referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Hilda
Streda, 11. decembra 2019
TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ TECHNOLÓGIE VZDELÁVANIA
Dátum pridania: 30.11.1999 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Derechura
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 213
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 13.1
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 21m 50s
Pomalé čítanie: 32m 45s
 
Teoretické východiská Technológie vzdelávania

Pedagogika patrí do skupiny
spoločenských vied o človeku a spoločnosti. Je vedou o výchove
a rieši výchovné otázky z praktickej a teoretickej stránky.
Vznikla z praktických potrieb nastoľovaných vývinom spoločnosti,
s rozvojom človeka a s dokonaľovaním jeho osobnosti
sa začala rozvíjať výchovná teória i prax. Samotný pojem pedagogika pochádza zo starovekého Grécka, kedy
vzdelaní otroci vodili deti slobodných rodín do výchovných ustanovení
a títo boli označovaní ako paidagogos
(pais – dieťa; agógé – viesť). Až neskôr sa pedagógovia začali nazývať ľudia,
ktorí prišli do styku s výchovou. Už v staroveku vznikali prvé školy,
pre ktoré bola charakteristická sparťanská (vojenská a telesná) alebo
aténska (mravná, rozumová a estetická) výchova. Pedagogike sa venovali
rôzni myslitelia ako antickí filozofi (Sokrates, Platón, Aristoteles,
Demokritos), rímski rečníci (Cicero, Quintilianus), stredovekí kresťania
(Isodora zo Sevily, Tomáš Akvinský), humanisti a renesanti (Rabelais,
Moore, Campanela).



Najvýraznejšou osobnosťou v oblasti
pedagogiky bol Komenský so svojím
pansofistickým odkazom – rozvíjať všetkých a vo všetkom. Pedagogiku
taktiež ovplyvnili osvietenci (Locke, Rouseau), filantropi (Pestalozzi,
Tolstoj), ale samostatné vedecké postavenie jej vytýčil v 19. storočí Herbart. Vychádzal z cieľov
filozofie a realizácii v praktickej výchove. Z filozofie udal
pedagogike cieľ výchovy a z psychológie ukázal cestu
a prostriedky ako prekonávať prekážky. V tomto období bol zaznamenaný
relatívne rýchly rozvoj pedagogiky ako vedy. Najmä pedagogika 20. storočia
priniesla celé spektrum odlišných pedagogických koncepcií medzi, ktorými je
známa i experimentálna pedagogika
vychádzajúca z experimentálnej psychológie. Jej stúpenci - Nemci Meumann
a Lay, Francúz Binet - budovali novú pedagogickú vedu súvisiacu
s moderným vývojom prírodných vied, vyznačujúcu sa vedeckými metódami,
ktoré doplnili a prehĺbili objektívnym pozorovaním, štatistikou
a pokusmi. Didaktik Lay tvrdil, že všetky pedagogické javy možno skúmať
experimentálnymi výskumami a jeho hlavným kritériom bola osobnosť dieťaťa.
Boli však i pedagógovia, ktorí zdôrazňovali skúmanie výchovnej
skutočnosti, bez jej cieľovej a normatívnej stránky. Lochner zastával
názor, aby sa pedagogika odtrhla od teórie výchovy a zameral sa na otázky
metodologického programovania a všeobecných základov pedagogiky.



V polovici 20. storočia došlo k vymedzeniu pojmov
a diferenciácii medzi pedagogikou,
didaktikou a teóriou výchovy, ktoré sa viac menej
chápali odlišne kvôli svojmu obsahu. Petersen budoval pedagogiku od
metafyzického základu cez empirické skúmanie skutočnosti až po konkrétny
školský program. Naproti tomu Winiger sa orientoval na didaktiku, ktorú chápal
ako teóriu učebných obsahov. Vo všeobecnosti však dominovala pedagogika
orientovaná na humanitné vedy a kultúru. Až Litt, odmietol harmonické
koncepcie pedagogiky a nastolil požiadavku zaradenia
prírodovedno-technickej oblasti vo svojej špecifickej štruktúre so zreteľom na
vtedy moderný pracovný svet. Vplyv technických a matematických vied sa
prejavil so vznikom kybernetiky.
Táto veda zaoberajúca sa všeobecnými princípmi riadenia a prenosu
informácií o strojoch a živých organizmoch, dala poznatky nielen
pedagogike ale mala význam i pri vzniku kybernetickej pedagogiky (Frank, Pask, Landa), známej ako programové vyučovanie, v ktorom sa
uplatnil kyberneticko-pedagogický princíp a začal vznikať
a identifikovať sa pojem technológia
vzdelávania.



1. POJEM TECHNOLÓGIA VZDELÁVANIA


Pedagogika rieši výchovné otázky
z praktickej a teoretickej stránky. Jej predmetom sú javy, ktoré
skúma len sama (vytyčovanie výchovných a vzdelávacích cieľov,
konkretizácia obsahu výchovy a vzdelávania, zásady, metódy, organizačné
formy, prostriedky výchovy a vzdelávania) a ktoré skúmajú aj iné
vedy, ale bezprostredne súvisia s výchovným procesom (fyziologický rast,
inteligencia, prostredie, učenie). Teda skúma výchovné a vzdelávacie javy
z hľadiska výchovy, ktorá je podmienená vonkajšími a vnútornými činiteľmi
s osobitným zreteľom na realizáciu cieľov výchovy je podmienená vonkajšími
(odraz vplyvu prostredia na výchovu) a vnútornými (osobnosť človeka, jeho biologická
a psychologická podstata) činiteľmi.




Didaktika
sa zaoberá všeobecnými otázkami týkajúcimi sa obsahu vzdelania
a procesu vyučovania, ktoré sú spoločné predmetom školského
i mimoškolského vyučovania. Popri nej sa vyvíjajú didaktiky jednotlivých
predmetov, ktoré sa zaoberajú obsahom, cieľmi, prostriedkami a procesmi
vyučovania jednotlivých predmetov. Predmetom didaktiky je obsah a rozsah
vzdelania, proces vyučovania a učenia, otázky interakcie žiak – učiteľ
a hodnotenie žiakov. Jej úlohou je stanoviť cieľ a obsah výchovy
a vzdelania a skúmať, tiež zavádzať nové formy a metódy vyučovania.




Pojem technológia vzdelávania
môžeme definovať v širšom a užšom význame (POLÁKOVÁ, 1997).



V širšom význame a aj
podľa UNESCO, ide o vednú disciplínu zaoberajúcou sa výchovou
a vzdelávaním, ktorá obsahuje systémovú metódu tvorby a vymedzenia procesu
vyučovania, a rovnako osvojovania si vedomostí, s ohľadom na
technické a ľudské možnosti. Jej cieľom je optimalizovať podmienky vzdelávania. Má plánovať a projektovať
systém metód a prostriedkov tak, aby sa stanovené
vzdelávacie ciele dosahovali čo najúčinnejšie. Technológia vzdelávania
integruje a využíva teoretické poznatky a metódy iných vedných disciplín
a predovšetkým: pedagogiky, psychológie, kybernetiky, informatiky.



V užšom význame chápeme
technológiu vzdelávania ako teóriu a prax efektívneho používania
materiálnych didaktických prostriedkov v súčinnosti s využívaním
efektívnych metód vyučovania a učenia sa v súlade s možnosťami
vzdelávacieho systému a vedecko-technického rozvoja. Podľa realizácie
vzdelávania sa technológia vzdelávania považuje za otvorený systém organizačno-metodických a materiálnych opatrení, ktoré sledujú zvyšovanie efektivity vzdelávania.
Tieto opatrenia súvisia s využívaním hardvéru a softvéru vo výučbe
a v efektívnom využívaní dostupných foriem, metód a prostriedkov,
teda v uplatňovaní určitej optimálnej stratégie.



Technológia
vzdelávania je pedagogickou disciplínou, i keď sa objavovala ako jej
súčasť iba v odkazoch na efektívne využívanie didaktických prostriedkov,
ako aplikovanie Komenského zásady názornosti.



Systém pedagogiky klasifikuje do štruktúry Krejčí v roku 1991 (POLÁKOVÁ, 1997)
a to nasledovne:



  1. Základné
    disciplíny pedagogiky
    - všeobecné



·
všeobecná pedagogika


·
všeobecná teória školskej a mimoškolskej výchovy


·
všeobecná didaktika a teória výučby


·
metodológia pedagogických výskumov


·
dejiny pedagogiky a porovnávacia pedagogika


·
špeciálna pedagogika výchovy a vzdelávanie defektných jedincov


·
všeobecná diagnostika


·
všeobecná technológia výchovy a výučby


·
organizácia a správa výchovno-vzdelávacích inštitúcií


  1. Hraničné
    disciplíny pedagogiky
    - integratívne



·
filozofia výchovy


·
sociológia výchovy


·
pedagogická psychológia


·
školské lekárstvo


·
školská architektúra a stavebníctvo


·
pedagogická informatika a bibliopedagogika


·
ekonomika výchovy a vzdelávania, financovanie nevýrobnej sféry


·
kybernetická pedagogika a taxonómia


·
teória a prax riadenia výchovy a vzdelávania v mikro- i
makroštruktúrach



  1. Špeciálne
    disciplíny pedagogiky
    - aplikované: tieto rozdeľuje podľa veku, odborov,
    vyučovacích predmetov, odborov defektológie



V Krejčího systéme nachádzame
všeobecnú technológiu výchovy a výučby zaradenú medzi všeobecné
pedagogické disciplíny.



Technológiu vzdelávania zaraďujeme medzi teoreticko-empirické pedagogické vedné
disciplíny a ako taká má svoj predmet, obsah a metódy. Predmetom
technológie vzdelávania sú edukačné (výchovné a vzdelávacie) systémy
a vzdelávacie technológie, prostredníctvom ktorých dosahujeme stanovené
edukačné ciele.



Obsahom technológie vzdelávania sú vzájomne činné
vzťahy medzi subjektom a objektom edukácie sprostredkované určitým
nástrojom umožňujúcim realizáciu optimálnej stratégie a technológie
vzdelávania. Ide predovšetkým o objektivované (nahradené ľudské činnosti
strojom) postupy plánovania, realizácie a hodnotenia edukácie, o vzájomné
systémové vzťahy medzi prvkami vzdelávania.



Výskumné metódy technológie vzdelávania určuje metodológia
a vychádzajú z paradigmy pozitivizmu, alebo presnejšie
neofunkcionalizmu, pretože vyvíja snahu dokázať platnosť svojej teórie najmä
exaktnými vedeckými prostriedkami. Uplatňuje najmä redukcionalizmus - pri
konštrukcii matematických, formálne logických a iných vhodných modeloch,
ale rovnako i výsledky systémovej teórie. Odmieta zúžené pozitivistické
skúmanie uplatňujúce iba kartézsku metódu rozkladu. Objekt rozkladá na jednotlivé
zložky a skúma ich najskôr jednotlivo, potom skúma vzťahy medzi nimi, čím
sa dostáva k väčším zložkám vytvárajúcim celok. Súčasne sa pokúša aj
o spätnú komplexnú syntézu, aby tak dosiahla poznanie celku. V súlade
s úplným chápaním pojmu technológie
vzdelávania uvádzame jej ďalšie
definície:



·
(HAPALA, 1993) ako odbor vied vo výchove a vzdelávaní, ktorý sa
zaoberá praktickým skúmaním a využívaním možností, ako získať maximálny
efekt vyučovania správnym výberom a tvorivým uplatňovaním najvhodnejších metód,
foriem a prostriedkov na dosiahnutie vzdelávacích cieľov pri zachovaní
ergonomických podmienok. Uplatňujú sa pri tom výsledky viacerých vedeckých
disciplín, ako pedagogika, psychológia, kybernetika, informatika, ergonómia
a technické disciplíny.



·
(ŠVEC, 1995) ako termín na označenie aplikatívnej vedy
o nemateriálnych a materiálnych prostriedkoch na dosahovanie
edukačných cieľov.



·
(STOFA, 1998) ako vedný odbor zo skupiny pedagogických vied, ktorý sa
zaoberá spôsobmi projektovania, realizácie a hodnotenia pedagogických
aktivít. Zahŕňa metódy tvorby učebných plánov, metódy vzdelávania, metódy
hodnotenia, formy vzdelávania, tvorbu učebných zariadení­…



·
(HAŠKOVÁ, 1999) ako hraničná vedná disciplína, ktorá využíva systémové
prvky mnohých iných vedných disciplín, vzájomne ich prepája a vytvára
z nich novú štruktúru, ktorá ide pod rámec jednoduchého zoskupenia či
súčtu prevzatých prvkov.



2. TEORETICKÝ SYSTÉM TECHNOLÓGIE VZDELÁVANIA


Teória technológie vzdelávania vychádza z (POLÁKOVÁ, 1997):


·
kybernetickej pedagogiky


·
vzdelávacej informatiky


·
systémovej didaktiky


·
informačnej psychológie



Kybernetická pedagogika
vychádza z kybernetických princípov, ktoré
aplikuje na proces vzdelávania. Skúma otázky regulácie výučby, vypracovávania
stratégií učenia sa a vyučovania na základe pozorovania správania sa
učiaceho sa subjektu, ako spätnej väzby. Uplatňuje teóriu regulácie a teóriu
automatov pri vytváraní modelov systému: učiaci
sa, vyučujúci a prenos informácií nimi.



Jej objektom skúmania je priame
a nepriame pôsobenie na procesy učenia sa s cieľom uľahčiť ho
a zároveň sa snaží spoznávať príčinné súvislosti vzdelávania, aby umožnila
prístup k aproximáciii psychoštruktúry, k stále lepšiemu
vysvetľovaniu a predvídaniu účinnosti výučby. Skúmaním praxe
a hypotetických modelov dospela kybernetická pedagogika k týmto záverom:



·
metódami informačnej psychológie zistila a vypočítala závislosť
informačno-psychologických parametrov učenia od veku, rýchlosť učenia sa
spamäti a závislosť IQ od rýchlosti apercepcie a kapacity krátkodobej
pamäti



·
modelovanie a plánovania efektívnej výučby na základe neustálej
spätnej väzby. Teoretické rozpracovanie programových vzdelávacích algoritmov
závislých na správaní sa učiaceho



·
vplyv plánovania výučby na rýchlosť učenia


·
vznik počítačových programov: tzv. formálnych didaktík, ktoré umožňujú
algoritmické algoritmovanie vyučovania



·
uplatnenie tzv. jazykovo orientovaného vyučovania v propedeutike
vyučovania cudzích jazykov pomocou interlingvistického plánovaného jazyka ILO
(esperanto)



Vzdelávacia informatika sa zaoberá zákonitosťami
a problémami prenosu informácií v procese vzdelávania. Samotná
informatika je veda o informáciách, ktorá je zameraná na problémy
systémovej konštrukcie mentálnych objektov. Vzdelávacia informatika umožňuje
skúmanie vysvetľovanie rozličných vzťahov vo vzdelávacom systéme tak, že každý
prvok systému predstavuje určitý model
a naopak; konštruuje model a vysvetľuje vzájomné vzťahy medzi
prvkami systému.



Jej
predmetom skúmania je vzdelávanie, metódou skúmania je informatika. Okrem toho
používa aj metódy systémovej teórie. Umožňuje systémovo-teoretické
štruktúrovanie predmetu skúmania v 3 dimenziách:



  1. kategórie: subjekt, nástroj
    subjektu, prezentácia objektu, objekt

  2. stupne: mikro (systém učenia), mezo (systém vyučovania) a makro (systém organizácie
    vzdelávania)

  3. fázy:
    plánovacia-prípravná, realizačná a vyhodnocovacia



Vzdelávacia
informatika rieši problémy vzdelávania týkajúce sa teórie abstraktných systémov
a aplikuje spracovanie informácií teórie vyučovacích algoritmov
a systémov. Pri vytváraní počítačových programov sa vychádza
z algoritmov, ktoré môžu vytvárať vyučovacie programy priamo počítačom.
Takto bola vytvorená algoritmická metóda SEQUO-VERBAL, ktorú ďalej rozpracoval
Lánsky a prispôsobil osobným počítačom ako konzervatívny model učenia –
CONSMOD.






Systémová didaktika sa opiera o 4 -
dimenzionálny model vzdelávacieho systému a to:



  • dimenzia učebných procesov: rozlišuje schopnosť
    získavať nové informácie a riešiť problémové situácie na rozličnom
    stupni obtiažnosti

  • dimenzia operácií: ide o vedomé
    činnosti učiaceho sa, pričom sa rozlišujú kognitívne operácie
    a produkčné operácie.



Kognitívne operácie sú:


a.) rozpoznávanie – informácie sa z prostredia dostávajú
k učiacemu sa prostredníctvom receptorov



b.) vybavenie: informácie uložené v pamäti učiaceho sa
dostávajú do vedomia



Produkčné operácie sa delia na:


a.) transformujúce operácie
– spájajú informácie, ktoré si príjemca uvedomil a vytvára z nich
nové informácie



b.) formujúce operácie:
patrí sem zapamätanie informácií, ich vyhodnotenie, originálne myslenie,
konvergentné a divergentné myslenie



·
dimenzia objektov: obsahuje 3 typy
objektov:



a.) objekty výučby – tie,
ktoré si učiaci v procese vzdelávania osvojujú (informácie, zručnosti,
spôsoby činnosti, postoje, vedomosti…)



b.) operačné objekty - tie, s ktorými učiaci operujú, aby si
osvojili objekty výučby



c.) pomocné prostriedky –
tie, ktoré sú potrebné na realizáciu operačných objektov alebo na zlepšenie
vonkajších operácií



·
dimenzia interakcií: obsahuje schopnosti
potrebné na to, aby učiaci sa subjekt bol schopný učiť sa pracovať a žiť v
kolektíve



Systémová didaktika skúma systém
vzdelávania v celej komplexnosti, skúma vzťahy medzi prvkami, triedami
a systémami a vzťahy medzi nimi vzájomne.






Informačná psychológia: opisuje osobnosť človeka ako
subjekt učenia pomocou kvantitatívnych charakteristík, jeho kapacity príjmu,
spracovanie, uchovanie a vybavenie si informácií. Skúma parametre učenia a
poskytuje kvantifikujúce miery osobnosti potrebné pri rozpracovávaní
zákonitostí učenia.



Technológia
vzdelávania
je orientovaná komunikačno-kyberneticky a má kriticko-racionálny
charakter. Prehodnocuje výsledky relevantných vied a následne uplatňuje
osvedčené, objektívne a racionálne postupy pri rozvíjaní svojej teórie
a praxe. Základnou metódou systémového prístupu ku skutočnosti je metóda
modelovania. Systémový prístup rozvíja teóriu technológie vzdelávania na
základe systematicky organizovaných skúseností a výsledkov výskumov
z iných vedných disciplín a dôsledne pritom dodržiava vedecké kritériá.
Projektuje výchovno-vzdelávaciu skutočnosť tak, aby v nej boli zastúpené
všetky efektívne fungujúce prostriedky pre ľahšie dosiahnutie stanovených
výchovno-vzdelávacích cieľov.



1. Realita ľudského sveta:


  • abiosféra

  • biosféra

  • antroposféra



2. Širšie sociálne prostredie


3. Sféra užšieho
sociálneho prostredia a utváranie konkrétnych sociálnych skupín
a osôb
: sú formatívne vplyvy:


·
neutrálne


·
disfunkčné


·
eufunkčné


·
kultivačné


·
a subsféra vedenia ľudí


4. Schéma výchovno-vzdelávacej
sústavy
a jej zákonité systémotvorné dialektické vzťahy:


·
subjektov


·
objektov


·
cieľov


·
prostriedkov


·
podmienok výchovy





5. Schéma elementov a relácií výchovy


Model výchovno-vzdelávacej rozložíme na
jednotlivé zložky, pričom sa zameriame na jeho 4. a 5. oblasť,
v ktorej je začlenený model technológie vzdelávania.



Predmetom skúmania technológie vzdelávania sú:


  1. modely vzdelávania

  2. projekty vzdelávania

  3. koncepcie vzdelávania, ktoré zefektívňujú výučbu


Obsahom technológie vzdelávania sú:

a) vzťahy medzi subjektom
a objektom edukácie



b) sprostredkované nástrojom subjektu


c) cez obraz objektu




Konštrukcia modelu systému technológie vzdelávania má 4 časti:






A.
výber objektu skúmania ako celku: systém vzdelávania


(priloha)


Schéma č.1 -
Vymedzenie obsahu technológie vzdelávania (POLÁKOVÁ, 1997)



B. konkrétny objekt skúmania: konkrétna časť celku:
vedecko-pedagogická disciplína: technológia vzdelávania s podsystémom.
Pedagogická aplikácia technológie vzdelávania – didaktická technológia –
definovaná v zmysle praktickej realizácie výchovno-vzdelávacieho procesu



C. ohraničenie rozsahu a smeru
skúmania objektu technológie vzdelávania
: upriamujeme pozornosť na
podsystém didaktická technológia s obmedzením na vzťahy „nástroje
subjektu“ so zameraním na systémové vzťahy „efektívnosť vzdelávania“ na
mezostupni (systém vyučovania) a mikrostupni (systém učenia)



D. konštrukcia štruktúry skúmaného
systému
: vychádza z modelu výchovno-vzdelávacej skutočnosti, z modelu
výchovno-vzdelávacieho systému a celkového modelu technológie vzdelávania
charakterizovanom 3 dimenziami: kategórie:



·
stupne


·
fázy


(príloha)


Schéma č.2 –
Model štruktúry a vzájomných vzťahov systémových prvkov „didaktickej
tec



Kategória „nástroje subjektu“ v systéme
technológie vzdelávania obsahuje množiny cieľov,
prostriedkov a podmienok výchovno-vzdelávacieho
systému. Do množiny prostriedkov patrí „sústava výchovno-vzdelávacích obsahov“ a „sústava
výchovno-vzdelávacích foriem“, metód a operačných objektov a operácií. Do množiny
podmienok patria podmienky týkajúce sa objektu edukácie:



·
vnútorné: psychoštruktúra


- vonkajšie: socioštruktúra





Podsystém didaktická technológia
obsahuje dimenzie:



·
kategórie: subjekt, nástroj
subjektu, obraz subjektu, objekt



·
stupne: do úvahy sa berie
mikrostupeň a makrostupeň; čiže
systém učenia a vyučovania



·
fázy: plánovacia-prípravná,
realizačná a vyhodnocovacia




Nástroje subjektu
sú spojovacím článkom medzi subjektom a objektom,
sú orgánmi cieľavedomých činností subjektu, ktoré smerujú z daných
podmienok k určitým cieľom za pomoci primeraných prostriedkov.




Nástroje subjektu
sa ďalej štruktúrujú do 3 systémových prvkov:


· ciele: dlhodobé a krátkodobé
výchovno-vzdelávacie ciele, operačné ciele, učebné ciele objektu



·
podmienky: vnútorné:
psychoštruktúra objektu a vonkajšie socioštruk-túra prostredia



·
prostriedky:
s podmnožinou
výchovno-vzdelávacích obsahov a s pod-množinou, ktorá obsahuje
sústavy: výchovno-vzdelávacie formy, výchovno-vzdelávacie metódy, operačné
objekty a operácie



1.) makroprostredie: obsahuje realitu
ľudského sveta a širšie sociálne prostredie; patria sem sociálne vzťahy,
výchovná sféra



2.) mikroprostredie: obsahuje užšie
sociálne prostredie, v ktorom sa prejavujú individuálne inter a intra
– personálne vzťahy



Makroprostredie
a mikroprostredie spája „mezoprostredie“,
ktoré tvoria masovokomunikačné prostriedky spolu s informačno-komunikačným
hadvérom a softvérom. Tieto prostriedky zabezpečujú medzi prostrediami
komunikáciu.



Cieľom didaktickej technológie je
i pretváranie podmienok výučby v dostupné efektívne, počítačom
podporované modely umožňujúce optimalizáciu výchovno-vzdelávacieho procesu.



Prostriedky výučby ako systémotvorné prvky
nástroja subjektu obsahujú podmnožinu „obsahu učiva“, ktorá závisí okrem
iného aj od dlhodobých cieľov pri jeho
výbere a obsahu. Z hľadiska didaktickej technológie má byť učivo
primerane didakticky transformované, aby jeho štruktúra zodpovedala vedeckosti
a vekuprimeranosti. Učivo sa musí skúmať i z hľadiska
transinformačnej analýzy, aby sa v ňom zistila miera didaktickej
informácie, ktorá je i mierou rozsahu učiva a jeho prírastku.



Prostriedky výučby ďalej obsahujú
podmnožinu operačných objektov so
sústavou operácií a sústavy foriem a metód.



Za operačné
objekty považujeme všetky objekty, materiálne (externé), nemateriálne
(informačné), s ktorými objekt operuje, aby si osvojil obsah výučby.



Podľa rozlíšenia miery ich konkrétnosti
a abstraktnosti rozlišujeme:



  1. reálne a informačné
    objekty



2. externé (ikonické
a neikonické) a interné
(obsahy vedomia a pamäti) objekty



a.) reálne objekty: sú zmyslovo vnímané materiálne
nosiče informácií reality



b.) informačné objekty: sú znakmi reálnych
objektov a sprostredkujú prenos



informácií



Sústavu operácií
predstavujú určité konkrétne (interné i externé)
cieľavedomé činnosti s operačným objektom, ktoré vykonáva učiaci sa
a pomocou nich si osvojuje obsah učiva.



1. slovne alebo písomne
opísať reálny predmet



2. zobraziť predmet podľa
daného textu



3. zobraziť predmet opísaný
textom v podobe obraze






Je dôležité využívať všetky prípady
transformácie, najmä 2. a 3., aby si učiaci osvojovali učivo vo viacerých
tvorivých činnostiach, a tak si
podporili jeho kvalitnejšie a trvalejšie osvojenie s tvorivosťou.



Cieľom vzájomných kombinácií
transformácie operačných objektov v závislosti na formovaní konkrétnych
operácií učiacich sa a jej tvorivej aplikácie je, aby vyučujúci zvolil
takú technológiu vyučovania, ktorá vedie
učiacich od zberateľov informácií
k riešiteľom problémov.




Sústava
organizačných foriem a metód tvorí podmnožinu
v systémotvornom prvku subjektu
nástroja - prostriedkov výučby.



Sústava
organizačných foriem vyjadruje celú vnútornú štruktúru riadenia výučby,
pričom zahŕňa:






  • určité usporiadanie
    a vzájomné vzťahy medzi činnosťou vyučovacieho a učiaceho sa
    systému, štruktúrou učiva, štruktúrou operácií a štruktúrou
    operačných objektov – ich usporiadanie v čase a priestore

  • určité konkrétne
    usporiadanie riadenia a regulácie výučby z hľadiska určenia
    vzájomných väzieb a určenia informačných tokov



Sústava
metód

transformuje obsah výučby do konkrétnych procesov štruktúry výučby, pričom
učiaci sú vedení k novému poznaniu. Metódy dávajú odpovede na to, ako
postupovať pri dosahovaní cieľov. Využívajú sa v nich logické aspekty učenia (analýza, syntéza, indukcia, dedukcia,
analógia, komparácia, generalizácia, konkretizácia), prostriedky výučby, zdroje informácií,
heterodidaktické (riadi vyučujúci) a autodidaktické (samoučenie) postupy, skupinové a individuálne učenie a metódy plynúce z etáp vyučovacieho procesu (motivačné,
expozičné, fixačné, diagnostické).



Technológiu vzdelávania,
ako vedecky podloženého systému procesov môžeme štruktúrovať do viacerých modulov. Tieto moduly znázorňujú systém
oblastí činností v rôznych oblastiach (BOHONY, 2003). Zo schémy
technológie vzdelávania (schéma č.3) vyplýva,
že podsystémom technológie vzdelávania je didaktická technológia, ktorá sa ako vedná
disciplína zaoberá didaktickými
prostriedkami a ich optimálnym využitím s cieľom účinnej realizácie
výučby. Jej pojmová sústava zahŕňa organizačné
formy, vyučovacie metódy, didaktické materiály, logickú stavbu
a sprostredkovanie obsahu
(spôsob výkladu, prostriedky a techniky znázorňovania - nosič
a sprostredkovateľ informácií) alebo podmienky
výučby (zariadenia učební, rozvrh hodín, hodnotenie, klasifikácia, dĺžka
vyučovacích hodín, dĺžka školského roka). Veľký dôraz sa pritom kladie na voľbu
ich optimálnych alternatív.















 
Galéria k článku [2]
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.