Hra je dôležitou súčasťou ľudského života. Pomocou nej už od narodenia spoznávame svet a učíme sa základným potrebám. Stretávame sa s ňou v každodennom živote a považujeme ju za samozrejmú súčasť nášho života.
Hra sprevádza ľudstvo od jeho vzniku, čo dokazujú aj rozličné historické pramene. Už v starovekom Ríme sa hra stala priamou súčasťou výchovy a vzdelávania. Súkromné rímske školy poskytujúce elementárne vzdelanie dokonca niesli názov ludi – hry.
Veľkú pozornosť venoval hre aj Jan Amos Komenský vo svojich dielach (Informatorium školy materskej, Škola hrou, Vševýchova). Hru začlenil do svojej pedagogickej sústavy a pokladal ju za rovnako dôležitú pre zdravý vývin ako výživu a spánok. Hru považoval za prirodzený prostriedok na výchovu vôle, charakteru, rozvoj rozumových schopností dieťaťa, rozvoj reči, myslenia a fantázie.
Hry sú súčasťou všetkých činností vo výchove mimo vyučovania. V školskom klube detí je hra najdôležitejšou činnosťou.
Charakteristické znaky hier
Medzi základné znaky možno zaradiť tieto:
- Hra prináša radosť – hra navodzuje príjemné pocity, prináša zábavu, uvoľnenie
- Hra slúži učeniu – dieťa prostredníctvom hry formuje svoje poznávacie schopnosti, rozširuje a upevňuje svoje vedomosti, trénuje pamäť a myslenie, získava základné návyky a poznatky o práci
- Hra nemá charakter výsledného konania – je samoúčelná, hra u detí nie je vždy cieľavedomou, deťom samotným ide o priebeh hry, nie o jej výsledok
Hre by sme ešte mohli pripísať i ďalšie znaky, ktoré sa vyskytujú i v iných činnostiach:
- dobrovoľnosť – deti netreba nútiť, aby sa hrali, ak sa tak stane, hra stráca svoj význam
- spontánnosť – človek sa hrá z vnútorného popudu, zväčša nie je závislá na vonkajších okolnostiach, k hre nemožno dieťa prinútiť, musí sa hrať s pocitom slobody a dobrovoľného rozhodnutia
- univerzálnosť – hra by mala byť prístupná pre všetkých
- symbolickosť – hra reprodukuje v symbolickej podobe, čo dieťa prežilo alebo môže prežívať
- fantazijnosť – hra je poprepletaná fantazijnými predstavami
- pozitívna citová účasť – v niektorých hrách deti hrajú role, do ktorých sa citovo vžívajú, city prežívajú reálne, čím sa učia empatii
Môže sa zdať, že jednotlivé znaky spĺňa akákoľvek činnosť. „Aby niektorá aktivita mohla byť chápaná a hodnotená ako hra, musí mať charakter spontánnej činnosti založenej na slobodnom výbere a dobrovoľnosti.“ Hrou nie je „aktivita, ktorá nespĺňa atribút dobrovoľnosti a spontánnosti, hoci by sa jej vonkajšími znakmi akokoľvek podobala.“
