Starostlivosť o telesne postihnutých

1. Definície základných pojmov

Somatopédia je vedný odbor špeciálnej pedagogiky zaoberajúci sa výchovou a vzdelávaním telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených jedincov (TPCHZO).

Telesne postihnutý jedinec je jedinec, ktorý má anomálie takého výrazného stupňa, že ho odlišujú postihnutého jedinca od ostatných jedincov, napríklad deformácie kostry horných a dolných končatín ( amélia – nevyvinutie horných končatín), deformácie chrbtice alebo výrazné znetvorenie kĺbov. Patria sem však aj poruchy tvaru lebky ( makrocefália – nadmerná veľkosť hlavy), poruchy znetvorujúce, rázštepy čelustí, podnebia, rázštep chrbtice a iné.

Chorý jedinec je jedinec v stave choroby, ktorá sa definuje ako porucha rovnováhy organizmus prostredím. Vznikajú tak rôzne anatomické a funkčné zmeny v organizme. Pri niektorých chorobách môžu nastať závažné somatické alebo psychické zmeny, preto sa choré osoby stávajú objektom predovšetkým zdravotníckej starostlivosti. Zdravotne oslabený jedinec je jedinec v stave rekonvalescencie alebo so zníženou odolnosťou voči chorobám v dôsledku nevhodného prostredia, nesprávnej výživy alebo nevhodného životného režimu.


2. Starostlivosť o telesne postihnutých v minulosti

Zmienky o telesne postihnutých jedincoch patria k historicky najstarším. Telesne postihnutých jedincov spomínajú vo svojich opisoch stvorenia sveta Sumeri už v roku 3500 p. n. l. Mohli za to vraj bohovia Enki a Ninmach, ktorí jedincov s „chudobným duchom“ splodili v opitosti. S telesne postihnutými deťmi sa aj v staroveku zaobchádzalo veľmi nemilosrdne. V starom Babylone boli všetky takéto deti kastrované a podľa jednej z prvých zbierok zákonov babylonského Chammurapiho kódexu z roku 1700 p. n. l. mal otec právo svoje novonarodené dieťa hodiť do studne alebo pohodiť divým zvieratám.

V starom Egypte mali k telesne postihnutým jedincom dvojaký postoj. S rozvinutou štátnou starostlivosťou o starých a telesne postihnutých jedincov kontrastovalo povolenie zaškrtiť telesne postihnutého novorodenca ihneď po pôrode. Podľa staroindickej Pančatantry znetvorení novorodenci sa síce nesmeli zabiť, ale nesmeli sa stať ani právoplatnými dedičmi. V starom Ríme mal otec svoje zmrzačené dieťa právo zabiť ihneď po pôrode, neskôr na to potreboval súhlas piatich občanov. Menej postihnutí jedinci ktorých ušetrili pred smrťou prechádzali neskôr rozličnými druhmi výcvikov a boli predávaní do otroctva. V Ríme sa dokonca každý rok konal „trh bláznov“ na ktorý sa privážalo veľké množstvo telesne postihnutých detí i dospelých aj z ďalekých krajín. Výnimku tvorili vojnoví invalidi, o ktorých sa relatívne dobre staral štát.

Po nástupe kresťanstva Konštantín Veľký zakázal pod hrozbou trestu smrti postihnutých novorodencov zabíjať, napriek tomu sa usmrcovanie postihnutých novorodencov praktizovalo ešte aj v stredoveku. Koncom stredoveku vznikali podobne ako cechy aj organizované spoločenstvá postihnutých, napríklad v roku 1454 vzniklo Bratstvo telesne postihnutých, slepých a iných ľudí. S úpadkom stredovekého kresťanstva upadla aj starostlivosť o postihnutých ľudí, a to najmä keď sa rozšírila medzi ľuďmi zdanlivo kresťanská mienka, že narodenie telesne aj duševne postihnutého dieťaťa je božím trestom za hriechy jeho rodičov. Tiež sa šírila mienka, že postihnutí dospelí sú deťmi zlých duchov alebo sú to ľudia posadnutí diablom. Preto v mnohých mestách nemali telesne postihnutí jedinci právo na ošetrenie vo verejných nemocniciach. Prvý zákon týkajúci sa starostlivosti o telesne postihnutých jedincov vydali v Anglicku v roku 1601. Umožňoval vznik charitatívnych zariadení pre telesne postihnutých. Prvý ústav v Anglicku však založili až v roku 1850. Slúžil dievčatám a ženám vo veku od 12 do 25 rokov.


4. Integrácia telesne postihnutého dieťaťa do bežnej školy

Integrácia detí do bežných škôl si vyžaduje zmenu bežných postupov používaných v školách dosiaľ, zmenu školskej organizácie, osnov, metód práce a systému hodnotenia. Ide o zmenu dosiaľ používaného systému na systém rešpektujúci individualitu žiaka.
Čím je dieťa postihnutí telesným úrazom mladšie, tým ľahšie sa vyrovná s jeho následkami.
Začlenenie sa dieťaťa do školského kolektívu záleží veľmi na inteligencii postihnutého dieťaťa a na stupni jeho postihnutia.
Neskoršie telesné úrazy sú zvlášť v období dospievania príčinou vzniku rôznych nežiaducich komplexov, ktoré sťažujú život mladého človeka. Pri integrácii telesne postihnutého dieťaťa do bežnej školy je potrebné prihliadať nielen na súčasný stav, ale aj na ďalší predpokladaný vývin choroby.


5. Základné podmienky pre integrovanú výučbu telesne postihnutých detí

Vyučujúci učiteľ musí mať prípravu, alebo musí byť oboznámený so základmi špeciálnej pedagogiky v príslušnom odbore a musí ovládať špeciálnopedagogické metódy. Učitelia, ktorí sa podieľajú na integrovanej výučbe by mali pôsobiť na integrovanej bežnej škole trvalo. Formy vyučovania a výučby by sa mali zamerať na individuálne schopnosti dieťaťa. Je potrebné zabezpečiť stavebné a priestorové predpoklady – bezbariérový vstup do školy, výťahy, priestory pre individuálne doučovanie.

Na každej škole kde sa uskutočňuje integrácia by mali pôsobiť podporní špeciálni pedagógovia. Škola sa zaviaže realizovať projekt integrácie len so súhlasom všetkých učiteľov a rodičov. Je potrebné uskutočniť individualizáciu obsahu výučby a jej požiadaviek, rovnako ako aj hodnotenie individuálneho postupu tých postihnutých žiakov, ktorí nemôžu bezproblémovo plniť osnovy bežnej školy. Zabezpečiť prípravu technických pomôcok a materiálu pre výučbu (napr. písacie stroje pre spastikov).
Telesne postihnuté dieťa môže mať určité problémy s verbálnou komunikáciou, preto je potrebné zistiť či je v logopedickej starostlivosti.

V skupine telesne postihnutých žiakov sa osobitný význam kladie v rámci výchovnej rehabilitácie na rozvíjanie komunikačných zručností prostredníctvom vyučovacích predmetov ako sú individuálna logopedická starostlivosť a špeciálne písanie ( ústami, pahýľmi, protézami, nohami, upravenými písacími strojmi a podobne.)