Je stará ako ľudstvo samo a je to jav historický a sociálny. Sebavýchova je sústavná činnosť na cieľavedomé sformovanie vlastnej osobnosti.

Začiatok pedagogiky ako vedy spájame s didaktikou a s dielom J.A.Komenského. Didaktika - všeobecné umenie učiť všetkých všetko. Jeho dielo sa dotýka všetkých podstatných otázok výchovy človeka - od narodenia až po smrť. Širšie poňatie didaktiky sa zachováva od osvietenského myslenia od 18. storočia, kde sa však už začala výstavba pedagogiky, ktorá sa neskôr začala stavať aj na základoch etiky (Herbart, 19.st.). Teoreická pedagogika
- otázky vychovateľnosti alebo možnosti výchovy
- prostriedky výchovy
- otázka výchovných inštitúcií
Praktická pedagogika
- otázky vlády, vedenia a disciplíny
- otázky vyučovania a rozumového vzdelávania
- otázky mravnej výchovy - výchova vôle

Herbart teda rozčlenil všeobecnú pedagogiku na mravnú - vôľovú a na rozumové vzdelávanie - vyučovanie.

Ďaľší významný autor pedagogickej literatúry je John Dewey, ktorého dielo malo významný vplyv na pedagogické myslenie vo svete. Dewey chápe výchovu ako postupnú rekonštrukciu, rast skúseností, pričom proces a cieľ chápe ako jedno a to isté. Podľa jeho názoru výchova nemá cieľ ale ona sama je cieľom. Vo výchove kladie dôraz na na pracovnú výchovu, sociálne a demokratické prvky vo výchove.
Pedagogika sa dá rozdeliť ako sústava pomocných vied o výchove:
- pedagogická antropológia - rozvíjajúca teóriu človeka v situácii výchovy, v roli subjektu i objektu
- teória cieľov výchovy
- teória prostriedkov výchovy - organizácie pedagogickej práce, teória výberu základného učiva a výchovno-vzdelávacích obsahov
- teória podmienok výchovy

V súčasnosti sa teda pedagogika chápe všeobecne ako veda o výchove človeka, skúma zákonistosti výchovy a rozpracúvava teórie výchovy.