Technická výchova je súčasťou technického vzdelávania na základnej škole a je zaradená ako povinný predmet. Patrí k sústave technického vzdelávania, ktorý vrcholí na univerzitách technického zamerania. Základnou úlohou technickej výchovy je formovať vzťah k technike predstavujúcu výsledok ľudskej kultúry a humanizáciu jej využitia. Čo znamená, oboznamovať žiakov so základnými princípmi a s podstatou techniky a rozvíjať technické schopnosti. Technická výchova plní nenahraditeľnú úlohu v cieľavedomej príprave žiakov na plnohodnotné zaradenie do spoločnosti.

Vzhľadom na technické vzdelávanie je možné na konci školského roku po klasifikačnej porade kurzy:

• práca s počítačom
• základy fotografovania
• základy elektrotechniky
• údržba bicykla, mopedu
• výroba úžitkových predmetov

Žiaci základnej školy si svoje technické schopnosti môžu rozvíjať vo voliteľných predmetoch technického zamerania a to:

1. práca s počítačom
2. výtvarné spracovanie materiálu
3. rysovanie
4. technická výchova (1., 2., a 3. alternatíva)

V rámci technického vzdelávania sa môžu na základnej škole vyučovať ako nepovinné predmety:

• práca s počítačom
• výtvarné spracovanie materiálu

Technické vzdelávanie a názory odborníkov

Pedagogika 20. storočia priniesla rôzne koncepcie technického vzdelávania. Vidíme v nich rôzne spôsoby ponímania technického vzdelávania, rôzne princípy, hodnoty, ciele a funkcie, meniace sa vplyvom hospodárskych, sociálnych a politických zmien. Základné koncepcie môžeme rozdeliť na niekoľko koncepcií (KOŽUCHOVÁ a kol., 1997):

• remeselno-činná
• priemyselno-výrobná
• polytechnické vzdelávanie
• globálna a ďalšie.

a.) remeselno-činná koncepcia: činné školy vyžadovali aktivitu žiakov v manuálnej, technickej i umeleckej oblasti, preto vznikol
prúd označovaný ako pracovná škola, v ktorej sa výchova a vyučovanie opiera o prácu, pričom pojem práca nebol chápaný jednotne. Niektorí sa zameriavali na duševnú prácu, iní na manuálnu, niektorí na produkt práce a iní o pracovný proces. Takto vznikli rôzne školy: činná škola, škola života, tvorivá škola, produkčná škola a iné.
Z pohľadu technického vzdelávania významnú koncepciu vytvoril G. Kershensteiner, ktorý sa zameriaval na výtvor a odmietal delenie práce na duševnú a manuálnu. Z výchovného hľadiska považoval za najcennejšie dokončenie výtvoru a kontrolu dokončenej práce. Za najdôležitejší prostriedok výchovy považoval prácu, prostredníctvom ktorej videl aktívny rozvoj osobnosti žiaka.
Podľa pragmatickej školy základnou metódou získavania poznatkov bola praktická činnosť, žiaci sa mali učiť riešením problémov a praktické riešenie problémov zakladali na experimentálnej činnosti. Zakladateľ  pragmatickej školy, J. Dewey, zavádzal do škôl rôzne praktické zamestnania ako varenie, šitie, dielenské práce, ktoré nemali praktický cieľ odbornej prípravy, ale kládol pri nich dôraz na „osobné experimentovanie, plánovanie a objavovanie.“ Tieto tri činnosti považoval za najvhodnejšie pri cvičení zmyslov, rozvoja myslenia a záujmov. Odmietal stavať proti sebe teoretické a praktické vyučovacie predmety, nepovažoval
teoretické myslenie za vyššie než praktické, pretože len rozvoj abstraktného myslenia zoslabuje návyk praktického myslenia.
Koncepcia činnej školy postupne prerástla do remeselnej výučby, čo bola reakcia na požiadavky výroby a škola plnila len svoju kvalifikačnú funkciu. Zdôrazňovali sa požiadavky na dokonalosť výrobkov a remeselnú zručnosť žiakov. Činnosť žiakov bola vo
veľkej miere usmerňovaná a nenechávala priestor pre samostatnú činnosť, aktivitu a tvorivosť.