je správanie sa k ostatným hráčom. Majú „presne určené pravidlá, ktoré deti pri hre musia dodržiavať. Ich dodržiavanie je základom zapojenia do hry.“

Majú veľký význam z hľadiska formovania charakteru a vôle detí. Väčšina autorov ich člení na dva druhy:

pohybové hry, ktoré pomáhajú kompenzovať sedavý spôsob života, rozvíjajú pohybovú schopnosť detí, ich obratnosť, silu, rýchlosť, šikovnosť. Pohybové hry môžeme vymedziť ako „ výchovne zameraná, organizovaná kolektívna súťaživá činnosť najmenej dvoch strán, ktorá vyúsťuje v súvislý herný dej na základe dohodnutého námetu a pravidiel.“
Pohybové hry sú u detí veľmi obľúbené, v mladšom školskom veku sú ti najmä hry spojené s riekankami, spevom a hudbou.
intelektuálne – didaktické hry, v ktorých „vystupuje do popredia pedagogický zámer a realizujú sa predovšetkým výchovno-vzdelávacie ciele.“ Didaktické hry sú charakteristické konkrétnou úlohou, presne vymedzenou štruktúrou a pravidlami, ktorými je usmerňovaná aktivita žiakov. Prostredníctvom didaktickej hry sa deti učia nenútene, pretože „umožňuje realizovať proces učenia nielen verbálnym a pojmovým učením, ale najmä senzomotorickým učením, emocionálnym učením, zážitkom, sociálnym učením i skúsenosťou.“ Didaktické hry možno členiť podľa: :
a)obsahu – matematické, jazykové, ekologické, pohybové, geografické, hudobno-tanečné, estetické a i.
b)funkcie vo výchovno-vzdelávacom procese – motivačné, fixačné, hodnotiace, relaxačné, rekreačné, rehabilitačné
c)významu pre psychosomatický rozvoj dieťaťa – hry na rozvoj vnímania, pozornosti, zmyslov, fantázie, motoriky
d)spôsobu akým sa uplatňujú v učebnom procese – inscenačné, kooperačné

Hry v tvorivo-humanistickej výchove

Tvorivo-humanistický model rozlišuje činnosti, na základe ktorých sa rozvíjajú kognitívne a nonkognitívne funkcie. K základným činnostiam zoraďujeme hru, prácu, učenie, umelecké činnosti, rekreačno-odpočinkové činnosti a medziľudskú interakciu. Na základe tohto modelu môžeme hry rozčleniť podľa toho, na ktorú funkciu pôsobia primárne:

1.hry na rozvoj myslenia, postupov ako riešiť problémy (kognitivizácia)
2.hry na rozvoj emocionality a sebavedomia dieťaťa (emocionalizácia)
3.hry rozvíjajúce aktivitu a motiváciu
4.hry na rozvoj axiologizácie a socializácie – hry na rozvíjanie vzťahu k tolerancii, prosociálnemu správaniu, hry na zefektívnenie komunikácie a medziľudských vzťahov, hry minimalizujúce agresiu, komunikačno-socializačné hry
5.hry na rozvoj autoregulácie – hry na sebauvedomenie a sebapochopenie
6.relaxačné hry – deti sa učia uvoľniť telo aj psychiku (joga, autogénny tréning)
7.hry na rozvoj tvorivosti

Hry s pravidlami v praxi

Aby hra bola úspešná a splnila svoj výchovný zámer, aby z nej mali všetci radosť i úžitok, musí vychovávateľ hru dopredu dobre naplánovať, pripraviť a musí byť schopný ju vhodne uviesť do praxe a jej výsledky efektívne využiť.

„Pre pedagóga je nesmierne dôležité poznať, čo je to hra, jej základné charakteristiky, teda to ako sa hra vyvíja a ovplyvňuje vývin dieťaťa vo všetkých rozvojových dimenziách.“

Vychovávateľ si pri projektovaní musí premyslieť výber hry, cieľ, motiváciu, pravidlá, mal by vytvoriť adekvátne podmienky a premyslieť organizáciu a realizáciu v súlade s cieľmi. Ľ. Višňovský uvádza, že pri hrách je potrebné rešpektovať vekové zvláštnosti detí, ich návrhy na zmenu pravidiel, oživovať hry novými prvkami, orientovať sa na záujmy detí, vedieť hru ukončiť včas a správne ju vyhodnotiť.

Potrebné kroky na úspešné uvedenie hry do praxe môžeme logicky rozdeliť na tri základné časti:

pred začatím hry – úvod
počas hry – jadro
po hre – záver
po závere – resumé

Úvod hry

Táto časť realizácie by mala pozostávať z motivácie, navodenia atmosféry pre hru (aktivitu), ozrejmenia pravidiel hry, poprípade ak to organizácia hry vyžaduje, aj rozdelenie hráčov do skupín.
Motivácia je pre hru veľmi dôležitá. Pri realizácii hry , by sme mali zapojiť svoju fantáziu, pretože každá aktivita vyžaduje špecifickú motiváciu.

B. M. Kolčáková a J. Sabol uvádzajú viaceré spôsoby motivácie:

predčítaná, vykladaná legenda
dramatický výstup
atraktívny názor, ktorý podnecuje fantáziu a zvedavosť
osobný príklad pedagóga, jeho zaujatosť a nadšenie pri uvádzaní hry
využitie hudby
výzdoba prostredia, kde sa hra realizuje

Pri komplikovanejších, či zdĺhavejších hrách je veľmi dobre fungujúcou motiváciou inscenačná scénka, ktorá vovedie účastníkov nenásilne priamo do deja. Scénka by mala trvať krátko a môže byť prevedená rôznymi dramatickými technikami (pantomíma, prednes, dialóg a pod.) Jej hlavnou funkciou je zmiernenie napätia pred hrou, uvoľnenie a upriamenie pozornosti hráčov.
Pri každej aktivite, je dôležité dodržať základné požiadavky, „aby bola motivácia reálna, aby rozvíjala zvedavosť, fantáziu, obrazotvornosť, utvárala vhodnú náladu a bola v súlade s vekom.“

Po zmotivovaní hráčov nasleduje vysvetľovanie pravidiel, ktoré zohráva dôležitú úlohu pri realizácii. Je potrebné ich mať dopredu premyslené, vysvetliť ich stručne, ale zrozumiteľne a pochopiteľne pre všetkých. Ako prvé by sme mali uviesť základné pravidlá, z ktorých vyplývajú ostatné. Treba objasniť, kedy sa hra začína a kedy končí, rovnako treba vysvetliť aj spôsob hodnotenia. Po vysvetlení pravidiel by sme nemali zabudnúť na spätnú väzbu od účastníkov, či pochopili pravidlá. Môžeme napríklad jedného z hráčov vyzvať, aby pravidlá stručne zopakoval alebo nechať priestor na prípadné otázky. S vysvetľovaním pravidiel úzko súvisia aj inštrukcie o dodržiavaní bezpečnosti, vzájomnej ohľaduplnosti, spravodlivosti a čestnosti.

Niektoré hry vyžadujú rozdelenie hráčov do skupín, ktoré by nemalo byť zdĺhavé a opakované, aby sa tak nenarušila navodená motivačná atmosféra. Preto si organizátor musí dopredu premyslieť, akým spôsobom bude hráčov deliť (losovaním, náhodným výberom, rozpočítaním apod.), na aké skupiny chce žiakov rozdeliť (počet skupín, detí v skupine, pomer chlapcov a dievčat), koho zvolí, či vytipuje za vodcu v skupine a nemal by zabudnúť zapísať si rozdelenie hráčov do skupín, aby nenarúšal priebeh hry prípadným zisťovaním, kto je s kým.

Priebeh (jadro) hry

Počas priebehu samotnej hry by organizátor nemal zabúdať najmä na povzbudzovanie účastníkov, pochváliť ich, ale aj vyprovokovať k väčšej aktivite. Ak sa hra nevyvíja podľa jeho predstáv, nemal by prejavovať nervozitu, či nespokojnosť. Ak si hra vyžadujem, je potrebné aby hlásil priebežné výsledky, medzičas, prípadne ich zapisoval na výsledkovú tabuľu (listinu). Vychovávateľ musí byť neustále v obraze, čo sa v hre deje, nemal by len tak niekde posedávať alebo postávať bez záujmu o hru, ale práve naopak mal by jej dianie posúvať tým správnym smerom (nemalo by však ísť o manipuláciu).

Záver hry a resumé (vyhodnotenie)

Každá hra má svoje ukončenie. Môže to byť dopredu dohodnutý čas, záverečný signál (akustický), či určitý počet dosiahnutých bodov. Existujú aj hry končiace iným spôsobom, napr. dostratena.

Resumé hry je veľmi dôležitou súčasťou. Každá hra by mala byť zhodnotené aj zo strany organizátora, aj zo strany účastníkov. Zhodnotenie vyplýva zo samotnej hry. Niekedy môže prebiehať formou diskusie, inokedy vyžaduje humorný priebeh. Organizátor musí hru vyhodnotiť, pochváliť tých, ktorým sa darilo, povzbudiť tých, ktorí neboli príliš úspešní.

Pochvaly by mal vychovávateľ vyberať tak, aby mali čo najväčší účinok. Najlepšou odmenou pre dieťa v mladšom školskom veku je pohladenie, žmurknutie, úsmev, potlesk, slovná pochvala (som spokojná ako si pracoval, som spokojná ako ste sa počas hry ku sebe ohľaduplne správali a pod.)

Rovnako dôležitá je i spätná väzba od hráčov, aby pedagóg vedel, čomu sa nabudúce vyhnúť, čo vylepšiť. Spätná väzba môže mať rôznu formu. Deti môžu svoje dojmy vyjadriť ústne, môžu ich napísať, nakresliť, zatancovať, zaspievať, vyjadriť mimikou, či gestikuláciou. Všetko závisí len od organizátora, ktorá forma sa mu zdá v daný moment najlepšia a ktorá sa hodí k danej hre.
Po hre by si mal ešte aj sám pre seba organizátor hry zhodnotiť, čo mohol urobiť lepšie, čo sa mu podarilo, čo nepodarilo, či zamyslieť sa nad reakciami detí na ponúkanú aktivitu.

Zásady, ktoré je potrebné dodržiavať pri realizácii hier

Tieto zásady vyplývajú z všeobecných zásad výchovného procesu. Vychovávateľ by na ne nemal zabúdať pri uvedení akejkoľvek hry. Tieto zásady sú navzájom späté, jedna podnecuje druhú a vzájomne sa dopĺňajú.

Zaraďujeme medzi ne tieto zásady:

zásada názornosti – pri hrách je potrebné využívať konkrétne materiály a ukážky
zásada aktívnosti – deti by sa mali aktívne zapájať, resp. hra by mala deti podnecovať k aktivite a aj sám vychovávateľ by mal byť aktívne zapojený do priebehu hry
zásada primeranosti veku – hra, ktorá je pre deti daného veku jednoduchá nemusí zaujať alebo naopak ak je príliš náročná, deti znechutí a odradí od činnosti
zásada individuálneho prístupu – nie všetky deti majú rovnaké schopnosti, preto túto zásadu treba dodržiavať najmä pri hodnotení hry, rovnako by vychovávateľ nemal zabúdať ani na optimálne rozloženie síl pri členení do hrových skupín, kde sú nútení si navzájom pomáhať
zásada sústavnosti a postupnosti – každá hra by mala nadväzovať na dosiahnuté zručnosti a vedomosti detí
zásada trvácnosti – hry pomáhajú trvalému udržaniu poznatkov a zručností

Chyby, ktorých sa môžu vychovávatelia dopustiť pri organizovaní hier

Predpokladom každej úspešnej hry je snaha o uvoľnenú a pohodovú atmosféru v skupine. Ak je medzi deťmi a vychovávateľom určité napätie, nie je vhodná atmosféra na hru. Aj napriek snahe pedagóga o dôslednú prípravu hry, je možné, že niektoré dieťa nebude javiť záujem hrať sa. Nikdy by sme ho však nemali nútiť k hre, lebo sa v ňom môže vytvoriť odpor k akejkoľvek ponúkanej aktivite. Deti, ktoré sa hrať nechcú, môžu zostať sedieť vedľa a prizerať sa. Keď si vybudujú potrebnú dôveru a odvahu, je možné, že sa samé k hre pripoja.

Veľmi závažnou chybou je bezmyšlienkovité kopírovanie hry, bez akéhokoľvek premysleného plánovania. Ak sa hra uberá iným smerom ako sme predpokladali, nemali by sme tomu brániť, ba práve naopak pri hrách by sme sa mali vyhýbať zabehanej rutine a vždy pridať niečo nové. Pri uvádzaní hry by sme nemali zabúdať na vhodnú motiváciu a rovnako by sme nemali podceniť ani jej zakončenie a zhodnotenie.

Chybou pri hrách je i nepremyslené prerušenie, či ukončenie hry v nesprávnom čase. Napr. ak je zjavné, že deti hra už dlhú dobu nebaví a vychovávateľ deti núti hrať sa.
Hra stráca svoj účinok a význam ak sa stereotypne opakuje. Je nutné hry a aktivity striedať (náročnejšia - jednoduchšia) a zároveň obmieňať aj prostredie hier.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Hra ako významný výchovný prostriedok