Všetky uvedené príčiny a ich primárne následky, ktoré môžu pôsobiť resp. môžu sa vyvinúť v priebehu ontogenézy, spôsobujú narušenie osobnosti. Toto narušenie môže byť reverzibilné – zvratné, liečiteľné aj vyliečiteľné a môže byť ireverzibilné, neliečiteľné, resp. nevyliečiteľné. Mentálna retardácia, slepota, poruchy hybnosti sú ireverzibilné. Porucha reči a psychosociálne poruchy sú reverzibilné, liečiteľné aj vyliečiteľné. Záleží od stupňa a druhu postihnutia a tiež od časového faktoru, kedy postihnutie vzniklo.

Najnepriaznivejšiu prognózu majú vrodené poškodenia, alebo poškodenia získané do 2. roku života. Časový faktor má aj pozitívny význam, ak pri včasnom diagnostikovaniu vrodených, v dojčenskom veku získaných poškodení je zabezpečená ich skorá odborná starostlivosť – liečba, výchova, rozvíjanie, možno narušeniu /záleží od stupňa poškodenia/ predísť, zmierniť ho, alebo aspoň v značnej miere ovplyvniť. V prípadoch poškodení, ku ktorým dochádza už v neskoršom veku života dieťaťa /najmä choroby a úrazy/, má veľký význam vývinová úroveň, ktorú dieťa už dosiahlo. Je teda dôležité, akú úroveň malo z hľadiska vývinu osobnosti predchádzajúce obdobie, aký škodlivý faktor pôsobí na rozvoj osobnosti a tiež či sa vytvoria optimálne podmienky na jej ďalší rozvoj. V takýchto prípadoch napr. organické poškodenie nervovej sústavy v závislosti od stupňa poškodenia môže pôsobiť regresiu dosiahnutej úrovne, demenciu /úpadok/ keď vývin osobnosti v ďalšom období vyvíja disharmonicky, obmedzene.


6. Socializácia v špeciálnej pedagogike/z lat. socialis=družný, spoločenský/

Je to proces začlenenia jednotlivca do spoločnosti, po stránke pracovnej /výchovnej a vzdelávacej/, spoločenskej a subjektívnej /v zmysle sebeuplatnenia a sebauspokojenia/. Človek sa stáva plnohodnotnou osobou, ktorá sa aktívne zúčastňuje na spoločenskom a kultúrnom živote danej spoločnosti. V socializačnom procese ide o vzťahy vzájomného pôsobenia medzi spoločnosťou a jednotlivcom počas celého života. Každá etapa života detstvo, mladosť, dospelosť i staroba má svoje osobitosti.
V socializácií dieťaťa je dôležité, aby žilo v harmonickej rodine, v ktorej sú dobré vzájomné emocionálne vzťahy medzi všetkými jej členmi, ale hlavne medzi matkou a dieťaťom. Dieťa sa v rodine oboznamuje so spoločenskými normami, hodnotami a fixuje ich formou rôznych sociálnych návykov. Osvojuje si vzory správania, spôsobov celkovej sociálnej komunikácie. V rodine sa vytvára základ sociokultúrnych vlastností a hodnotového systému jedinca, formuje sa morálka, citová a vôľová sféra, identifikácia so sociálnymi úlohami. V škole sa dieťa zapája do širokej siete sociálnych vzťahov, pozícií a úloh v rozličných zoskupeniach, a tým sa na ne aj adjustuje.

Socializácia dospievajúcich nadväzuje na výsledky socializácie v detstve. Ďalej sa rozvíja a upevňuje hodnotový systém, vzory a normy správania. Mladý človek sa pripravuje na samostatný život v spoločnosti /na povolanie, založenie si vlastnej rodiny, účasť v spoločenských zoskupeniach/. Začleňovanie jednotlivca do spoločenských vzťahov prebieha aj v dospelosti, počas celého života sa kladú naňho nové požiadavky, ktoré musí zvládnuť.

Najvýznamnejšou podmienkou socializačného procesu je výchova a vzdelávanie. Celý socializačný proces sa realizuje v rozličných inštitúciách, z ktorých sú najdôležitejšie rodina a škola. Plnia úlohu socializačných činiteľov, ku ktorým patria najmä skupiny rovesníkov, sociálne skupiny na pracovisku a rôzne osoby, s ktorými jednotlivec vstupuje do rôznych dlhšie trvajúcich vzťahov. Ak sú uvedené činitele nejakým spôsobom narušené, môžu mať naň rôzny negatívny vplyv, narušujúci jeho socializáciu.
Socializácia postihnutých jedincov má svoje špecifickosti, dané druhom a stupňom postihnutia a narušenia v istom veku.