3)dynamická pedagogika – behavioristické koncepcie – uznávala potrebu pespektívnej výchovy. Jej cieľom bola príprava jedinca na život v spoločnosti. Často je nazývaná aj pedagogika prispôsobenia sa, podceňuje existenciu duchovného vnútorného sveta človeka. Predstaviteľom je E. L. Thrndike.

4)Psychoanlytická a individuálne-psychologická pedagogika – psychoanalýzou S. Ferud odhalí za príznakmi choroby podveomé konflikty, túžby, a tieto po ich uvedomení prestanú spôsobovať problémy. Postupne sa táto metóda mení na teóriu o duševnom živote. Teória sa snaži zdôrazniť citovo bohaté prostredie a rozvíjať slobodné prejavy a schopnosti žiaka. V týchto teóriách pokračovali A. Adler, A. Ferudová, E. Fromm.

Prepojenie medzi naturalistickými smermi tvorila reformná pedagogika, ktorá vychádzala z kritiky starej tradičnej školy, ktorej sa vyčítala pasivita dieťaťa, nepríťažlivosť a malá efektivita. Výchova v reformnej pedagogike vyžadovala, aby sa dieťa stalo nielen objektom zámerného pôsobenia, ale aj jeho subjektom. K najvýznamnejšim predstaviteľom patrili M. Montessori, S. Halla, J. Dewey.

2) Sociologické smery – človek je sociálna bytosť a teda jeho vývin závisí aj od spoločenského prostredia a výchovy. Tieto smery hovoria o tom, že činiteľom vývinu osobnosti je len pôsobenie spoločenského prostredia, čim sa podceňovalo špecifikum osobnosti. Vznikla pedagogika, kde bez ohľadu na duševný stav vychovávaného, jeho schopnosti a vlastnosti možno vychovávať plnohodnotnú osobnosť, ak sa pre jednotlivca vytvoria priaznivé podmienky.

Patria sem:

Fašistická pedagogika – tento smer úplne zavrhol ideál slobodne sa vyvíjajúceho dieťaťa. Potrebám štátu sa podriadila výchova a vzdelávanie jedinca. Predstaviteľmi sú E. Krieck, G. Gentile.

Maxistická pedagogika – cieľom výchovy považovali, že výchova má slúžiť výlučne vládnucej triede a komunistickej strane. Najvýznamnejšim predstaviteľom je A. Makarenko (Kniha pre rodičov), ktorý vyjadroval individuálny prístup k deťom. Hlavní predstavitelia – K. Marx, F. Engels.


1.3 Predmet pedagogiky

Pri vymedzení predmetu pedagogiky sa vychádza z chápania pedagogiky ako vedy o výchove človeka. Problém vymedzenia predmetu pedagogiky je v tom, že výchova je veľmi zložitý, mnohostranne podmienený spoločenský jav. Jeho jednotlivé komponenty zasahujú do viacerých oblastí vied o človeku a spoločnosti. Pedagogika teda musí skúmať aj javy, ktorými sa zaoberajú iné vedné odbory. V dôsledku toho je veľmi náročné oddeliť javy, patriace výlučne do pedagogiky, od problémov, skúmaných inými príbuznými vedami. Z tohto hľadiska sú predmetom pedagogiky:

a)javy, ktoré orfganicky prináležia vede o výchove, ktoré neskúma iné vedná disciplína. Je to predovšektým problematika cieľa a obsahu výchovy, vymedzenie metód, foriem a ďaľších prostriedkov, ktoré napomáhajú dosiahnutiu cieľa,
b)javy, ktoré bezprostredne súvisia a podmieňujú výchovný proces, ale sú predmetom skúmania aj iných vied. Sú to hlavne sociálne podmienky výchovy, biologický a psychosomatický vývoj osobnosti.

Uvedieme aj iný prístup k predmetu pedagogiky. Z antropologického hľadiska (antropológia – náuka o človeku, o jeho vzniku a vývine, o jeho telesných vlastnostiach a postavení v prírode) sa pedagogika chápe ako veda o človeku v situácii výchovy. Situácia výchovy predpokladá konanie, ktoré má pomôcť človeku dosiahnuť žiaducu úroveň kultivácie, zrelosti a vyspelosti. Z antropologického hľadiska je predmetom pedagogiky človek v situácii výchovy.


1.4 Pramene pedagogiky

Pedagogika sa pri skúmaní pedagogických javov opiera o historické a súčasné pramene. K historickým prameňom patria:

-diela klasikov pedagogiky a filozofické spisy o výchove a vzdelávaní,
-archívne materiály,
-archeologické výskumy,
-historické učebnice a učebné pomôcky,
-zákony a nariadenia o školstve,
-pedagogické časopisy.