21. Pedagogika psychosociálne narušených

/z gréck. éthos=mrav, paideia= výchova ,výchova mravov ťažkovychovávateľných/ je odborom špec. pedagogiky, predmetom ktorého je edukácia, reedukácia a celková výchovná rehabilitácia jednotlivcov s poruchami správania. Psychosociálne narušenie je narušením sociálnej integrity, v dôsledku ktorého sa jedinec maladaptívne správa /koná v rozpore s očakávaním/, t.j. vybočuje z pásma normality a vedome či mimovoľne porušuje spoločenské, morálne alebo právne normy. Poruchami správania sa rozumie široké spektrum maladaptívnych foriem správania od drobných priestupkov, vzdoru či nadmernej plachosti a úzkosti až po agresívne - útočné správanie sa alebo trestné činy. Poruchy správania z hľadiska závažnosti sa delia na:

a/disociálne správanie - nie je spoločensky nebezpečné, ale vymyká sa z noriem. Sú to prejavy vzdoru, neposlušnosti, even. iné odchýlky na báze neuróz ako sú tiky, nutkavé konanie, chorobná úzkosť, fóbie
b/asociálne správanie - záškoláctvo, toxikománia, závislosť od hier, drobné krádeže
c/antisociálne správanie - najzávažnejší stupeň porúch správania, ktoré je spoločensky nebezpečné a je aj protispoločensky zacielené, pretože sa porušujú právne normy spoločnosti. Na označenie tohto stupňa porúch správania sa používajú termíny delikvencia a kriminalita.

Príčiny porúch správania môžu mať exogénny alebo endogénny charakter.
Exogénny - patologické prostredie, negatívny výchovné ovplyvňovanie, negatívne vzory.
Endogénne príčiny - hereditárne podmienené, poruchy centrálneho nervového systému, dysfunkcie /ĽMD/, dispozícia k neurózam, psychické poruchy rôznej etiológie.

Patológia prostredia - výchovná zanedbanosť spôsobuje nežiaduce správanie sa, neprimerané veku a situáciám. Nesprávny vzor správanie sa rodičov, disharmonické spolužitie, rozpad rodiny, citová tuposť rodičov, alkoholizmus, kriminalita, duševné choroby rodičov sa veľmi často odráža v osobnosti dieťaťa a v poruchách jeho správania sa. Nízka životná úroveň rodiny vytvára tiež dispozície pre poruchy správania sa. Ani vysoký životný štandard rodiny nevylučuje vznik reaktívnych a únikových stavov.
Nesprávne výchovné pôsobenie /zámerné alebo živelné/- drsné a násilné môže viesť dieťa k agresivite alebo k únikovému správaniu. Povoľné vedie k rôznym úchylkám.

Poruchy vnímania - najmä nespoznané zmyslové poruchy obmedzujú socializáciu jedincov, ktorí svoje nedostatky chcú nežiaducim správaním prekonať.

Poruchy citovej nevyrovnanosti ako je citová tuposť, predráždenosť, môžu vyvolať poruchy správania, hoci sú následkom mozgovej dysfunkcie.

Poruchy motoriky - motorická nevyrovnanosť, motorický nepokoj, neobratnosť sa často pokladá za zlozvyk.

Ak dieťaťa nenachádza v spoločenskom prostredí, v ktorom žije primeranú odozvu na svoje prejavy cíti sa zbytočným, uchyľuje sa do spoločenskej izolácie s odmietavým správaním sa. Reedukácia (prevýchova) a korekcia spočíva vo vybudovaní a posilňovaní autoregulačných (samousmerňovacích) mechanizmov jedinca, vo vytváraní prijateľnej hierarchie hodnôt, v posilňovaní pozitívnych foriem správania, vo vybudovaní vhodných stereotypov správania, v posilňovaní vôľového konania, v schopnosti prekonávať prekážky ...

Veľmi dôležitú úlohu tu zohrávajú aj aplikácie metód pedagogiky – arteterapia muzikoterapia (liečenie hudbou), pracovná terapia, kinezioterapia (liečebná gymnastika, pohybová liečba), ale aj metódy psychoterapie a hlavne individuálne pozitívne ovplyvňovanie. Ľahšie stupne porúch správania sa dajú odstrániť v rámci ambulantných ošetrení, kým pri ťažších formách, akými je asociálne alebo antisociálne správanie je potrebné reedukačný proces realizovať v inštitucionalizovaných podmienkach, najmä v reedukačných domovoch.