c.) Umelecké vyjadrovanie žiakov: využívajú sa rôzne metódy na identifikáciu a následné ovplyvňovanie citových vzťahov. Môžu sa doporučiť rôzne výtvarné techniky pri dokončovacích prácach na výrobku, modelovanie a podobne.
d.) Presunutie výchovy a vyučovania do prírody alebo reálneho života: tu sa vyžaduje, aby žiaci podrobne pozorovali dianie, zapisovali, hľadali problémy, riešili ich a podobne. Z pozície citovej výchovy sa požaduje zapisovanie takých vecí, ktoré žiakov rozčuľujú, tešia ich, pričom si zapisujú pocity na uvedených miestach a môžu si ich zapisovať i pri technických činnostiach.
e.) Technika slávnosti: podľa Petersena, ktorý uvádza štyri formy výchovy: rozhovor, hra, práca a slávnosť. Slávnosť ako forma a príležitosť má byť zakomponovaná do technickej činnosti. Môže sa využívať formou vystavovania zhotovených technických výrobkov, súťažami technických zručností a podobne.
Žiakovo hodnotenie učiteľa nemôže byť objektívne, ale i tak má význam v tom, „že stáva reálnym motívom jeho konania a správania“ (ŠTEFANOVIČ a kol., 1971). Štefanovič ďalej uvádza, akého učiteľa žiaci považujú za dobrého a akého za zlého. Napríklad žiaci v staršom školskom veku uvádzali, že dobrý učiteľ: má priateľský prístup k žiakom, pritom je prísny, vie dobre vysvetliť učebnú látku, vie žiakov pochopiť, veľa ich naučí, ochotne žiakom poradí, je úprimný, priamy, čestný, ku všetkým sa správa rovnako, vie si získať ich dôveru, dobre ovláda vyučovací predmet, vysvetľuje ho zaujímavo, usiluje sa žiakov, čo najviac naučiť, spravodlivo známkuje, nenásilne vie udržať disciplínu na vyučovacej hodine, má zmysel pre humor a podobne. Naproti tomu za zlého učiteľa žiaci považovali takého, ktorý: neovláda dobre vyučovací predmet, je nadmieru prísny, nespráva sa ku všetkým rovnako, vysmieva sa žiakom, je ironický, nadáva im, prezýva ich, kričí na nich, zle vysvetľuje učebnú látku, málo naučí, pri skúšaní žiada „nabifľované“ vedomosti, podľa nálady známkuje, ktorý má také závažné charakterové nedostatky ako je pomstychtivosť, škodoradosť, neúprimnosť, pokrytectvo a podobne.
Ak chce učiteľ technickej výchovy zaujať svojich žiakov, musí sa im stať „dobrým“ učiteľom, lebo vzťah k danému vyučovaciemu predmetu je často ovplyvnený osobnosťou učiteľa. Jeho hlavným zmyslom by malo byť, aby sa u žiakov vytváralo porozumenie pre techniku ako základ technického vzdelania, vytvorenie uvedomelého postoja k práci, k vede a položiť základy k uvedomelej voľbe budúceho povolania.
Motivácia v technickej výchove
Základnou rozvíjajúcou činnosťou vo výchove a vyučovaní sú úlohy, ktoré si vyžadujú aktivitu, riešenie zo strany žiaka. Pritom záleží aké úlohy dávame a ako ich dávame (ZELINA, 1996).
a.) rozvoj motivácie pomocou komplexného rozvoja poznávacích funkcií: ide najmä o úlohy na rozvoj hodnotiaceho a tvorivého myslenia, pričom rozvoj motivácie spočíva v ovplyvňovaní sebavedomia, formovania samostatnosti, nezávislosti, čo vedie k väčšej zainteresovanosti žiakov na riešení technických problémov a na ich vyššej miere zodpovednosti za výsledky, ktoré žiaci produkujú.
b.) Náročnosť úloh a výchova kapacity pre úlohy: jednou zo základných metód motivovania je zadávanie individuálne náročných technických úloh. Zadávaná úloha, by mala smerovať mierne nad schopnosti žiaka, čo sa dá docieliť napríklad zadaním odstupňovaných úloh podľa náročnosti, z ktorých si žiaci sami vyberú ktoré úlohy chcú riešiť.
