Ich integrujúcim činiteľom je potreba poznávania všeobecne platných zákonitostí špeciálnopedagogických javov a procesov, špeciálnopedagogickej edukácie, skúmania podmienok, priebehu a výsledkov edukácie, skúmanie historického vývoja odboru, metód získavania vedeckých poznatkov, inštitucionálnej sústavy, kde sa špeciálny edukačný proces uskutočňuje. Diferencujúcim činiteľom je skutočnosť, že edukačný proces sa realizuje u detí a mládeže, ktorí majú približne rovnaký druh postihnutia či narušenia. To vytvára užšie zameraný odbor, špecializovaný na užšie koncipovaný predmet, pritom vnútorne diferencovaný v rámci daného postihnutia alebo narušenia. Napríklad pedagogika mentálne postihnutých má svoju vnútornú štruktúru ako je teoretický základ, metodológia, história, teória vyučovania, teória výchovy, metodiky výchovy a vyučovacích predmetov mentálne postihnutých.


2. Miesto špeciálnej pedagogiky v sústave vied, hraničné odbory a pomocné vedy

V súčasnosti sa teória a prax výchovy a vzdelávania jedincov vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť označuje ako špeciálna pedagogika, ale i ako defektológia. Všetky tieto názvy vystihujú svoj cieľ /rehabilitáciu, resocializáciu, revalidizáciu, kompenzáciu, korekciu, reedukáciu/, svoj predmet /výchovu a vzdelávanie postihnutých jedincov/ a miesto, kde sa výchovno-vzdelávací proces uskutočňuje.

V našej terminológií, vzhľadom na tradície a chápanie odboru, je potrebné termíny defektológia a špeciálna pedagogika chápať relatívne oddelene, nakoľko každý má svoj vlastný osobitný význam. Vychádzajúc z uceleného chápania človeka ako jednoty bio-psycho-sociálnych faktorov aj vedný odbor o defektnom /postihnutom, narušenom/ jedincovi možno vymedziť, ako súhrn poznatkov z oblasti patobiológie, patopsychológie a sociálnej patológie, ktoré súhrne vytvárajú komplexný vedný odbor multidisciplinárneho charakteru označovaný ako humánna defektológia. Čiže, definujeme ju ako širokokoncipovaný vedný odbor, ktorého predmetom je skúmanie zákonitosti rozvoja socializácie postihnutého jedinca z hľadiska špeciálnej pedagogiky, patobiológie, psychológie, sociálnej patológie, kybernetiky a iných odborov.

Predmetom špeciálnej pedagogiky je skúmanie zákonitosti spojených s výchovou, vzdelávaním a rozvíjaním postihnutého jedinca. Vo vzťahu ku humánnej defektológií má užšie zameranie. Špeciálna pedagogika ako vedný odbor resp. vedná oblasť predstavuje relatívne ucelený, integrovaný a vnútorne diferencovaný, logicky usporiadaný systém vedeckých poznatkov o špeciálnopedagogických javoch, procesoch, ako aj o ich vzájomnej interakcií, ktorý sa buduje na základe výsledkov vedeckovýskumnej a vedecko-bádateľskej činnosti. Za kritérium vedeckosti jednotlivých poznatkov sa považuje možnosť ich empirickej verifikácie.

Špeciálnopedagogickými javmi v tejto súvislosti sa rozumejú také kategórie a ich nositelia, akými sú napríklad postihnutie, postihnutý jedinec, narušenie, narušené dieťa, handicap, handicapovaný jedinec, špecifické potreby, dieťa so špecifickými potrebami, ťažkovychovávateľnosť, ťažkovychovávateľné dieťa a pod. Špeciálnopedagogickými procesmi sa v tejto súvislosti rozumejú aktivity označované pojmami, ako napríklad špeciálna edukácia, výchovná rehabilitácia, korekcia, stimulácia, reedukácia, kompenzácia a pod.