Kultúrna výmena je vzájomné medzikultúrne odovzdávanie si významov, znakov, hodnôt či kultúrnych artefaktov. Kultúra odovzdáva tieto svoje zložky všetkými smermi a zo všetkých blízkych aj vzdialených smerov prijíma obsahy a formy iných kultúr. Tento proces je podmienkou pre život zdravej kultúry. V tomto procese sa prejavuje transkultúrnosť každej kultúry a fakt, že žiadna neexistuje izolovane.

Medzikultúrna komunikácia je reflexia komunikačného procesu medzi individuálnymi i nadindividuálnymi subjektami rozdielnych kultúrnych systémov. Diferenciácia a výmena sa rodia a môžu existovať len vtedy, ak sa kultúry neuzatvárajú do seba, ale komunikujú. Ich komunikácia môže nadobúdať rôznorodé podoby:

a.) Kultúrny konflikt, v ktorom kultúry súperia o to, ktorá prevezme alebo potlačí obsahy a znaky tej druhej. Ku konfliktu dochádza vtedy, ak sa stretnú diametrálne odlišné a nezmieriteľné kultúry. V pozadí konfliktov sú zväčša odlišné hodnotové orientácie alebo odlišné sociálne normy. K slabším konfliktom však dochádza vždy pri stretnutí dvoch kultúr.

b.) Kultúrny šok. Príliš silný konflikt vyvoláva až kultúrny šok pri stretnutí s úplne odlišnou kultúrou, na príjem ktorej určitá kultúra vôbec nie jej pripravená. Také boli a sú napríklad stretnutia Európanov s mimoeurópskymi civilizáciami a kultúrami. Dnes, pri globalizácií ekonomiky, pri celosvetovej kultúrnej výmene a pri pôsobení masmédií už len zriedkavo dochádza ku kultúrnemu šoku. Účastníkmi kultúrnych šokov už zväčša nie sú sociálne skupiny, ale skôr jedinci stretávajúci sa neočakávane s veľmi odlišnou kultúrou.

c.) Akulturácia. Výsledkom stretu dvoch kultúr býva akulturácia, čiže prevzatie prvkov jednej kultúry druhou. Čo, kedy a ktorá kultúra prevezme, závisí od množstva faktorov - od ekonomickej sily kultúry, od vplyvu masových médií, od pevnosti hodnotových orientácií, od životného štýlu, od kohézie sociálnej skupiny a ďalších. Proces akulturácie je však bežným procesom pri kultúrnej výmene. Vo svojich ďalších dôsledkoch môže viesť až ku kultúrnej integrácií v podobe asimilácie jednej kultúry druhou.

d.) Medzikultúrne porozumenie je bežným spôsobom komunikácie. Kultúry a ich nositelia pokojne nažívajú vedľa seba, tolerujú a akceptujú sa, pokojne si vymieňajú obsahy svojich vedomí i kultúrne artefakty. Podobné situácie sa rozvíjajú najmä na hraniciach regiónov, v menších regiónoch, alebo v takých regiónoch, akým je stredná Európa, kde na relatívne malom priestore jestvuje mnoho kultúr.

V procesoch kultúrnej diferenciácie sa utvárajú veľké skupiny kultúr, ktoré v určitom regióne nažívajú vedľa seba a navzájom komunikujú. V súčasnosti je charakteristické členenie na tri veľké kultúrne skupiny:

a.) Dominantná kultúra, čo je kultúra najviac rozšírená v určitom čase a priestore. Je charakteristická tým, že zásadne nespochybňuje dosiahnutú úroveň kultúry a civilizácie a snaží sa rozvíjať kultúrnu tradíciu. Dnes je to väčšinou kultúra stredných sociálnych vrstiev.

b.) Alternatívne kultúry, čo sú menšie skupiny kultúr spochybňujúcich dominantnú. Orientujú sa na opozíciu voči nej, provokujú ju, kladú jej otázky a vytvárajú odlišné životné štýly od dominantného. Dnes je nositeľom alternatívnych kultúr hlavne mládež. Túto skupinu na Slovenku reprezentujú napríklad skinheadi, ekologickí aktivisti, hackeri, graffiti, skejtbordisti, anarchisti a ďalšie. Niekedy sa nazývajú aj subkultúrami na označenie toho, že vznikajú v rámci dominantnej ako rozvinutie niektorých jej hodnôt pozitívnym alebo negatívnym smerom.

c.) Marginálne kultúry, ktoré si nevšímajú dominantnú kultúru, ale budujú si svoj vlastný, odlišný životný štýl, prípadne vlastné organizačné štruktúry. Od alternatívnych kultúr sa odlišujú tým, že vyznávači týchto kultúr sa pohybujú na hranici zákona. Dnes ich na Slovensku reprezentujú hlavne kultúry organizovaného zločinu, kultúra prostitúcie a kultúra narkomanov.

Vzájomná sociálna previazanosť jednotlivých členov sociálnych skupín vytvára kultúrnu identitu. Ide o stotožnenie sa jednotlivých členov sociálnej skupiny so societou samotnou a cez ňu aj s jej kultúrou. Príslušník skupiny si uvedomuje históriu skupiny, využíva sociálne teritórium skupiny, prispôsobuje sa sociálnym vzťahom, komunikuje s ostatnými členmi spoločenstva.

Každá kultúra je podmienená jestvovaním a používaním semiotického systému. Pod semiotickým systémom chápe súbor určitých gest, mimiky, symbolov, signálov, archetypálnych obrazov a jazykový materiál a jeho spracovanie členmi sociálnej skupiny. „Poznanie, ovládanie a schopnosť používať semiotické systémy vlastnej kultúry umožňujú efektívnu komunikáciu smerom dovnútra, t. j. v rámci spoločenstva. Efektívnosť intrakultúrnej komunikácie má pozitívny vplyv na život spoločnosti, jej pokojný vývoj a vzájomné porozumenie medzi členmi. Poznanie, ovládanie a schopnosť používať semiotické systémy iných kultúr umožňujú efektívnu komunikáciu smerom von - s inými kultúrami. Medzikultúrna komunikácia je dôležitým prostriedkom na obohacovanie vlastnej kultúry, je predpokladom vzájomného porozumenia a rešpektovania viacerých kultúr.

V našej práci sa budeme bližšie venovať kultúrnej skupine „Grafiťákov“.

Kultúra graffiti je pomerne mladou kultúrou. Termín graffiti pochádza z gréckeho slova graphein, čo znamená písať a je to plurál talianskeho slova graffito, znamenajúceho škrabať. Rôzne príklady graffiti boli nachádzané na stenách jaskýň prehistorického človeka, pozostatkoch antických miest, či u amerických indiánov. Počiatky tohto hnutia siahajú do šesťdesiatych rokov minulého storočia do východnej časti New Yorku. Odtiaľto sa graffiti začalo šíriť do ostatných častí USA, neskôr sa rozšírilo do západnej Európy. Prvé prejavy graffiti v strednej Európe sme zaznamenali v deväťdesiatych rokoch – po politických a spoločenských udalostiach roku 1989 a následnom otvorení sa Západu.

Podstata graffiti ako sociálneho a kultúrneho hnutia spočíva vo zviditeľňovaní sa prostredníctvom nápisov, podpisov (tagov) a obrazov na rôznych plochách v mestách – stenách budov, výkladoch obchodov, mostoch, pilieroch, ale aj vlakoch, autobusoch a električkách..

Graffiti môžu striekať jednotlivci alebo skupiny, ktoré tvoria väčšinou traja až šiesti členovia. Títo súťažia s ostatnými skupinami nielen o teritórium, kde sa môžu výtvarne prejaviť, ale súťažia aj medzi sebou o najlepšie výtvory. Najlepší writer spomedzi všetkých skupín je vážený a uznávaný a jeho kresby nesmú prestriekať ostatní členovia. Výber vedúcej osobnosti sa deje prostredníctvom vzájomného súťaženia skupín. Ak dôjde k prestriekaniu niektorej kresby inou skupinou, dochádza k tzv. stylwar alebo battle – teda k vojne štýlov alebo otvorenej vojne. Nejde však o fyzické napádanie, ale o súťaženie. Znepriatelené skupiny sa stretnú a musia vytvoriť kresby, ktoré posúdia nezávislí členovia ďalších skupín graffiti. Víťaz môže ovládnuť toto teritórium a porazená skupina si musí hľadať nový objekt. Aj z tohto vyplýva, že hnutie graffiti nemá militantnú podstatu, napriek tomu, že nezainteresovaná verejnosť mnoho prejavov graffiti hodnotí ako vandalizmus.

Členmi graffiti sú predovšetkým mladí ľudia vo veku 15 až 25 rokov. Ide vlastne o určitý prejav dozrievania mladej osobnosti. Mladí ľudia protestujú proti zaužívaným spoločenským stereotypom, snažia sa poukázať na to, že sú tu, snažia sa, aby ich dospelí akceptovali. Toto „vynucovanie“ akceptácie sa deje aj prostredníctvom učitej formy vandalizmu. Pocit „nepochopenia“ zo strany dospelých vedie k tomu, že mladí ľudia sa združujú a hľadajú si seberovných členov, ktorí majú podobné „problémy“ ako oni, ktorí ich dokážu pochopiť.

O vzájomnom nepochopení alternatívnej kultúry (graffiti) a dominantnej kultúry („kultúra dospelých“) svedčí aj výpoveď jedného člena skupiny graffiti: „Veď graffiti pre dnešných ľudí je niečo nové. Hlavne pre tých starších. Ľudia idú po ulici, popod most, popri stene, vidia nejaký piec, bombing, tag, panel, wholecar. A vravia: ‚Aha pozrite sa, aj tu boli tí vandali, tí mladí nevychovaní fagani.‘ Tu sa ukazuje problém, graffiti robia iba mladí ľudia. To nie je pravda. No ľudia, ktorí nerobia graffiti, to nevidia. Oni v tom vidia iba počmárané mosty, steny, vlaky.

Najtypickejší prvok oblečenia writera je sneakers. Sú to staré modely botasiek z obdobia 70-tych rokov s plochou, hrubou podrážkou, širokými šnúrkami a veľmi jednoduchým designom. Ďalší odev, ktorý dnes okrem writerov nosí málokto, je tepláková bunda so zipsom, vyrobená z lesklého, elastického materiálu. Toto oblečenie má symbolizovať módu z obdobia vzniku grafity, úctu a rešpekt starým kráľom New Yorku, vďaka ktorým grafity existuje, i tým, čo prišli po nich.

Nohavice sú široké, voľné, o pár čísel väčšie, často menčestráky s množstvom veľkých vreciek potrebných na spreje, trysky, fiksy a ďalšie nástroje, pomocou ktorých je writer schopný zanechať svoje meno v rôznych podobách na rôznych povrchoch, a ktoré sa musia dať v každej situácii rýchlo vytiahnuť, nenápadne použiť a opäť schovať. V lete sa nosia krátke nohavice, dlhé pod kolená. Zvyk nosiť odev o pár čísel väčší je charakteristický pre celú hip-hopovú subkultúru. Možno to považovať za prejav pocitu slobody, či voľnosti, ale ide tu aj o snahu vyzerať silný a veľký (nie len fyzicky). Zdôrazňuje to túžbu byť rešpektovaný ostatnými členmi subkultúry a možno aj členmi spoločnosti. Obľúbeným oblečením je aj mikina s kapucňou. Kapucňa alebo kukla sa často používa počas nelegálnej činnosti na zakrytie tváre, naznačujúce skrytie bežnej sociálnej identity, ktorá je nahradená identitou tagu.

Pôvod graffiti výrazne ovplyvnil aj lexikálny systém, ktorý využívajú členovia jednotlivých skupín. Ak hovoríme o sociolekte alebo komunikačnom registri, musíme tieto pojmy zúžiť na slang a v menšej miere na profesionalizmy. Napriek tomu, že graffiti často využívajú aj nedovolené plochy a miesta, v ich komunikácii sme nezaznamenali prvky argotu. Profesionalizmy ako časť sociolektu využívajú vo veľmi malej miere – táto časť lexiky sa obmedzuje najmä na technickú stránku striekania (používanie rôznych druhov sprejov, veľkosť dýz a pod.). Názvy sprejov používajú podľa jednotlivých značiek, ktoré uvádza výrobca. Napriek tomu, že ide o typové označenia výrobkov, v komunikácii dochádza k deproprializácii, a tieto fungujú ako apelatíva: plasticote (charakteristická farba s dobrým tlakom, najlepšie farby sú strieborná a čierna, ostatné farby sa hodnotia ako riedke), kimtec (charakterizujú ju slabým tlakom, ale farby si cenia), multona (farba, ktorá prekryje všetky farby, má dobrú hustotu), belton (málo odtieňov), sparvar (dosť odtieňov, ale „sparvarom neprekryješ multonu“), Mr. spray (cenia si najmä striebornú farbu) a latex, ktorý sa používa ako základný podkladový náter. Na označenie rôznej hrúbky dýz sa používajú označenia: skina – tenká stopa, super skina – veľmi tenká stopa, amerika – dýza, ktorá pri striekaní blízko steny je tenká, ďalej od steny necháva hrubšiu stopu, červeň– dýza s hrubou stopou. Z posledných profesionalizmov vyplýva, že niektoré názvy sú aj slovenského pôvodu, teda že nie všetky termíny preberajú graffiti z angličtiny.

Najväčšiu časť lexiky graffiti tvoria slangizmy, pretože ide o aktuálne výrazy viazané na sociálnu skupinu graffiti. Príslušníci skupín graffiti používajú najčastejšie slangizmy na základné označenie členov skupiny, ich postavenia.. – writer (z angl. writer) – človek, ktorý strieka graffiti. Writeri sa delia na toyov (z angl. toy – hračka) – mladý, začínajúci writer, a na kingov (z angl. king) – najuznávanejší writer na veľkom území (napr. v niekoľkých štátoch), bite (z angl. bite) – wreiter, ktorý len kopíruje štýl niekoho iného, crew (z angl. crew) – skupina writerov, ktorí striekajú spolu jeden výtvor. Ak sa striekajú graffiti vo veľkom množstve – ide najmä o presadenie sa novej skupiny na novom území, tento spôsob prezentácie označujú slovom kill (z ang. kill – zabíjať). Na označenie priestoru, kde striekajú nápisy alebo kresby, sa využívajú slangizmy avenue (z angl. avenue) – cesta, ulica.

Rôzne druhy graffiti delia podľa miesta, kde ho nakreslia, prípadne podľa toho, či ide o ilegálny alebo legálny graffit, prípadne nápis – tag (z angl. tag – menovka, visačka) – ide o charakteristický podpis writera, ktorý sa môže vyskytovať samostatne (len ako nápis) alebo je súčasťou nastriekaného obrazu. Battle (z angl. battle) označuje bitku dvoch alebo viacerých skupín graffiti alebo jednotlivých writerov – ide o charakteristické prestriekavanie kresieb (tzv. going over); bombing (z angl. bomb – bomba) – striekanie jednoduchých nápisov, kresieb na nepovolené miesta (často na steny budov, výklady); ilegál – grafit umiestnený na nepovolenom mieste – opakom je legál. Piece (z angl. piece – obraz) označuje nastriekaný obrazec (najčastejšie z viacerých farieb).