1. Pojem, predmet a cieľ špeciálnej pedagogiky
Z lat. specialis=osobitný, gréc. paidagogiké tachné=umenie výchovy
Špeciálna pedagogika – vedná oblasť v sústave pedagogických vied. Zaoberá sa teóriou a praxou výchovy, edukácie detí, mládeže a dospelých vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť z dôvodu mentálneho, senzorického, somatického postihnutia alebo narušených komunikačných schopností, či psychosociálneho narušenia, alebo z dôvodu iných špecifických danosti, porúch učenia, správania. Zaraďujú sa sem aj jedinci s výnimočným nadaním a talentom, či inými špecifickými potrebami.
Predmetom je skúmanie podstaty a zákonitostí výchovy a vzdelávania postihnutých z aspektu etiológie (náuka o príčinách vzniku chorôb), symptomatológie, korekcie, metód edukácie, reedukácie (prevýchovy) a tiež profylaxie (predbežných ochranných liečebných opatrení) neadekvátneho vyrovnania sa s postihnutím a jeho dôsledkami, či inými špecifickými danosťami.
Cieľom špeciálnej pedagogiky v praxi je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých alebo narušených jednotlivcov tak, aby sa čo najskôr a čo najdôkladnejšie vnútorne vyrovnali so svojim defektom a aby sa napriek obmedzeniam, ktoré z neho vyplývajú, čo najpozitívnejšie prispôsobili spoločnosti a boli spôsobilí žiť relatívne plnohodnotný život ako tvorcovia, konzumenti či ochrancovia hodnôt vytvorených cieľavedomou činnosťou.
Pri týchto výchovných snaženiach sa plne využívajú potenciálne možnosti jedinca, jeho motivácia, prirodzené kompenzačné schopnosti, kreativita a iné danosti. Uplatňujú sa špeciálne metódy výchovy a vyučovania, modifikovaný obsah vzdelávania pri modifikovaných organizačných formách výchovy a vyučovania za dôsledným uplatňovaním požiadavky individuálneho prístupu k vychovávanému. Pritom sa vychádza z poznania jeho danosti a dispozícií pre výchovu a vzdelávanie získaných prostredníctvom špeciálnopedagogickej diagnostiky.
V záujme dosiahnutia určených cieľov musí sa špeciálna výchovná starostlivosť začať čo najskôr už od narodenia, resp. čo najskôr od vyskytnutí sa defektu, poruchy či narušenia. To si vyžaduje spoluprácu s rodičmi postihnutých detí, ktorí si tiež musia osvojiť základné metódy a princípy špeciálnej výchovy. Okruh záujmu a pôsobenia špeciálnej pedagogiky sa týmto rozširuje z dieťaťa na jeho rodičov, čo vyžaduje dôsledne vybudovaný systém poradní a iných špecializovaných zariadení.
Vzhľadom na integračné tendencie, ktoré sa v súčasnosti uplatňujú, aby sa postihnuté či narušené deti, ak im to stav dovolí, vychovávali v podmienkach bežných škôl pre intaktných, spolupráca a usmernenie týchto škôl sa dostáva do popredia ako jedna z ďalších úloh špeciálnej pedagogiky. Poradenské aktivity sa týmto rozširujú aj na učiteľov a vychovávateľov. Takéto spoločné a vzájomne sa dopĺňajúce úsilie napomáha cieľavedome a systematicky:
-rozvinúť potencionálne možnosti detí na maximum
-sprostredkovať im vš. vedomosti a spôsobilosti a vycvičiť ich vo všetkých návykoch, ktoré si môžu osvojiť
-pripraviť a uspôsobiť ich na to, aby získané poznatky, spôsobilosti a návyky uplatnili vo svojom živote tak, aby v ňom žili ako najsamostatnejší a najaktívnejší jednotlivci.
Špeciálna pedagogika plní celý rad úloh, ktoré majú pomerne heterogénny charakter. Z toho dôvodu predstavuje zložitý, vnútorne viacnásobne členený systém. Vzhľadom na túto skutočnosť nie je celkom jednoznačné, či možno o nej hovoriť ako o homogénnom "vednom odbore", alebo radšej o "vednej oblasti", kde označenie zastrešuje systém vedných disciplín, ktorých integračným – systémovo-tvorným prvkom je to, že sa zaoberajú edukáciou postihnutých, narušených jedincov alebo jednotlivcov so špeciálnymi potrebami na jednej strane a diferencujúcim prvkom to, že je to systém vedných disciplín, z ktorých každá sa zaoberá problematikou edukácie iného druhu postihnutia či narušenia, alebo špeciálnych potrieb.
